Telefón neprestával zvoniť.

A Alison ho neprestávala ignorovať.

Vzala medzi prsty drevenú paličku a bezmyšlienkovite si pomiešala kávu. Hlava ju neustále bolela i keď mala v sebe už tretiu šálku kofeínu v silnej čiernej podobe, priložila si preto hranu papierovej šálky k perám priamo vo chvíli, keď sa na izbe otvorili dvere.

Telefón utíchol.

Kávu okamžite položila na najbližšiu rovnú plochu, ktorou bolo ku podivu operadlo kresla, z ktorého sa vzápätí postavila a pobehla k osobám prechádzajúcim cez pomyselnú hranicu medzi súkromím pacienta a rozruchom nemocnice, mieriacim k posteli.

„Počkaj, pomôžem ti," natiahla sa, aby mohla Meggie podať ruku. Sestrička držala stojan s infúziou, keď vzala brunetku za druhú ruku. Spoločne jej pomohli postaviť sa na rovné nohy z nemocničného vozíčka a presunúť sa na biely matrac. Videla, ako sa kamarátkina tvár skrívila bolesťou, no nevydala ani hláska. Alison musela zaťať zuby, len aby potlačila slzy pri tom pohľade. Nenávidela ten pocit bezmocnosti, ktorý ju zaplavil zakaždým, ako jej kamarátka trpela.

„Je to v poriadku," šepla potichu Meggie a na sestričku sa silene pousmiala. Možno jej to uverila, možno ju presvedčil Alisonin pohľad, no bez ďalších námietok opustila nemocničnú izbu a priateľky nechala osamote.

„Ako sa cítiš?" opýtala sa potichu, keď si prisadla na posteľ, nohy si zložiac do tureckého sedu. Jednou z výhod jej konexií bola aj nadrozmerná posteľ, ktorú Meggie dostávala už takmer okamžite pri svojich hospitalizáciach, už len z princípu, že pri nej Alison strávila nejednu ťažkú noc. No pre tento krát vážne dúfala, že sa opakujúcemu sa scenáru vyhnú.

„Na hovno," skrútila sa do klbka a unavene na ňu pozrela. Alison jej odhrnula dlhé vlasy z tváre a jemne ju pohladila po líci.

„Nefroskopia vraj dopadla dobre," snažila sa do svojho hlasu vniesť čo najviac nadšenia. No tak ako neoklamala samú seba, tak neoklamala ani Meggie. „Už čakajú len na výsledky z cytológie. Tim povedal, že ak bude všetko v poriadku počas dnešnej noci, zajtra doobedu ťa pustia."

„A ja ťa budem mať zase za zadkom vo dne, v noci," slabo sa zasmiala.

„To ma máš aj teraz," upozornila ju.

„Len mi nevrav, že tu chceš stráviť noc," brunetka na ňu škaredo pozrela.

„A prečo by som nemala?"

„Jeho meno začína na T a má celkom dosť sexi telo, ku ktorému by sa ti určite lepšie túlilo ako ku mne."

„Meggie, prestaň," schladila ju okamžite. Nemala absolútnu náladu na čo i len najmenšiu myšlienku o Tylerovi. Nemala potrebu ho vidieť, nemala potrebu postaviť sa jeho zvedavosti a riešiť otázky, ktoré boli natoľko trefné a zasahujúce do jej súkromia, že si nebola istá, či by im bola schopná čeliť s úprimnosťou, ktorú si zaslúžil.

Meggie otvorila ústa, pripravená spustiť príval slov, keď sa ozvalo klopanie a obe okamžite upriamili zrak na vysokú postavu vchádzajúcu do dverí. V rukách držal obrovskú kyticu slnečníc a zatiaľ čo do Alison vstúpil hnev a ona zavŕtala pohľad kamsi do zeme, Meggieina tvár sa radostne rozžiarila.

Vrátila sa do miestnosti už aj s vázou plnou vody v rukách, nasledovaná doktorom, ktorý predchádzajúcu noc prijímal brunetku teraz smejúcu sa nad čímkoľvek, čo Tyler práve hovoril. Cítila, ako sa atmosféra okamžite zmenila, keď Timothy vošiel a zbadal na kresle, ktoré ešte pred hodinou okupovala ona, sedieť Tylera. Obaja muži stíchli, hrdinsky zodvihli hlavy a vystreli sa.

„Ako sa cítiš, Meggie?" povedal nasilu autoritatívne a pristúpil k prístroju zaznamenávajúcemu pacientkin tep. Minimálne traja zo štyroch ľudí v miestnosti vedeli, že robí prácu, ktorú by mali robiť sestričky. Uvedomovali si, že sa k nej správal o niečo starostlivejšie ako k bežnému pacientovi. A možno, napadlo Alison, videl Tylera prichádzať a mal potrebu dať najavo, že toto bolo jeho územie. No nemala silu na to, zapodievať sa touto ideou o niečo hlbšie. Nemala síl riešiť kohútie zápasy dvoch mužov, ktorí by si najradšej stiahli nohavice a porovnali si, kto z nich ďalej doští. A hoci sa to týkalo práve jej, nechcela s tým mať nič spoločné.

„Fajn," povedala s úsmevom a pohľadom na sekundu zaletela k Alison. Hru o alfasamca si očividne všimla aj ona.

„Ako bok? Necítiš jazvu?" uisťoval sa a hlas mal o niečo sebavedomejší ako boli obe zvyknuté.

„Nie," prikývla. „Už som si na tú bolesť za ten čas zvykla," smutne sa pousmiala.

„Dobre," prikývol a zatvoril jej kartu. „Ak bude všetko v poriadku, zajtra ťa pošlem domov."

Meggie prikývla. „Alison mi už spomínala."

Timothy ešte raz prikývol a obišiel posteľ, na druhého muža sa ani nepozrúc. Pristúpil k Alison a jemne ju pohladil po pleci, plne si uvedomujúc pohľad hnedých očí na jeho spontánnom konaní.

„Bude to v poriadku," povedal, akoby to potrebovala počuť. No nepotrebovala. Napriek tomu prikývla, vďačná mu za všetko, čo pre Meggie robil. Odstúpil od nej a vyrazil k dverám.

„Oh, aby som nezabudol," povedal ešte, s jednou nohou už na prahu dverí, „neobmedzené návštevy platia len pre teba, Ali," na krátky okamih zaletel očami priamo k Tylerovi. Alison znova mlčky prikývla.

„Čo je to za chlapa?" opýtal sa po pár sekundách Tyler. Alison sa na neho otočila, v tvári sťa kamenná maska.

„Meggiein lekár," odvetila, akoby to nebolo nad slnko jasnejšie a vykročila k oknu, za ktorým sa pomaly začínal črtať súmrak.

„Podľa toho ako sa na mňa díval by som povedal, že je alebo bol aj niečím iným," dožadoval sa vysvetlenia.

„Nedívajú sa na teba snáď všetci vždy a všade?"

Meggie si hrýzla do pery, aby zadržala smiech. Pohľadom behala medzi svojou najlepšou priateľkou a v mnohých ohľadoch strážnym anjelom a mužom, o ktorom začínala mať pocit, že pod tým pekným zovňajškom sa nachádzalo aj čosi jemné, nedotknuté.

„Nie tak, ako on," otočil sa smerom k nej. „Čo má za problém? Spala si s ním?" opýtal sa, sledujúc ako sa k nemu znova otočila, s rukami obranne zloženými na prsiach. Nepáčil sa jej jeho majetnícky tón, žiarlivosť, na ktorá podľa nej nemal najmenšie právo.

„Áno," bola jej odpoveď. Jedno slovo, na viac nemala energiu. Tyler udivene nadvihol obočie.

„Viac krát?"

„Áno," odvetila a opätovala mu pri tom pohľad. V bledomodrých očiach jej planul nepriehľadnuteľný plameň. „Štyri roky. Bola som s ním zasnúbená."

A Meggie sa na plné hrdlo rozosmiala, až ju rozbolela jazva.

(...)

„Je iný."

Alison zvraštila obočie a pozrela na kamarátku. „Iný ako kto?"

„Iný ako Tim," jemne pokrčila ramenami, len natoľko, koľko jej to dovolila bolesť v boku vystreľujúca do celého chrbta.

„Prečo porovnávaš Tylera s Timothym, prosím ťa?" čelo sa jej síce mračilo, no v kútiku pier jej pohrával jemný úsmev. Už ju opustila tá pochmúrna nálada, tá iracionálna zlosť, ktorú voči Tylerovi prechovávala posledných pár hodín. Bola si vedomá, že to bol pocit hlúpy a malicherný. Tá žiarlivosť, tak stupídna, ju však prepadla zakaždým, ako sa niekto snažil zainteresovať do ich vlastnej bubliny, kde boli jedna od druhej závislá. Touto fázou si prešlo mnoho iných ľudí, okrem Tylera, počnúc samotným lekárom, s ktorým v období prvého prepuknutia Meggieinej choroby Alison žila, či rodičmi oboch kamarátok, ktorí nechceli byť ničím iným, ako nápomocnými. Každý chcel byť nápomocný. No Alison si malicherne vzala do hlavy, že toto je boj ich dvoch. Že zachráni aspoň Meggie. Len ona sama, nik iný. Veľmi skoro však prišla na to, že je na tento boj prislabá. A že či si to chce pripustiť alebo nie, na pomoci budú nakoniec závislé obe.

„Pretože si Tima ľúbila," hovorila s pohľadom upretým priamo do jej očí. Meggie už bola odolná voči jej žiarivým očiam, ktorým sa tak mnoho ľudí vyhýbalo. „A ľúbiš aj Tylera."

Alison prevrátila očami. „A už sme znova pri tom," vydýchla frustrovane.

„Prečo sa tomu tak brániš Alison?! Veď ten chlap by ti zniesol aj modré z neba!"

„Nepotrebujem modré z neba, Meggie."

„A čo teda potrebuješ, drahá Alison?" rezignovane si prekrížila ruky na prsiach a upriamene ju počúvala.

„Teba. Aby si bola zdravá. To je všetko."

Meggie stíchla. Vetu, ktorú mala pripravenú, poskladanú sťa ten najlepší obhajca v meste, sa razom rozplynula. Alison sledovala ako sa vôľa jej kamarátky hádať sa s ňou vytratila ako opadané lupene kvetov rozviate letnou búrkou. Pritiahla si kolená bližšie k prsiam, zrak sklonený k bielej prikrývke.

„Nechcem byť znova tá, kvôli ktorej každého opustíš."

Vyslovila to potichu, no význam tej vety pôsobil ako výkrik. Alison sa okamžite postavila a rýchlym krokom prešla k posteli.

„Nie si a ani nebudeš," hovorila prudko, hlas najsilnejší ako dokázala. „Na niečo také ani nemysli."

(...)

Zabuchli sa za ňou vchodové dvere a do uší jej preniklo tak ťažké, priam ohlušujúce ticho. Zviezla sa popri čiernom dreve na podlahu, veci popadali vedľa nej. Lakťami sa oprela o skrčené kolená a snažila sa jednoducho nepremýšľať. V nemocnici veľa toho nenaspala, našťastie však Meggie, na rozdiel od nej, spala bez najmenšieho náznaku akéhokoľvek nepohodlia, či bolesti. Dôvodom prečo takmer oka nezažmúrila, bol vír myšlienok prúdiaci jej hlavou ako nespútané tornádo. Od toho dokonalého úškrnu na jeho tvári, po Meggieine výčitky. Bolo toho toľko, čomu musela čeliť, o čom sa musela rozhodnúť. Preto teraz, len dve hodiny do kamarátkinho prepustenia z nemocnice, dúfala len v ticho. Avšak chvíľka prázdnoty, ktorú tak akútne potrebovala, jej dopriata nebola. Telefón, pohodený vedľa jej chodidiel, sa nanovo rozozvučal. Kútikom oka pozrela na meno volajúceho. A ona vedela, že už nemala šancu uniknúť. S privretými očami sa zhlboka nadýchla skôr, ako hovor prijala.

„Že si sa aj uráčila zodvihnúť."

„Aj tebe príjemné ráno, matka."

Snažila sa byť tvrdá. Snažila sa matke vrátiť iba to, čo jej sama kedysi dopriala. Ale Alison ostala vyčerpaná. Snáď najviac vo svojom živote.

„Prečo si mi nepovedala, že je Meggie znova v nemocnici? Prečo som sa to musela dozvedieť od svojich podriadených?!"

Zaškrípala zubami.

„Nebolo to potrebné. Jej lekárom je Tim, nie ty. O všetko sa postaral. Nebola si potrebná."

„Alison, nezabúdaj, že som potrebná. Pri každom jednom kroku, pre ktorý sa rozhodnete, ktorý vykonáte, som potrebná. Ja som dekanka, nie Timothy."

„Skvelé, keď sme si ujasnili hierarchiu Krajskej nemocnice, smiem vedieť dôvod, prečo mi vyvolávaš?"

„Tvoj otec bude mať o dva týždne narodeniny, takže tvoja účasť je viac než povinná. Samozrejme, aj s doprovodom. Pokojne môžeš vziať Meg -..."

„Môj otec má narodeniny v septembri," skočila do reči svojej matke, nechajúc horúce slzy stiecť po svojich lícach. Už nevládala. „Nie v marci. Každopádne, dám Jimovi nezabudnuteľný darček, na to sa môžeš spoľahnúť."

Nečakajúc na odpoveď, zrušila hovor a bezbranný telefón šmarila o stenu. Bytom sa rozniesol tlmený vzlyk, keď sa podvolila.

***

„Nenatáčaj ma!" zasmiala sa Jackie, keď pri zatváraní skrinky v Tylerovej kuchyni postrehla, ako sleduje každý jeden jej pohyb s telefónom pricapeným na tvári.

Jej syn sa nahlas rozosmial. „Musím sa podeliť o to, že si tu."

„No jasné, váš PR tím a tvoja záľuba v sociálne siete," mávla len rukou a prešla znova k pracovnej linke, s chlpatými vnúčatami za zadkom. Už sa naučila neriešiť narušené súkromie svojho syna.

„Takže, ehm," začala a nanovo upútala synovu pozornosť, keď dokončievala šalát, ktorý v Tylerovom jedálničku nesmel chýbať. Hoci jej syn najradšej pchal do seba extra veľké pizze, pod jej dozorom mu neostávalo nič iné, ako dodržiavať diétu. „Kto to je? Ako sa volá?"

Tyler zablokoval telefón a položil ho opodiaľ. „Volá sa Alison," povedal so širokým úsmevom a Jackie si nemohla nevšimnúť ten mierny rumenec sfarbujúci jeho líca. Pichlo ju pri srdci. Žeby sa konečne rozhodol upokojiť svoj milostný život?

„Aká je?" pýtala sa ďalej, úprimne zvedavá.

„No," nervózne si rukou prešiel po strnisku. Cítil sa ako na základnej škole, keď mame hovoril o svojej prvej frajerke. „Ona je... zaujímavá. Úchvatná."

Bezmyšlienkovite, automaticky premiešavala zeleninu a hľadela pri tom na Tylera, počítajúc koľkokrát nejakú ženu nazval úchvatnou. Nemusela premýšľať dlho. Ani raz.

Skôr ako mohla pokračovať v krížovom výsluchu, domom sa rozoznel zvonček a ona videla, ako jej syn doslova vyskočil zo stoličky.

„A v každom prípade, už je tu," tak široko ho snáď ešte nevidela sa usmievať. „Buď milá, nevie o tom, že si tu," hovoril ešte rýchlo, keď sa ponáhľal k centrálnemu ovládaniu od domu, aby jej mohol otvoriť bránu.

„Heeej!" naoko nahnevane skríkla. „Ja neviem byť nijaká iná, ako milá!"

„Jasné, jasné," zasmial sa, vchádzajúc bočnými dverami do garáže.

Čakal ju na príjazdovej ceste pred garážou, s rukami zasadenými hlboko vo vreckách nohavíc, širokým úsmevom na perách a divoko búšiacim srdcom.

„Čo ten široký úškľabok, Seguin?" zvedavo si ho premeriavala, keď vystúpila zo svojho auta. Sprvu neodpovedal, len sa k nej natiahol. A keď mu Alison dotyk opätovala a nechala sa pobozkať na privítanie, mierne mu odľahlo. Posledné dni to medzi nimi, mal pocit, viazlo. Od momentu, keď sa rozlúčili v nemocnici pri Meggieinom lôžku, sa mu zdala znova chladná a vzdialená. Preto, keď sa teraz na neho usmievala a vyzerala, že nemá v pláne sa od neho čo i len odtiahnuť, nadobudol pocit, že je to na dobrej ceste. Že dnešok dopadne predsa len dobre.

„S niekým ťa chcem zoznámiť," povedal nadšene, s prepletenými rukami ju vedúc cez garáž do kuchyne.

„Tyler," zastavila ho a zhrozene na neho pozrela. „Len mi nevrav, že si kúpil ďalšie šteňa."

Nahlas sa rozosmial. „Kiežby, kiežby."

Po troch hodinách sa im Jackie Seguinová ospravedlnila, vraj mala dlhý deň a ide si ľahnúť. No obaja si uvedomovali, že im chcela len dopriať súkromie.

Ostalo medzi nimi ticho. Tyler vykladal umývačku, Alison neprítomne sedela na barovej stoličke, zahľadená kamsi dostratena.

„Prečo si to spravil?"

Zastavil sa uprostred pohybu. Zodvihol zrak od bielych tanierov a pozrel na ňu. Tvár mala vyrovnanú, ako masku.

„Prečo som spravil čo?"

„Prečo si ma predstavil svojej matke."

Položil taniere na svetlý mramor a zaprel sa oň rukami. „Je zlé, že som ťa predstavil svojej mame?"

„Nevravím, že je to zlé. Len nechápem, prečo si to spravil."

„Lebo som chcel, aby ťa spoznala. Pozná ťa už aj Cassidy a vedel som, že keď sem mama príde, tak sa bude na teba pýtať."

„Takže sme sa dostali rovno k rodinkárstvu," poznamenala štipľavo, s efektom, ktorý očakávala.

„O čo, kurva, zase ide Alison?"

„O nič."

„Nie som debil, tak sa tak ku mne nesprávaj. Čo máš za problém?"

Zaťala zuby, opätovala mu pohľad. „Prečo to tak komplikuješ?"

„Čo komplikujem?" nechápavo rozhodil rukami.

„Všetko."

Na okamih sa odmlčal a len na ňu hľadel. „Takže si chcela len sex? O to ide? Sex, občasná večera, tajnostkárstvo pred všetkými okrem Meggie?"

„A nerobil si to tak ty celé roky? Bez toho aby každý vedel s kým momentálne spávaš?"

„A čo keď ti poviem, že k tebe niečo cítim? Že to, keď som ti povedal, že ťa milujem nebolo len kvôli tomu, že si sedela na mojej posteli ako vystrihnutá z nejakého porna?"

Uhla pohľadom. A on vedel, že trafil do čierneho. „Cítiš ku mne niečo, Alison? Alebo som len hlupák, že som sa začal prechovávať city práve voči tebe?"

„O tomto sa s tebou nebudem baviť," zamrmlala potichu a postavila sa zo stoličky. Mala v pláne odísť. Nechcela ostávať už ani o sekundu dlhšie.

Rýchlym pohybom ju schmatol za predlaktie a otočil k sebe. „A o čom sa so mnou budeš baviť? Pretože mám pocit, že sa so mnou nechceš baviť o ničom. Nikdy si mi nepovedala čo ku mne cítiš. Nikdy si mi nepovedala o Meggie, kým jej nešlo o život. Nepovedala si mi, že si bola zasnúbená, nepovedala si mi, čo sa stalo s tvojim otcom. Neviem o tebe ani hovno, Alison."

Sledoval ako zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla.

„Možno existuje dôvod prečo som ti nič z toho nikdy nepovedala," vyriekla potichu, ľadovo. Božské modré oči jej planuli, hlas sa do neho zabodával. Ruka mu ochabla, pustil ju. A ona sa otočila, bez ďalšieho vyrieknutého slova odišla.

***

Tenké opätky čiernych lodičiek sa jej zabárali medzi biele kamienky na príjazdovej ceste. Alison si s prižmúrenými očami premeriavala vonkajšok obrovského domu, ktorému sa vyhýbala už od svojich pätnástych narodenín. Hudba hrala nahlas, ozývajúc sa spoza tehlového obydlia, pravdepodobne z enormnej záhrady, o ktorú sa starala zhruba pätica záhradníkov.

Nenávidela to tu.

„Na, tu máš," natiahla ruku pred Meggieinu tvár, s visiacimi kľúčikmi od auta medzi prstami. „Domov šoféruješ ty. Ja to dnes bez alkoholu nezvládnem."

Meggie naprázdno prehltla. Akú –takú predstavu o tom, čo ju tu dnes čaká, mala. A rovnako ako jej priateľka, ani ona z toho nebola dvakrát nadšená. Vzala si preto od nej ponúkané kľúčiky a so sklonenou hlavou nasledovala Alison.

Nad večierkom sa zbiehali mračná, zahaľovali iskrivé hviezdy, ktoré na predmestí Dallasu, na rozdiel od samotného centra mesta, žiarili tak, že boli tým jediným na čo sa dokázala Alison dívať, keď sem chodievala. A tak teraz, keď sa skrývali pod ťažobou oceľovo sivých oblakov, sa nedalo blondínke vyčítať, že ich absencia poznačila aj jej náladu. Hodiny striedavo stála a sedela, smiala sa a smútila, opätovala vrúcne objatia a naopak prepaľovala ľadovým pohľadom. Jediné, čo ostávalo nemenné, bola jej túžba zmiznúť odtiaľ skôr, ako pod vplyvom štyroch pohárov vína povie niečo, čo môže neskôr, za triezva, oľutovať.

Nevlastnému otcovi, majiteľovi domu a samotnému oslávencovi, zagratulovala okamžite po svojom príchode. S bratom sa zvítala len o pár sekúnd neskôr, opýtala sa, ako sa mu darí na univerzite v Kalifornii, presvedčila sa, že ich vzťah nebol o nič vrúcnejší ako keď boli mladší. A svojej matke, hlave rodiny, sa jej darilo vyhýbať takmer celý večer. Videla ju v dave, počula jej úlisný smiech, keď sa pokrytecky zabávala s rovnakými biznismenmi, medzi akých sa od počiatku druhého manželstva radila. Nemala potrebu, ani najmenší záujem sa s ňou zhovárať. No jej majstrovský plán vyhýbať sa matke, kým oslavu neopustí, jej nevyšiel.

„Alison," začula svoje meno a na chrbte jej naskákali zimomriavky. Skôr ako sa otočila, aby mohla čeliť tvárou v tvár tej chladnej vypočítavosti, na okamih zatvorila oči. Zhlboka sa nadýchla a zvrtla sa na päte. Meggie stála o krok za ňou, po jej boku ako verný tieň, ktorým sa častokrát stávala v sídle Nillovcov. „Chcem ti niekoho predstaviť. Toto je James Lites, riaditeľ Dallas Stars."

Alison spustila zrak zo svojej matky a pozrela na vysokého muža po jej pravici. A musela uznať, že nemusel ani len otvoriť ústa, aby si o ňom spravila prvú mienku. Jeho postoj hovoril za všetko.

„James, toto je moja dcéra Alison," predstavila ich, keď jej muž podal ruku. Bez slova ju prijala, nechala si ňou potriasť, dokonca sa pobozkať na obe líca. Veď bola nejakou tou vzornou dcérenkou.

„Veľmi ma teší Alison," muž sa na ňu široko usmial, hlas mäkký, úlisný. „Musím povedať, že krásu ste zdedila po svojej matke."

Alison nadvihla jedno obočie. „A drzý jazyk tiež. Ale s tým by matka nesúhlasila, že?" uškľabila sa na ňu. Ale Rebecca Nillová nereagovala. Oči mala len pre šéfa svojho manžela. Zhodnotila, že jej matka si očividne našla nového obetného baránka. Jedinou chybičkou bolo, že Rebecca bola vo veku, kedy už ďalšieho potomka a dediča nemalého majetku, splodiť nemohla. Jim sa teda nemusel báť hroziaceho rozvodu.

„Drzý jazyk sa v tejto dobe viac než zíde, drahá Alison," zasmial sa, očami si ju premeriaval od hlavy po päty. Predsa len, bolo na čo sa dívať. „Vaša matka spomínala, že ste, rovnako ako ona, lekárka," nadhodil naoko nedbalo tému.

Skôr než stihla odpovedať, slova sa ujala jej matka. „O áno. Avšak Alison sa vydala vedeckou cestou, nie tou klinickou, ako ja."

„Ďakujem, že hovoríš za mňa, matka. Znova sa cítim na päť rokov," sarkasticky sa pousmiala a pre istotu si odpila z vína. Nerozumela prečo podstupovala túto maškarádu. Ale ako poznala ženu stojacu oproti, vedela, že niečo od tohto rozhovoru očakávala.

„Práve sme sa s Jamesom bavili o investíciách," pokračovala Rebecca, ignorujúc prejavy odporu od svojej dcéry.

„Áno," pritakal a tvár sa mu zmenila. Výraz zvážnel, okolo očí mu vyskočili vrásky. Roky praxe v trénovaní sústredenia odzrkadľujúceho sa v mimike len podčiarkli falošnosť, ktorú z neho cítila už od začiatku. Bez slova čakala. „Bavili sme sa o investíciách v zdravotníctve. Rebecca mi podala delikátny návrh v podobe zainvestovania do nového krídla v Krajskej nemocnici."

Klapka zapadla na svoje miesto. Tak predsa. Jej matka mala vždy nos na bohatých mužov a schopnosť vytiahnuť z nich aj posledný cent.

„Čo na to poviete, Alison?"

Hoci stále nerozumela prečo bola zatiahnutá do tohto rozhovoru, nehodlala svoju prítomnosť nechať nepovšimnutú.

„No, ak smiem byť úprimná, pán Lites," začala a všimla si, ako matka zadržala dych, „do zdravotníctva sa určite oplatí investovať," pritakala. „Pokiaľ si chcete honiť bezrozmerné ego, pokojne investujte do nového krídla nemocnice mojej matky, kde bude vaše meno svietiť nad každými jednými dverami," pokrčila plecami, ignorujúc mierne vypúlenie hnedých očí muža oproti. Rýchlo však ovládol prejav šokovania. „Ale ja by som skôr navrhovala investovať do výskumov. Parkinson, rakovina, HIV, Lupus, Alzheimer. Je toľko ochorení, ktoré postihujú takmer celú populáciu a výskumy viaznu presne kvôli takým ľuďom ako ste vy alebo moja matka. Skúste sa nad tým zamyslieť, pán Lites. Možno teraz, možno neskôr," pokrčila ramenami. „Možno keď vám ochorie manželka alebo dieťa," pousmiala sa a dopila svoj pohárik. „Tešilo ma pán Lites," otočila sa a vykročila preč, čo najďalej, ak by mohla tak aj na druhú planétu.

„Alison, stoj!"

Nezastala. Cítila na sebe Meggiein ustaraný pohľad, keď cupitala vedľa nej, po bielom štrku, keď ju nohy v lodičkách nepočúvali a ona sa i tak snažila len čo najskôr utiecť.

„Alison!" zvrieskla jej matka a zdrapila ju za lakeť.

„Čo odo mňa chceš, matka?!" vybrechla na ňu, slzy sa jej tlačili do očí. Nedokázala sa na ňu ani dívať.

„Ako sa to správaš?!" sykla pomedzi zuby s rozhorčením tak jasne črtajúcim sa v jej tvári.

„Ako si zaslúžiš," povedala mierne. Za tie roky sa už naučila upokojiť svoje výbuchy hnevu. Nič iné jej predsa neostávalo. „Čo si zamýšľala, keď si ma predstavovala hentomu odpornému kapitalistovi?! Myslela si si, že sa s ním vyspím, alebo čo?!" zajačala.

Rebecca ju pustila zo zovretia svojej ruky.

„Kriste," vydýchla zhrozene, keď jej matka uhla pohľadom.

„Nie! Pre Boha, Alison, nie! Si moja dcéra, to by som od teba v živote nechcela!" zúfalstvo priam sršalo z jej hlasu.

„Tak potom čo?!" dožadovala sa odpovede.

„Tim... ma požiadal.."

„Čo?" nechápala. Čo s tým mal Timothy?

„Mal sa zapojiť do rozhovoru.. on... Stála ťa miluje, Alison."

„Kurva," zahrešila potichu, prevracajúc očami.

„Daj mu ešte šancu, Alison," žobronila za neho Rebecca.

„Dajte mi už pokoj, obaja," odvrkla.

„Prečo si taká? Prečo si taká ku každému, kto ťa miluje? Prečo od seba každého odstrkuješ? Prečo nás tak nenávidíš?"

Tento krát uhla pohľadom práve ona. Cítila ako ju pálili oči, ako jej tŕpla sánka od úporného zatínania zubov.

„Vážne sa to musíš pýtať, matka?" vyriekla napokon, potichu. „Odkáž Timovi, že mi je to ľúto, ale mám niekoho iného. A ty," zhlboka sa nadýchla, slzy už nedokázala zadržať. „Zabila si mi otca," šepla. „Vážne očakávaš, že sa s tým niekedy zmierim?"

Za oknami zaburácal hrom. Marshall potichu zakňučal a hlavu vryl ešte hlbšie pod bielu hlavnicu. Jeho mladší súrodenci spokojne oddychovali na konci gauča. To len on, ten najstarší a najčokoládovejší, nenávidel búrky. Tyler sa prisunul ešte bližšie k nemu, jemne ho hladiac po chrbte.

„To nič, kamarát," utešoval ho, hlas sa niesol prázdnym domom. „O chvíľku to prejde."

Ďalší blesk preťal prítmie v miestnosti. Ale skôr, ako sa do ich uší stihol dostať ohromný rachot, ticho preťal iný zvuk. Tyler sa nadvihol na lakti a zmätene pozrel smerom k vchodovým dverám.

Zvonček sa ozval nanovo.

Stále sa mračil, keď nasledovaný pohľadom troch párov očí prešiel do haly a zmätene otvoril dvere.

Zmätenie vystriedalo šok.

Stála vo dverách, vlasy a šaty premočené. A oči jej žiarili ako ten najjasnejší zafír.

„Čo tu chceš?" hlas mal plný výčitiek. A ona vedela, že si nič iné ani nezaslúžila.

„Teba," šepla. „Chcem teba."