Neuvedomoval som si to. Nie, nikdy som si to neuvedomoval. Neuvedomoval som si, čo činy skutočne spôsobujú. Nielen fyzicky, ale psychicky. Neuvedomoval som si, že naše skutky dokážu človeka zasiahnuť všemožnými spôsobmi na všemožne dlhý čas. Nechcel som to, neplánoval som to, ale ja som tu nikdy nebol od toho, aby som za seba rozhodoval. Na to tu boli iní ľudia.

Stáť na strane, ktorú ste si nevybrali, bol zvláštny pocit. Plniť úlohy, ktoré ste nechceli robiť, mučiť ľudí, ktorí vám nič nespravili, slúžiť ako bábka, pritom ste žijúca osobnosť. Toto a ešte omnoho viac som musel zažívať. A aj teraz.

Vyskytovali sme sa na Manore, v dome, ktorý si hovoril môj domov, vo veľkej sále slúžiacej na usporiadávanie rôznych večierkov a osláv. Stál som tam, vedľa svojho otca, dívajúc sa na troch trpiacich ľudí.

Jeden, teda jedna, trpela fyzicky, druhý psychicky a ten tretí trpel už len tým, že sa svojimi smaragdami v očiach musel prizerať na to všetko, čo sa pred ním odohrávalo. Prehrával si v mysli, čo všetko fakt, že jedného dňa prežil, spôsobilo.

Chápal som ho, pretože to nikdy nechcel. Ani ja som toto nikdy nechcel. Nikdy som nechcel stáť na temnej strane, slúžiť Pánovi zla, ubližovať nevinným. On zase túžil bojovať proti zlu, ale už len za jeho život padlo množstvo ľudí, ktorí by možno žili, keby ho niet.

Až teraz, keď som tam tak stál, prakticky oproti nemu a díval som sa na neho, došlo mi, koľko vecí máme spoločných a koľko zase odlišných. Stotožňoval som sa s ním, ale zároveň aj nie.

Dva uhly pohľadu. Dve strany. Dvaja ľudia. Dve osobnosti. Dva životy. Ale štyri tváre.

Každý má dve tváre. Zlú a dobrú. Milú a zákernú. Je však len na nás, ktorú z nich preferujeme, ktorú z nich túžime vlastniť a pomocou nej sa pozerať na svet.

Zopár metrov odo mňa nestal ten slávny Harry Potter. Stál tam človek bojac sa o život jeho priateľov, nie ten bezstarostný, pravidlá porušujúci chlapec. Stál tam muž, ktorý pochopil, že svet sa netočí len okolo neho a pokiaľ stratí priateľov, stratí všetkú nádej na víťazstvo nad Temným pánom. Nad stranou, kde som stál aj ja.

Mal som sto chutí sa zrútiť a kričať. Bol som slabý, ťažko sa mi dýchalo a... taktiež som sa bál. Úplne som sa triasol, ako osika. Chcel som sa otočiť na otca a povedať mu, že viem, že na mňa nikdy nebol hrdý a že ho chápem, pretože nikdy na to nemal dôvod. Slabosť ma pohltila.

Stále som sa na neho díval a premýšľal som o svojom živote. Premýšľal som o tom, prečo ma práve pohľad na človeka, z ktorého som si robil srandu, ubližoval jemu a jeho priateľom, nútil premýšľať nad vlastným životom.

Tiež sa na mňa pozrel, tak spýtavo. Určite by sa ma opýtal, prečo som ho neodhalil, prečo som nepovedal, že ten zmutovaný človek bol skutočne on, ale ja by som mu nevedel dať odpoveď. Jednoducho by som to nevedel. Nepoznal som odpoveď na otázku, ktorá mu pohlcovala myseľ.

Mal som chuť odrezať si ruku, pretože to hnusné tetovanie v tvare hada a lebky ma nepríjemne pálilo. Kiežby som si ho mohol vytrhnúť.

Kiežby som mohol vrátiť čas.

Kiežby som sa mohol pozrieť Potterovi do očí bez mučenlivého pocitu viny.

Kiežby som až teraz nepochopil, že Pottera milujem. Nie ako muža, ako partnera, ale ako človeka, ktorý mi skutočne ukázal, že touto cestou nechcem kráčať. Že musím bojovať za svoj život a za svoje šťastie.

Pretože láska k životu je tá najdôležitejšia.

Je zbytočné milovať čokoľvek, kohokoľvek, ak nemilujete seba a svoj vlastný život.

It all ends here.