Keďže je dnes ten Sviatok práce, tak prečo ho tiež neosláviť "prácou", však? :D Berte to ako taký malý bonus na dnešný deň voľna ;) 

Gia

„Ahoj, zlatík," pozdravila som s úsmevom a vtisla Isaacovi mľaskavý bozk na líce. Padla som k nemu na gauč, vďačne si vystrela ubolené nohy na taburetku a mechanicky začala hladkať Dona Giovanniho, jeho jednookého kocúra, ktorého našiel kdesi na ulici v Mníchove. Isaac, alebo ako som ho prezývala, Chewy, sa na mňa hrejivo usmial a potom venoval pozornosť späť svojej videohre.

Deň, kedy Lucas takmer prizabil jedným zo svojich oponentov Jade v tej zašitej uličke, bol jednoznačne to najlepšie, čo sa nám mohlo stať. Jade vtedy získala svojho najlepšieho kamaráta a nech si hovorí, čo chce, ja viem, že je aj niečo viac, ale ani ja som z toho nevyšla na prázdno. Ako jej najlepšia kamarátka a asi jediný človek, ktorý to s ňou vydržal celé tie roky na základnej, som automaticky začala tiež byť súčasťou jej a Lucasa a jeho partie kamarátov.

Isaac mi na prvý pohľad prišiel ako niekto, s kým si nebudem mať absolútne, čo povedať, zdal sa taký nudný, plytký a trochu ako exot, ktorých som už po kamarátení sa s Jade mala viac než dosť. Lenže, keď sa večer toho vianočného večierka Lucas s Jade vyparili a AJ balil všetko, čo bolo ochotné sa naňho pozrieť, s Isaacom sme tam zostali sami a... Skončili sme na kapote jeho auta, v treskúcej zime sme tam sedeli pri zráze na kopci a rozprávali sa o všetkom, na čom záležalo aj nezáležalo. AJ bol ten najviac sexy, Lucas ten najrozkošnejší cudzinec, ale Isaac bol ten, s ktorým sa dalo najlepšie porozprávať.

Ten celý jeden rok, čo sa flákal po Európe mi ubiehal naozaj ťažko. Samozrejme, mala som Jade a aj napriek jej povahe ju mám veľmi rada, je to predsa najlepšia kamarátka, ale s Isaacom to bolo predsa len iné. Priateľstvo s chalanom je vždy odlišnejšie ako s dievčaťom, také vzácnejšie, takže mi ho nijakým spôsobom nemohla nahradiť, tuším, že rovnako ako som ani ja jej nemohla nahradiť Lucasa. Písal mi dlhé e-maily z každého miesta, ktoré navštívil, fotil každú jednu blbosť, každé jedlo, pretože vedel, že to rada uvidím, no predsa mi to prišlo ako celá ukrutná večnosť, kým som ho znovu uvidela.

Veľakrát som už rozmýšľala, že keby nebol odišiel a zostal so mnou, nikdy by som sa nezaplietla s AJ – om a nedopadlo by to tak, ako to dopadlo. Vytvorila som si naňho čosi ako slabosť, uvedomovala som si, že je to kolosálny idiot, ten druh chlapa, ktorý nikdy nebude schopný mať normálny vzťah iba s jednou ženou, ale nemohla som si pomôcť. Z nejakého prekliateho dôvodu je AJ Ross moja achillova päta.

„Súdiac podľa toho, ako vyzeráš, usudzujem, že si mala ťažkú noc," vševediaco prehovoril Isaac a vypol hru. Upriamil na mňa zelené oči. „Chceš sa o to podeliť?"

Vzdychla som si. „Musíš sa pýtať? Som si istá, že už ti určite volal AJ a podelil sa o novinky." Pre seba som zavrtela hlavou. „Varovali ste ma, ja viem, ale predsa to bolo niekoľko rokov, čakala som, že ho výška aspoň trochu zmenila. Očividne som videla až priveľa filmov."

„Nie je to tvoja chyba, Ultraviolet," jemne ma drgol do lakťa. „AJ je jednoducho ešte stále jedno prerastené decko, ktoré myslí skôr tým, čo má v gatiach ako tým, čo má v hlave. Jediné, čo môžem povedať je, že dúfam, že tento raz si vezmeš ponaučenie."

„Isaac, vieš, že ťa zbožňujem a tiež viem, že keby som bola na tvojom mieste, zabŕdala by som ešte viac, ale, prosím, nechcem na toho galgana ani len pomyslieť."

„Okej, okej," zdvihol ruky v obrannom geste. Potom zdvihol ovládanie na Playstation a lišiacky sa usmial. „Necháš sa aspoň zlákať na Mortal Combat?"

Samozrejme, po takej dobe, čo sa s Isaacom poznáme, už vedel ako na mňa, aké triky použiť, aby som sa prestala trápiť a venovala svoju pozornosť niečomu inému. Navyše, pri bojovej hre som mohla predstierať, že animovaná postavička, ktorú ovládal Isaac je v skutočnosti ten všivavý bastard a teda je jasné, kto sa stal víťazom. Za tie roky, čo mi otrasní chlapi stále dookola len lámali srdce, sa zo mňa stala nemilosrdná bojovníčka a oni všetci boli mŕtvi už minimálne tisíckrát všetkými možnými spôsobmi, aj keď to bola len moja predstavivosť.

Po troch kolách, kedy som od námahy a zlosti už normálne funela a chudák Don Giovanni zo mňa dostal taký strach, že musel zaliezť za gauč, som usúdila, že je načase hru vypnúť a pomaly sa aj zberať domov. Nechcela som riskovať, že sa AJ skôr či neskôr zjaví u Isaaca doma a potom nastane skutočný masaker ako v tej video hre. Pred odchodom som Isaaca pevne objala, šťastná, že aspoň jeden z mojich dvoch najlepších kamarátov mi je teraz oporou a potom sa konečne odpratala k sebe domov.

Ako som si sľúbila, napustila som si vaňu, vyliala do nej aspoň tri rôzne peny do kúpeľa a takmer sa v tej zmesi pachov v uzavretej miestnosti udusila, no rozhodla som sa to ignorovať a so slastným výdychom sa ponorila do bubliniek. Predtým ma tak vystrašil fakt, že nemám svoj mobil, že som sa len prezliekla a utekala do práce, či som ho tam náhodou včera nezabudla. Našťastie tam bol Cole a ušetril mi tak predčasný infarkt.

Pri spomienke naňho som klesla do peny až po bradu. Nepopieram, že bolo príjemné naňho naraziť, nevadilo by mi takto náhodne naňho naďabiť hoci aj na každom rohu, ale teraz mi to len pekne hecovalo nervy. Na veľa ľudí možno pôsobím, že ma názor druhých vôbec nezaujíma, že si budem robiť čo chcem, ako chcem a ostatní nech sa strčia. Lenže v tomto som sa od Jade líšila. Nikdy mi nebolo po chuti byť v blízkosti ľudí, pred ktorými som sa strápnila alebo boli svedkom mojej slabej chvíle.

A teraz sa svedkom mojej najväčšej potupy stal jeden z najrozkošnejších chlapov, akého som kedy v Minnesote videla!

Na chvíľu som naozaj mala pokušenie jednoducho sa zošuchnúť ešte nižšie a utopiť sa v tom nánose voňavej peny a vyhnúť sa tak akýmkoľvek stretnutiam s Colom alebo aj AJ – om. Cole sa zmienil, že mi volal a keďže to zdvihol on, AJ to nenechá len tak. Vždy bol ten typ chlapa, čo je prehnane majetnícky, veľký macho, ktorý nikomu nedovolí siahnuť na jeho majetok, aj keď mu už dávno nepatrí. Presne ako vtedy v bare, keď som mu zase prepadla a mala chuť sa za to nakopať do zadku!

Bola by som tam najskôr zostala večne, až dokým by mi nespľasli všetky bublinky, nevychladla voda a nezvráskavela mi koža nebyť toho, že začala zvoniť pevná linka v kuchyni. Šokujúce, viem, dvadsiate prvé storočie a niektorí ľudia stále majú pevnú linku! Otec je tak trochu antitalent na akýkoľvek druh elektroniky a potom, čo trikrát rozbil svoj smartphone, pretože ho nevedel ovládať, vydupal si, že si necháme pevnú linku, aby aj on mal z čoho volať.

Iba v krátkom uteráku a zanechávajúc za sebou kvapky vody, som dobehla do kuchyne a zadýchane hovor prebrala.

„Georgiana, zlatko," ozvala sa mama a mňa zase raz striaslo, keď použila moje celé meno.

„Ahoj, mami. Deje sa niečo?"

„Volám len aby som ti povedala, že v Dakote s Owenom nakoniec ostaneme dlhšie. V práci ma momentálne nepotrebujú a mimo všetkého toho ruchu veľkomesta je tu naozaj krásne," rozplývala sa. „Ja si oddýchnem, Owen si príde na svoje a otec sa z Aljašky aj tak navráti skôr ako o týždeň. Nechcela by si sa k nám pridať? Máš teraz predsa voľno, nie?"

„Vlastne dnes zaskakujem za Eloise a potom... Neviem, mami, premyslím si to, okej?"

Nešlo ani tak o to, že by som nechcela ísť do Jamestownu, kde bývali moji starí rodičia. Úprimne, mala som to tam radšej ako Minnesotu, ktorá bol hlučná, preplnené a tak neskutočne horúca, že to človeku liezlo na nervy, ale bývali tam všetky moje tety a strýkovia so svojimi malými, ukričanými deckami a keďže som najstaršia zo všetkých, samozrejme, že by všetky zostali na krku mne.

Owena som zvládala, ten nezdedil Carsonovské gény, takže bol tichý, slušný a zdržanlivý, ale zvyšok škôlky... Tie deti boli ako diabli a ukázať sa v ich prítomnosti s týmito fialovými vlasmi... Keď som naposledy urobila tú chybu a išla s rodičmi na víkend k babke, ešte som mala obdobie sivých vlasov a samozrejme prišiel nás navštíviť zvyšok famílie. Deti uvideli moje vlasy, fascinovala ich tá zrazu čudná farba a povedali si, že to bude vtipné, ak mi vytrhnú toľko vlasov, koľko len pôjde. Nemala som v úmysle to riskovať.

Do práce som sa odobrala až niekedy pred siedmou. Bar som nemala ďaleko od domu a aj tak mi bolo jasné, že sa to tam nezačne plniť skôr, ako zmiznú aj posledné lúče slnka. Bola som rada, že ma nakoniec zavolali do práce, inak vážne netuším, čo by som robila. Predtým som si plánovala, že každý jeden moment, čo budem mať dom len pre seba, strávim s AJ – om, lenže to už teraz neprichádzalo do úvahy. Jade ma asi veľmi nerozptýli, keďže ani neviem kde je a Isaaca som do toho veľmi zaťahovať nechcela, pretože AJ bol predsa len jeho dlhoročný kamarát, nechcela som ho stavať do pozície, kde by si musel vybrať na čej strane stojí.

Tak, ako som predpokladala, prvý nával zákazníkov sa objavil, až keď hodiny odbili osem večer. Bola to partia akýchsi deciek, čo mohli mať ledva osemnásť a už aj využívali svoj novonadobudnutý dospelý zjav, aby si objednávali miešané drinky. Všetci boli opálení, z vlasov im ešte stále kvapkala voda a na podlahe po sebe zanechali stopy piesku. Už som si ani nepamätala, kedy to bolo naposledy, čo som sa ja dostala na pláž...

Mechanicky som prijímala objednávky, čapovala, nalievala, shakovala, rozdávala a vyhýbala sa ľuďom, ktorí toho mali už viac než dosť a motali sa všelikade. Sem-tam som pohľadom prečesala celý bar, ale nie, určite to nebolo preto, že som sa snažila nájsť čo i len náznak Colovej prítomnosti. Mrzelo ma to, ale nakoniec je možno aj lepšie, že neprišiel. Vždy som mala mizerný vkus na chlapov a on vyzeral ako presne ten druh katastrofy, aký som práve teraz nepotrebovala.

Po vyše dvoch hodinách bol bar napchatý na prasknutie, od všadiaľ sa šíril smiech, hlasné rozhovory a bolo čoraz ťažšie vnímať, akú pesničku vlastne hrajú. Občas, keď som toho nemala toľko na práci, som sa zvykla nenápadne zamotať do davu tancujúcich návštevníkov a predstierala, že som tiež jedna z nich a vychutnávala si skvelú hudbu. Odložila som tácku, na ktorej som niesla jednému zo stolov pivá a arašidy, keď ma moja kolegyňa Ava poklepkala po pleci.

„Niekto ťa hľadá," zakričala mi do ucha, aby som ju ponad ten hluk počula.

V momente som spozornela a zabudla na to, že som už unavená, varím sa a bolia ma nohy, zvrtla som sa smerom k baru, kam ukazovala, no úsmev mi rýchlo zamrzol na perách, keď som si uvedomila, že tvár, na ktorú sa pozerám, nie je prívetivá s mäkkými modrými očami. Namiesto nej tam bola zamračená, vyčítavá grimasa, ktorú som mala v momente chuť napraviť jednou mojou päsťou.

Predo mnou stál AJ. 

Hm, Cole sa zatiaľ nedostavil, ale prišiel AJ... Čo myslíte, s kým Gia nakoniec odíde? ;)