Inšpiráciu na písanie poviedky mi dala skvelá autorka vďaka poviedke The Letter, osobne jedna z mojich najobľúbenejších, NinaLomeli , ktorej je poviedka venovaná. Dej nie je rovnaký ani len podobný tomu v The Letter, ale postavy v ňom, teda pár, o ktorom píšem, som si jednoducho vypožičala. Ak ste si jej príbehčok ešte neprečítali, urobte tak. Ak ste si túto autorku nevšimli, urobte tak. Ak ste si od nej neprečítali zatiaľ nič, urobte tak.

Bajdveeeeeeej... budeme sa tu asi vídať častejšie, lebo krava Sadloňová vzdala intrák, prestúpila na inú školu, zažila si trojdňovú totálnu depku a teraz sedí doma, za mamčinim notebookom a mám mierny písací blok, ale ja jednoducho písať potrebujem, lebo ma asi odhodí rovno do Pezinku. Takže som sa vrhla na túto poviedku a pevne dúfam, že sa Vám bude páčiť :)

Bolo zvláštne žiť normálny život, keď som vedel, že normálny nie je. Bolo zvláštne tváriť sa, že všetci žijeme v normálnom svete, keď normálnym nikdy nebol. Bolo zvláštne tváriť sa, že som vždy bol tým Dudleym, ktorým som sa odrazu stal, keď som ním predtým, ako nás môj bratranec varoval pred nebezpečenstvom, vôbec nebol.

Žil som s rodičmi , aspoň sme sa snažili žiť, pretože sme skutočne nežili. Utláčali sme sa vo vlastnej nostalgii, vo vlastných spomienkach a vo vlastných výčitkách za činy, ktoré sme v minulosti vykonali.

Akoby tej bolesti nebolo dosť, stratil som otca a moja mama muža. Zomrel nečakane a rýchlo na nejakú chorobu žalúdku, ktorej presný názov som si nezapamätal a v skutočnosti som ho ani vedieť nechcel.

Bol to zvláštny pocit, keď som niekedy rozmýšľal o svete, v ktorom žil môj bratranec. Ľudia v ňom zomierali kvôli zlým ľuďom, ktorí vraždili bez ohľadu na ostatných. Chceli len vraždiť. Zomreli pomocou zlých a neodpustiteľných kúziel, zatiaľ čo my, tí obyčajní, zomierame kvôli smrteľným chorobám ako rakovina, cukrovka, infarkt, mozgová príhoda a iné. Oni zomierajú ako hrdinovia, zatiaľ čo nás oplakávajú len blízki, niektorých dokonca nik. Sme pre ľudstvo zbytoční, zatiaľ čo smrť čarodejníkov sa spomína ešte mnohé roky.

Často som chodieval von, prechádzať sa, a to bol spôsobom, ako si jednoducho vyvetrať hlavu a prísť na iné myšlienky. S mamou sme si vždy boli veľmi blízki, ale aj ona občas potrebovala stráviť pár minút sama so sebou, vo svojom režime, v pokoji a ten som jej bez zábran doprial.

Nočný Hyde Park bol priam neopísateľný. Svetlo z lámp osvecovali košaté stromy a farebné popadané lístie na chodníkoch, ktoré bolo typickým znakom jesene. Zazrel som zopár šťastlivo vyzerajúcich párikov sediacich na miestnych lavičkách užívajúc si prítomnosť jeden druhého. Netvrdím, že som nikdy netúžil po láske, pretože by som klamal. Každý človek s citmi túži po človeku, ktorý by tomu druhému rozumel, bral ho tak, akým skutočne je a nechcel som silou mocou meniť v niečo, čím by nikdy nemohol byť. Aj ja som túžil po nájdení spriaznenej duše, ale zatiaľ sa mi nič ani podobné nepritrafilo a občas som mal dojem, že sa tak ani nikdy nestane.

Depresívna nálada mnou lomcovala pomerne často, a často som s ňou bojoval. Zatiaľ som vyhrával sám nad sebou, ale ktovie, dokiaľ sa to bude dať ešte zvládať. Najmä keď je človek sám, je to dosť ťažké.

Kráčal som po dlaždicovom chodníku, ktorého kraje pokrývali dva zástupy lámp osvetľujúcich toto krásne miestečko. Miesto, kde mohla príroda žiť. Miesto, kde som mohol vyprázdniť svoju hlavu a nemať v nej nič. Žiadne ubíjajúce myšlienky a spomienky. Jednoducho nič. Kráčal som vpred neobzerajúc sa okolo seba. Hľadel som len vpred nevšímajúc si, že by aj niekto mohol ísť popri mne, či oproti.

Uvedomenie prišlo až potom, čo som sa s kýmsi zrazil a následne som sa ocitol sedieť na zadku rozvalený na chodníku. Akonáhle som zbadal, že som zrazil ženu, okamžite som vyštartoval k nej, čo mi síce dalo trošku zabrať, ale všetko sa dá spraviť.

"Prepáčte. Ja-ja... neviem... zamyslel som sa. Ospravedlňujem sa, naozaj," hovoril som previnilo, zatiaľ čo som ponúkol neznámej pomocnú ruku, ktorú vďačne prijala a zrazu sme stáli obaja na zemi.

"To je v poriadku, nerobte si starosti," odvetila mi milým hláskom, ktorý dokonale sedel k jej postave, k jej prirodzenému vyžarovaniu. Jemne zvlnené blond vlasy jej voľne padali na ramená a siahali jej tesne pod hrudník. Ofinu mala zapletenú do vrkoča a tú si vzadu pripla nebadateľnou sponkou do vlasov. Na sebe mala oblečenú len bielu blúzku zastrčenú v džínsoch a obuté mala krémové lodičky. Celý outfit doplnila masívnym pestrofarebným náhrdelníkom. Určite jej musela byť zima. Už aj noci na konci leta dokážu byť občas zradné, nehovoriac o tých októbrových, najmä v takom upršanom meste akým bol tradične mokrý Londýn.

Ja som bol oblečený čisto klasicky. Rifle, tenisky, čierne tričko s krátkym rukávom a zlatým nápisom, a na zahriatie mikina. Tú som si vyzliekol a prehodil som jej ju cez ramená, aby jej ako-tak nebola zima a trošku ju zahriala.

"Vďaka," zavďačila sa mi a venovala mi príjemný nefalšovaný úsmev.

"Nie je začo," odpovedal som jej a úsmev som jej opätoval. Na moment nastalo trápne ticho. So ženami, okrem mojej mami, som si ktovieako nerozumel a celkovo som nemal doteraz množstvo príležitostí s nejakou neznámou nadviazať akýkoľvek druh kontaktu. "Mal by som už ísť," povedal som.

"A čo mikina?" spýtala sa ma a po pár prejdených krokoch som sa otočil smerom k tej nádhernej ľudskej bytosti, ktorú som mal tú česť stretnúť.

"Nechajte si ju. Aspoň budete mať pamiatku," opätovne som sa usmial a znova som prešiel pár krokov.

"Smiem aspoň vedieť meno jej majiteľa?" zakričala za mnou a ja som sa musela pousmiať.

"Dudley," zakričal som na ňu. "Dudley Dursley," predstavil som sa jej a podišiel som zase ku nej. "A smiem zase pre istotu ja vedieť meno jej novej majiteľky?"

"Sarah Trumpová," predstavila sa aj ona a úsmev na jej tvári sa ani zďaleka nesnažila zakryť. "Teší ma."

"Potešenie je na mojej strane," vzal som jej ruku a jemne ju pobozkal. Neviem, kde sa vo mne brala povaha gentlemana, ale cítil som sa nesmierne prirodzene, akoby to bola pre mňa samozrejmosť. Akoby som takéto pohľady a takéto bozky na rúčku daroval už mnohým ženám, ale skutočnosť bola úplne iná.

Je toto vlastne skutočnosť? Nie je to len sen?

...

Nie, drahý Dudley. Nebol to len sen.

Len si spomeň, ako ste sa o pár týždňov opätovne stretli s nádhernou slečnou ešte raz, pričom mala na sebe tvoju mikinu. Nosila ju. Brala ju ako talizman, pretože cítila, rovnako ako ty, že Vás k sebe niečo ťahá. Cítila, že to nočné stretnutie v Hyde Parku nebola len taká číra náhoda, ale že to bolo znamenie. Ten deň bol omnoho chladnejší, než noc, kedy ste sa mali tú česť stretnúť po prvýkrát, ale ona vnímala tú teplotu úplne rovnakú, ako tú, keď sa prvýkrát ten kus tvojho odevu dotkol jej kože. Zachvela sa a vedela, že to chvenie bude prežívať pri každej spomienke na ten moment, kedy sa aj stal skutočnosťou. Vedela, že sa znovu stretnete a vedela, že to nebude len tak.

Bolo realitou, keď si ju nezáväzne pozval na kávu. Bolo realitou, keď ste sa rozprávali ako priatelia poznajúci jeden druhého hádam aj celý život. Ten smiech bol realitou. Jej prítomnosť pri tvojej bola realitou. Vy ste boli realitou. A ste ňou spoločne aj doteraz.

Je realitou, keď vidíš tvoju dcérku spinkajúc v jej maličkej, no zato útulnej izbičke ako pre princezné. Je reálne, že ťa tvoja žena obdarúva bozkami a ty jej hovoríš, ako nehorázne ju zbožňuješ. Je reálne, že tvoja mama si so Sarah rozumie a občas spoju zájdu na babskú jazdu na Oxford Street, kde často majú chuť vykúpiť všetky obchody a potom zalamuješ rukami nad výpisom z účtu. Je reálne, že ti to nevadí. Je reálne, že tú ženu, ktorú si stretol v Hyde Parku, stretávaš teraz každý deň. Je reálne, že s ňou zaspávaš a že sa vedľa nej zobúdzaš. Je reálne, že stále pri vašich spoločných nočných prechádzkach nosí mikinu, ktorú si jej vo večer vášho zoznámenia dal. Je reálne, že si našiel lásku svojho života. Je reálne, že si sa zmenil, pretože to ľudia robia. Menia sa.

Či je reálne, že sa z tvojej dcéry vykľula mladá múdra čarodejnica zaradená do Bifľomoru... áno, asi je. Či je reálne, že sa mágia napokon istým spôsobom dotkla aj tvojho života... áno, asi je. Pretože ako aj ja, tvoje svedomie, tvoje spomienky, tvoje myšlienky, tak aj ty už po prežití tohto všetkého vieš, že mágia je vec nekonečná, s nepremožiteľnou silou. Vieš, my spoločne vieme, že mágia existuje v každom z nás, len v ňu treba veriť.

Už obaja vieme, že láska je synonymom mágie. Už to vieme.