Hodila prepotený uterák na lavičku pred sebou a pristúpila k skrinke. Odomkla zámok trojčíselným kódom a až keď sa ozval zvuk kliknutia, potiahla dvierkami a skrinku si otvorila. Nesiahla ani po taške s oblečením, ani po šampóne, ktorý mala pripravený do sprchy. Jej ruka siahla automaticky do bočného vrecka na čiernom koženom ruksaku a vytiahla telefón. Odomkla obrazovku a roztvorila upozornenia. 3 neprijaté hovory od matky, jeden od Tylera. Odignorovala oboje, mobil vložila späť do batoha, schmatla šampón a zabuchla skrinku.

Odtrhla oči od malej obrazovky na spektrofotometry, zaznamenala si poslednú hodnotu a až tak sa obzrela za osobou, ktorá vstúpila do laboratória.

„Alison, tak tu ste."

Blondínka nereagovala. Vytiahla z prístroja kyvety, z jednej vyliala destilovanú vodu do odtoku opodiaľ , z druhej vyliala vzorku späť do skúmavky.

„Ako pokračujete vo výskume? Čítala som minulotýždňové výsledky, vyzerá to omnoho lepšie ako ostatné týždne," pokračovala v nezáväznej konverzácií jej nadriadená a pristúpila k nej.

„Hodnoty sú oveľa lepšie, je pozorovateľne vyššia účinnosť podávanej látky. Avšak u samotného objektu zlepšenie pozorovateľné nie je."

„Zatiaľ," pousmiala sa vedúca katedry v snahe dodať svojej, nepreháňajúc, najšikovnejšej doktorke aspoň trochu nádeje. Optimizmu pred tým, čo bude nasledovať.

„Každopádne, určite ste sa neprišli opýtať na priebeh výskumu, keďže analýzu dostávate v týždenných periodikách," hovorila s pohľadom obráteným k svojim rukám, kým dezinfikovala použité kyvety, „prejdime preto rovno k veci, čo poviete?"

Docentka sa oprela bokom o hranu stola, založila si ruky na prsiach a zamyslene sa pozrela na Alison sediacu na laboratórnej stoličke. Pravdou bolo, že keď jej pred tromi rokmi pristála na stole žiadosť o zamestnanie s menom Alison Dante v hlavičke, ani na chvíľu nepremýšľala o tom, akým prínosom Alison môže pre jej katedru byť. Bolo to meno, dedičstvo, ležiace na pleciach blondínky, tiahlo sa za ňou ako prízrak a otváralo jej dvere nekonečných možností, ktoré rozhodlo aj v prípade jej prijatia. No ani nie 24hodín po nástupe do nového zamestnania sa ukázalo, že Alison nebola svojmu menu nič dlžná. Odmietala sa rozprávať o smrti svojho otca, spoluzakladateľa Krajskej nemocnice. Menila tému okamžite, ak niekto spomenul jej matku alebo otčima. Ľudí ohurovala svojim ostrým jazykom a hlavou plnou vedomostí. Pre každého na univerzite, kto vedel, čo sú zač Alisininí rodičia, bolo jej správanie prekvapením. Hoci sa do jej chladných modrých očí dívali i nadriadení s rešpektom, jej hlasu načúval každý. Študenti, spolupracovníci, najväčšie kapacity univerzity. Už po roku spolupráce bolo docentke jasné, že Alison by dokázala veľké veci, či už v praktickej medicíne alebo najväčších výskumoch krajiny. Ako šéfka ústavu, pre ktorý Alison pracovala, mala prehľad o tom, aké príležitosti boli ponúkané jej podriadeným. Nie raz len mlčky sledovala ako blondínka zamietala tie najprestížnejšie stáže, no nikdy nemala dôvod do jej rozhodnutí zasahovať. Hoci to bolo nepochopiteľné, Alison sa stále venovala len vyučovaniu študentov a svojmu vlastnému výskumu, na ktorý jej poskytla grant bez menšieho zaváhania. Nikdy na jej osobu nepočula jedno negatívne slovo, hoci bola vždy priama, svojrázna až chladná, preto bola teraz pre ňu záhadou téma, kvôli ktorej vlastne za Alison v skutočnosti prišla.

Zhlboka sa nadýchla a s pohľadom upretým na blondínu pred sebou potichu začala.

„Alison dostali sme na vás sťažnosť," povedala opatrne, i keď narovinu. Sledovala ako Alison nepohla ani brvou a naďalej dezinfikovala predmety vo svojich rukách.

„Predpokladám, že otec Kate Kirchofovej bude nejaký štedrý darca."

Docentka sa vystrela.

„Predpokladáte správne," súhlasila, nerada. „Nič to nemení na fakte, že jeho dcéra cítila narušenie osobnej integrity, keď ste ju pred celou skupinou obvinili z podvádzania."

Alison položila kyvetu na stôl a s nadvihnutým obočím pozrela na svoju priamu nadriadenú. „Jediný kto narušil jej integritu, je ona sama, keď sa rozhodla vyspať s jedným z mojich kolegov len kvôli lepšej známke. Vy ako vedúca tohto ústavu, by ste mali skôr riešiť uplácanie a nevhodné správanie svojich podriadených voči mladým študentkám. Slečna Kirchofová môže byť rada, že som sa rozhodla ju a jej obľúbeného vyučujúceho nenahlásiť univerzitnej rade, v ktorej, ako obe veľmi dobre vieme, sedí aj moja matka."

Docentka si uvedomila, že toto bolo po prvý krát za necelé štyri roky, čo sa Alison rozhodla využiť status, ktorý jej bol od mala ponúkaný na zlatom podnose a doteraz tak nadmieru odmietaný. Naprázdno prehltla, sledujúc ako sa Alison postavila, aby bola na jej úrovni a pozrela jej priamo do očí.

„Preto myslím," hovorila tichým hlasom, „že by bolo najvhodnejšie túto aféru zahodiť za hlavu, čo poviete? Respektíve, je to na Vás. Koho integritu mienite hájiť."

Obišla ju a vyšla z laboratória. A ona si po prvý krát vo svojej dlhej kariére uvedomila, že táto práca nie je pre ňu.

***

„Alison?"

Stiahnuté obočie nad hlbokými modrými očami mierne nadvihla, aby dala prísediacej najavo, že ju vníma, aj keď zrak nespúšťa z rozpracovaného článku.

„Aj mi vieš povedať, prečo Tyler dnes nenastúpi do zápasu?"

Pár sekúnd sledovala ako v dokumente naprázdno bliká kurzor, nechajúc všetky myšlienky rozplynúť sa. Zodvihla zrak od počítača a pozrela na televíziu oproti. Periférne vnímala, že na ňu Meggie naďalej hľadí, zababušená v sivej deke s čokoládovou zmrzlinou v rukách.

Sledovala ako sa na ľade preháňali hráči v zelených dresoch a neviditeľní komentátori náruživo rozoberali horúcu novinku, ktorú prezradil tréner Montgomery len tesne pred rozkorčuľovaním. Popredný kanonier domáceho tímu dnes nenastúpi do večerného zápasu, ktorý začne už o pár minút, pre nešpecifické zranenie hornej časti tela. Pred očami sa jej zjavil záber na Tylera sediaceho na tribúne, vyhýbajúcemu sa pohľadu na kamery, ktoré ho snímali. Komentátori pokračovali v teórií, že asistenčné Ačko, ktoré mal na drese dnes Esa Lindell, môže na jeho drese ostať do konca tohtoročnej sezóny, keďže je pre dallaský tím príznačne striedanie zodpovednosti v kabíne. Obraz sa zmenil znova na ľadovú plochu a Alison stále mlčky hľadela pred seba.

„Naozaj je zranený?" zašepkala Meggie.

Alison zavrtela hlavou.

Nevnímala čo Meggie ďalej vraví, mysľou jej bežal text rannej esemesky od matky, ktorý svorne odignorovala tak, ako všetky jej doterajšie neprijaté hovory.

„Musíme sa porozprávať."

***

Odbočil na koniec svojej ulice v prestížnej štvrti, kde mu susedmi boli nielen vlastní spoluhráči, ale i najväčší bankári štátu Texas. Nemyslel na nič, snažil sa nerozmýšľať nad esemeskami od matky, otca a sestier, od najbližších priateľov, ktorí mali vo zvyku sledovať každý jeden jeho zápas, ktoré ostali neotvorené a nezodpovedané. Nemal chuť riešiť čokoľvek, čo sa za posledných 24 hodín udialo, chcel si ešte na pár hodín vychutnať sladkú bezduchosť a istým spôsobom ničotu.

Jeho plán však zostal nenaplnený.

Prvé čo si všimol bolo sivé audi pri chodníku pár metrov od jeho domu. Jej ešpézetku si síce nepamätal, vedel však, že takéto auto nevlastní žiaden z jeho susedov. Alison samotnú našiel sedieť na chodníku svojej príjazdovej cesty, priamo pred bránou. Nedívala sa na neho, hľadela na svoje tenisky, hoci bolo nemysliteľné, aby nepostrehla, že prišiel. Auto nechal odstavené na protiľahlom chodníku a vystúpil. Bez slova si k nej prisadol, vychutnávajúc si to ticho, akoby i ona vedela, že presne to teraz potrebuje.

Istým spôsobom, dalo by sa veriť, že iracionálnym, ho jej prítomnosť tešila. Cítil, ako sa vedľa nej uvoľnil, akoby ho opustili chmáry, ktoré ho sprevádzali od samého rána. A pritom boli oveľa silnejšie a hustejšie už len práve kvôli tomu, že vedľa neho sedela.

Bolo to iracionálne.

Rovnako ako ona, hľadel kamsi do zeme. Nevnímal ako dlho sedia, či ubiehajú sekundy alebo minúty. V danom okamihu pochyboval o všetkom. O svojich životných rozhodnutiach, o existencii spravodlivosti, o samotnom čase. Ponáral sa do melanchólie, rozum sa snažil si zamestnať filozofickými myšlienkami, akoby od nich záviselo všetko podstatné. Len aby sa vyhol tým skutočným otázkam, ktoré nad ním viseli, ktoré potrebovali byť zodpovedané.

Precitol, až keď podvedome vedľa seba zachytil pohyb. Vystrela pred seba nohy, rukami sa zaprela za chrbtom a konečne sa na neho pozrela.

Pohľad jej opätoval. Čakal. Na odpovede na otázky víriace mu hlavou, na nevšedné rozhodnutia a premrhané príležitosti.

Sledoval ako na sekundu zatvorila oči a zhlboka sa nadýchla.

„Nemáš chuť na palacinky?"

Prekvapene nadvihol obočie.

Potom, keď sa spamätal a uvedomil si súvislosti, pochopil kontext, jednoducho sa usmial.

***

„Nechoď," jeho šepot naplnil miestnosť, presne v momente, keď si zapla gombík na nohaviciach. Pousmiala sa a otočila sa k nemu. Oči mu prekrýval ešte mierny jemný spánok, no na tvári mal usadený úsmev.

„Musím," odvetila taktiež pošepky, aj keď boli na poschodí sami. Psi spokojne odpočívali na prízemí. „A ty by si mal vstávať tiež," vrátila sa k posteli a nahla sa k nemu. „O chvíľu máš tréning," dodala takmer nečujne, bez dychu, s tvárou pri jeho.

Tyler sa nadvihol na lakti a prekonal tú krátku vzdialenosť, ktorá ich od seba delila.

Alison si povzdychla a sklopila zrak. Hoci sa počas celej noci ani jeden nezmienil o téme, ktorá ich včera k sebe priviedla a dnes ich od seba oddeľovala, stále nad nimi visela, podvedome ich oboch ťažila.

A ona vedela, že to musí byť ona kto spraví rozhodujúci krok. Pretože tak, ako na začiatku celý vývoj ich vzťahu závisel len na nej, tak od nej závisel ďalší priebeh.

No Alison mala pocit, že ešte je priskoro. Ešte jeden deň sa chcela dívať na jeho úsmev, ešte jeden večer chcela zaspávať v pevnom objatí a ešte raz sa chcela zobudiť za zvuku jeho smiechu. Užívať si neviazanú voľnosť, výbušnú vášeň a tiché porozumenie.

Ešte aspoň raz.

****

Od Tylera vyrazila priamo do práce.

Ignorovala prázdny žalúdok, i naplánovaný tréning v telocvični. Chcela sa okamžite ponoriť do práce, zabudnúť na svet okolo a robiť to jediné, čo vedela. Bez emócií, ktoré jej zatienili myseľ a úsudok, či detinsky rozbúchali srdce. Veď ona taká predsa nikdy nebola. Bola racionálna, priam chladnokrvná. To jediné, čo zdedila po svojej matke. To jediné čo sa sebe nenávidela a zároveň milovala. Pretože nebolo pre ňu lepšieho úniku od reality ako sa zatvoriť v bielom laboratóriu, skúmať vzorky, robiť testy. Pretože za tým jediným videla zmysel. Zmysel ako pomôcť, ako zachrániť. A možno nie len Meggie, ale i iné ľudské životy. Cieľ, sľub, ktorý dala sama sebe po otcovej smrti.

Zadosťučinenie.

Zahĺbená do analýzy v pracovnom počítači, začula ako niekto zaklopal na dvere. Nereagovala, vedela, že nech klopal ktokoľvek, tak či onak nazrie do miestnosti. A možno, keby bola zareagovala, možno keby aspoň na sekundu odtrhla zrak od obrazovky pred sebou, sled udalostí, ktorý nasledoval, by dokázala nejako ovplyvniť.

„Alison."

Zavrela oči.

Zhlboka sa nadýchla a otvorila ich.

„Čo sa deje, matka?" odvetila potichu.

Rebecca Nillová neodpovedala okamžite. Na chvíľku sa zastavila a sledovala svoju prvorodenú dcéru. Jej vystretý chrbát, svetlé vlasy zakrývajúce jej ramená. Sebavedomý hlas a cit pre detail, tak podstatný pri vykonávaní ich profesie. Tak neskutočne sa podobala na svojho otca, až to bolo pre Rebeccu neúnosné.

„Dostali sme na teba sťažnosť."

„Do piče," zašepkala Alison a tvár si skryla v dlaniach. Začínala byť unavená. Psychicky unavená.

„Nenadávaj."

„A ty ma nekarhaj ako malé decko."

Rebecca si povzdychla, bokom sa oprela o pracovný stôl svojej dcéry a ruky si zložila na prsiach. Lúč slnka prechádzajúci skrz žalúzie na protiľahlom okne sa odrazil od diamantového prsteňa na jej ruke a osvietil Alisoninú tvár čakajúcu na to, čo bude nasledovať.

„Tak sa prestaň správať ako nevychovaný adolescent, ktorý nevie čo so sebou."

Nezvýšila svoj hlas ani len o tóninu. To Rebecca Nillová, predtým Danteová, absolútne nepotrebovala. Chlad, ktorý vyžaroval z celej jej osoby beztak spôsobil, že sa Alison zježil i ten posledný chĺpok na tele. Mala pocit, akoby hľadela do zrkadla, na svoj vlastný odraz. A tak nevedela, či viac nenávidí samú seba, alebo ženu, ktorá jej dala život.

„Alison, dám ti jednu radu," pristúpila o krok bližšie k sediacej Alison. Pohľad zvrchu. Presne to milovala, moc, ktorú to v nej vyvolávalo. „Buď ukončíš to, čo máš s Tylerom," šepkala, „alebo prídeš o toto miesto. Tým pádom aj o možnosť pokračovať vo výskume."

„To nemôžeš," vyhŕklo z nej okamžite.

„Ale môžem. Robím to len pre tvoje dobro Alison. Viem čo je pre teba podstatnejšie," vychutnávala si každé vyslovené slovo. „Či táto aféra," pohŕdavo pohodila rukou, „alebo tvoja kariéra. Pretože to nie je nič iné ako obyčajná aféra. Veľmi rýchlo ťa vymení za druhú Alison, ver mi."

Snažila sa nájsť v sebe akýkoľvek náznak sily. Sily na to, aby zabránila sama sebe v ďalšom konaní. Lenže ju neobjavila.

Jej ruka dopadla na tvár jej matky presne v okamihu, keď sa rozrazili dvere laboratória.

„Alison," muž vo dverách lapal po dychu. A mladá blondínka si želala zmiznúť. Najlepšie z povrchu zemského a už navždy.

„Vypadni odtiaľto Timothy," zasyčala, s očami plnými sĺz stále upretými na ženu pred sebou.

„Nemôžem," odvetil. „Keby si aspoň raz za poslednú hodinu zodvihla môj hovor, vedela by si, že Meggie leží na JISke. Zlyhávajú jej obe obličky."

Biela sa zmenila na čiernu.

Zvuky pohltilo ticho.

A ona ostala sama.

Teším sa na Vaše komentáre, postrehy a myšlienky! 
Krásny deň kamaráti :-)