Neľutuj mŕtvych. Ľutuj živých. Pretože mŕtvi nesmútia za pozostalými. Neuvedomujú si, že ich už nikdy neuvidíme. My áno. Smútime za našou stratou, ktorá nás niekedy položí na samé dno a len máloktorí sú schopní sa z neho postaviť späť hore.

Týmto dlhším posolstvom som sa riadil už dlhé roky. Tak, ako aj mnohí iní ľudia na tomto svete som aj ja zažil stratu. Obrovskú stratu. Po úmrtí rodičov som prišiel aj o pár rokov mladšiu sestru Ariannu. Vždy bola veľmi fyzicky, ale aj psychicky slabá a nakoniec sa pomiatla, čo ju priviedlo ku samotnej smrti.

Od toho momentu som sa s mojím bratom Aberforthom nerozprával. Mnohí ľudia ma považovali za jediného žijúceho potomka zosnulých Dumbledorovcov a na Aberfortha akosi zabudli. Jemu to však absolutne neprekážalo a ku svojej identite sa nepriznával.

...

"Spomenul niekedy jej meno?" Spýtal sa Aberforth Harry Pottera, ktorý sa u neho na pár minút skryl pred lapačmi, ktorí striehli v Rokville. "Spomenul ti niekedy to moje?" Položil mu ďalšiu otázku.

"Na ceste sa za slávou obetoval veľa vecí." Aberforth sa nachvíľu odmlčal. "Naša sestra nebola výnimkou." Znovu urobil menšiu pauzu. "Daj jej všetko. Okrem času." Dopovedal.

...

Môj brat ma kvôli smrti našej drahej sestry nenávidel. Odvtedy sme spolu neprehovorili ani slovo. Obaja sme o spoločný rozhovor neprejavili záujem. Aj keď až teraz si uvedomujem, že sme ho asi obaja chceli uskutočniť.

...

Najväčší mág všetkých čias, ako ma zvykli volať, niesol však mnoho iných tajomstiev.

Moje pracovné povinnosti zapratali toľko času, že mi už neostal na hľadanie ženy môjho života. Alebo muža.

Pre niekoho nechutné, pre iného normálne.

To, že by som mal potencionálny záujem o obe pohlavia po mojom boku som dlho zatajoval. Doteraz o tom nik nevie. Aspoň v to dúfam. Všetci v mojom okolí a aj tí, ktorí o mne len počuli ma považovali za čarodejníka, ktorý pri sebe nikdy nebude nikoho mať. Aj preto som sa láske stránil.

...

Riaditeľom Rokfortu som bol už nejaký ten piatok. Od začiatku môjho štúdia som chcel stáť na čele tejto školy. Riadiť ju. Nakoniec sa tak aj stalo a strávil som tu vlastne celý môj život.

Možno vám moje reči prídu hlúpe, ale je to tak. Som starý muž a cítim, že sa pomaly blíži ten deň, kedy sa konečne stretnem s tou jedinou vecou, s ktorou sa v celom svojom živote dá skutočne rátať. So smrťou.

...

"Mali by ste si na pár dní odpočinúť, Albus. Jednoducho odísť niekam ďaleko." Radila mi Minerva McGonagallová, moja dlhoročná dobrá priateľka a kolegyňa, riaditeľka fakulty Chrabromil, do ktorej sme obaja chodili a profesorka transfigurácie, ktorú som tiež učil, kým som sa nestal riaditeľom.

Až teraz som si uvedomoval, koľko vecí máme spoločných. A veru že ich nebolo málo.

"Minerva, som starý muž. Ja už nemám kde a prečo utekať. A jediné miesto, kde si budem môcť skutočne odpočinúť bude od jedného dňa môj vlastný hrob." Povedal som jej s úškrnom na tvári.

"Takto nehovor, Albus." Napomenula ma.

Zaujímalo ma, prečo mi raz vykala a hneď na to zase naopak, tykala. Nevadilo mi to. Proste ma to zaujímalo. Páčilo sa mi, ako ma v jednej chvíli považovala za svojho šéfa, a v tej druhej za priateľa.

"Hovorím len pravdu, Minerva."

Pri našom spoločnom rozhovore som si prezeral moju ruku, ktorá vypadala naozaj zle. Temná mágia zanechá stopy. Najmä keď ju chcete zničiť. Ja sám som sa už pár mesiacov honil za horcruxami, kúskami Voldemortovej duše. Dva zo šiestich už sú zničené. Jeden z nich som sám zničil.

Prsteň matky Toma Riddla bol mocný, veľmi mocný. Skrývala sa v ňom nielen Voldemortova duša, ale aj jeho nenávisť ku svojej rodine. Svojho otca nenávidel, pretože bol mukel, ale jeho matku nenávidel rovnako, pretože ona ho priviedla na svet ako syna toho človeka. Dala mu jeho meno, ktoré musel niesť až kým si nevytvoril nové meno. Meno, ktoré sa takmer všetci boja vysloviť. Lord Voldemort.

"Mali by ste prestať s tým pátraním po horcruxoch. Veď-viete-kto bol už raz takmer porazený a znovu povstal. Stane sa to aj znovu." Vravela mi Minerva, ale mýlila sa.

"Takmer je to dôležité slovo. Pokiaľ zničíme všetky predmety, v ktorých skryl svoju dušu, potom ho naozaj porazíme. Tým pádom už znovu nepovstane. Stane sa z neho len legenda. Príbeh, ktorý bude ľudí strašiť, ale zároveň aj tešiť, pretože budú vedieť, že sa už nikdy viac nevráti." Pohladil som si svoju ruku, ale ihneď som ju aj odtiahol. Bola to ukrutná bolesť.

"Budem hľadať horcruxy, kým som ešte nažive. Po mojej smrti to bude mať na starosti Harry. Chlapec, ktorý bol predurčený ho zabiť."

"Nebudete. Nemôžte! Albus..." Namietala Minerva. Vyzerala naozaj naštvane. "Nechcem, aby sa vám niečo stalo. Ja ťa..." Odmlčala sa. Vedel som, čo chcela povedať. Neudržal som svoje pocity a uškrnul som sa.

"Minerva. Moja drahá Minerva. Ja nie som a nikdy som ani nepatril medzi ľudí, ktorému bola predurčená nejaká láska. Viem, čo cítite. A netvrdím, že som to necítil aj ja, ale jednoducho to nejde. Som už príliš starý na lásku. Čoskoro zomriem a obaja to vieme. Tak prečo sa tu maznať s nejakými povzbudzujúcimi rečami? Zomriem. Každý raz zomrie." Počas môjho rozprávania som jemne kýval hlavou zo strany na stranu, pričom som z Minervy nespustil oči.

Bolo dosť paradoxné, že až teraz som si uvedomil, aká bola krásna. Celé tie roky som ju bral ako obyčajnú kolegyňu, prípadne priateľku. Pravdepodobne ma môj záujem aj o rovnaké pohlavie, ako je to moje zdržiaval v cítení a prejavovaniu citov k ženám, konkrétne k Minerve. Čo už. Všetkým ľudom sa nedostane k zažitiu svojho happyendu. Ani mne sa k nemu nedostalo.

"Ochráň Rokfort, Minerva. Ochráň seba. Všetkých. A ak zvíťazíte, v čo verím, tak si sadneš na toto kreslo ako nová riaditeľka. Všetci ťa budú rešpektovať ešte viac ako teraz, ak sa to vôbec dá. Rokfort je tvojím domovom. Vždy bude."

Opatrne som vstal zo stoličky a podišiel som k nej. Pozrel som sa jej do očí a pobozkal som ju na líce. Pohladil som ju po ramene a odišiel som z riaditeľne. Vedela, čo idem urobiť. Šiel som na astronomickú vežu, kde mal prísť Severus.

Šiel som si po smrť.

Smrť je jediná istota vo vašom živote. Môže to znieť akokoľvek morbídne, no žiaľ, je to tak. Medzi narodením a smrťou je v skutočnosti veľmi málo. Niekoho život trvá len pár hodín či dní. Iných mnoho rokov. Niektorí sa dokonca narodia mŕtvi. Je len na nás, ako ten drahocenný čas na tomto svete využijeme. Môžeme hovoriť, že náš život je akokoľvek nespravodlivý, ale pamätajte. Vždy existuje človek, ktorý je na tom mnohokrát horšie ako vy. Želať si 'svätý pokoj' je, ak mám pravdu povedať, úplne zbytočné. Niekedy ho nedostanete ani po smrti. Preto so svojím životom naložte čo najlepšie. Milujte jeden druhého, užívajte si svoj život. Avšak nie až príliš. Pamätajte, že mnohí zomreli pre to, aby ste práve vy mohli žiť. Ale aj tak...

...neľutujte mŕtvych. Ľutujte živých.

Viem, že táto časť nie je práve príliš o láske, ale snažila som sa najviac, ako som mohla :) podnet na napísanie poviedky práve o týchto dvoch postavách my dala moja kamarátka a tak som ju nechcela sklamať :D možno si túto časť niekto zamiluje, iní ju budú nenávidieť, ale ja som rada za každý názor :) pretože ak ma miluješ, máš ma vo svojom srdci a ak ma nenávidíš, máš ma vo svojej hlave ;)

Ako obyčajne ďakujem aj len za každé prečítanie týchto poviedok :) a vote či koment beriem ako skvelý bonus :)