Hello! Keďže mám zvyšok týždňa taký plný, že sa asi hodím pod vlak a novú kapitolu už dokončenú, zdieľam ju s vami už dnes :) Enjoy! 

Cole

Povedať, že som z toho všetkého bol mierne dopletený je myslím na mieste. Skye bola strelená, Jade bola blázon na pohľadanie, ale to, čo mi včera večer predviedla podnapitá Gia bol úplne nový rozmer šialenstva. Videl som vo svojom živote už veľa opitých žien aj veľa podvedených a zranených žien, ale táto konkrétna... Ani hodinu potom, čo odišla z môjho bytu som na ňu nedokázal prestať myslieť. Do práce som dnes nešiel, Jade sa domov stále nevrátila, takže som bol sám so svojimi nezmyselnými myšlienkami.

Zvalil som sa na gauč a pomasíroval si spánky. Celú noc som poriadne nezažmúril oka, Gia zaspala až niekedy skoro ráno a keďže okupovala moju posteľ a vypila toho toľko, že by to pokojne zabilo aj koňa, priveľmi som si robil starosti, že sa jej niečo stane. Navyše, môj gauč síce vyzeral pohodlne, ale keď máte meter osemdesiatpäť, rýchlo zistíte, že zdanie klame. Bol som brutálne unavený, no bolo mi jasné, že pri takom jasnom svetle nezaspím.

S povzdychom som vzal do rúk svoj mobil a mal pokušenie zavolať sestre, možno sa s ňou porozprávať, aby som začal myslieť na niečo iné. Ibaže, moja staršia sestra ma poznala lepšie ako ktokoľvek iný, hneď by uhádla, že jej volám z čisto sebeckých dôvodov a nie, aby som skutočne zistil, ako sa má. Plus, ako mladší a utláčaný súrodenec by som potom musel vypočuť jej spovedanie a naťahovanie, robila by si zo mňa srandu, tak ako vždy.

Ďalšia možnosť bola, že sa ozvem otcovi, ten nebol taký vnímavý ani taký zlomyseľný ako ten postrach, ktorému hovorím sestra, no ako som ho poznal, už dávno zarezáva v práci alebo sa zavrel do garáže a struhliká si tam z dreva bohviečo. Potom, čo mama zomrela, utiahol sa do garáže a nevyliezol odtiaľ ani na obed alebo večeru. O niekoľko dní si nás oboch so Skye zavolal a ukázal nám z dreva vyrezanú tvár našej mamy ešte predtým, než sa na nej podpísala choroba. Odvtedy sa to stalo takým jeho koníčkom, chápal som to, ako jeho spôsobom vyrovnávania sa s jej stratou.

Žijem v Minnesote už päť rokov a aj keď som si to tu obľúbil, mal rád svoj byt aj prácu, nedokázal som sa zbaviť pocitu osamelosti. Nemal som problém nájsť si priateľov, to sa mi vždy darilo pomerne rýchlo, no nikto z nich mi nebol veľmi blízky, neboli to ľudia, pre ktorých by som sa bez rozmyslu vrhol do horiacej budovy. Kolegovia z hotela boli fajn partia a rád som s nimi trávil čas, ale aj tak mi chýbali kamoši zo Severnej Dakoty, kde som vyrastal.

V duchu som začal preklínať Jade a tú jej prehnane oslnivú osobnosť, na ktorú som si tak veľmi zvykol aj za tých pár dní, že keď tu teraz nebola, zase som mal chuť stopnúť si prvý dopravný prostriedok a odfrčať domov ako tie prvé roky, čo som sa prisťahoval. Je možné si na niekoho tak rýchlo zvyknúť? Je normálne, aby vám chýbal niekto, v koho prítomnosti najčastejšie len gúľate očami a čudujete sa, ako je možné, že ešte neskončil v cvokárni?

Nakoniec som boj sám so sebou prehral, schmatol svoj mobil a vytočil jej číslo. Nebol som si istý, či to vezme, ktovie, kam sa tá bláznivka vlastne stratila a čo robí, ale bola by škoda to neskúsiť. Hovor sa hneď po prvom zapípaní zrušil, čo znamenalo, že ma buď zrušila alebo má vybitý mobil. Skvelé, takže sa môžem pekne zabávať sám!

Nezaujato som prepínal kanály v televízii a márne hľadal čosi, čo by som si mohol pozrieť. Väčšinu času som telku ani nezapínal, mal som ju skôr len ako nutnosť a tiež ma Skye donútila, bola závislá na MTV a iných trafených reality show, čo chodili a vydupala si, že ak niekedy príde ku mne na prespávačku, neprežije bez svojej dávky seriálov. Ako zvyčajne, pre mňa tam nedávalo nič zaujímavé, nechal som to na hudobnom programe a modlil sa za nejakú dobrú Nirvanu alebo Rolling Stones.

Pomaly mi začali klipkať oči, keď mi na celý byt začal zvoniť mobil, ktorého melódia vôbec neznela ako moja. Zmätene som zamrkal a pozrel na telefón, ktorý nemo ležal na stole predo mnou. Čo to sakra...? Zdvihol som zadok z pohovky a hľadal zdroj toho neznesiteľného vrieskania a nakoniec ho našiel zapatrošený pod masážnym kreslom. Hneď mi bolo jasné, že patrí Gii, musela ho tu zabudnúť a napadlo mi, že možno volá z iného čísla, aby sa uistila, či ho nechala u mňa. Skôr, ako som si stihol rozmyslieť, že to nie je dobrý nápad, nech už sú moje úmysly akékoľvek, som stlačil zelené tlačidlo.

„Haló?" ozval som sa. Na druhej strane zostalo ticho. „Haló, je tam niekto?"

„Kto si?" vypľul naštvaný mužský hlas. „A kde je Gia?!"

„Išla domov a zabudla si u mňa mobil," vysvetlil som. „S kým vlastne volám?"

„Tu je AJ."

Zmĺkol som a zhrozene si uvedomil svoj chybu. Do pekla, nepotreboval som priveľkú predstavivosť, aby som vedel, na čo teraz asi myslí. Včera ho nachytala s inou, utiekla od neho a teraz mu to namiesto nej zdvihol cudzí chlap, u ktorého zabudla telefón. Otváral som ústa, že mu to rýchlo celé vysvetlím, uvediem veci na pravú mieru, ale...Zasekol som sa. Čo ma je vlastne potom? Nemusím mu nič vysvetľovať, hlavne nie potom, k čomu včera tento podarený chalan Giu donútil. Skončiť u neznámeho človeka a opiť sa do nemoty. A ešte mal tú drzosť, že bol kvôli tomu naštvaný!

„Máš pre ňu nejaký súrny odkaz? Rád jej ho odovzdám, keď sa večer stretneme."

Netušil som, prečo som to povedal, ale keď som počul, ako sa AJ prudko nadýchol, aby sa upokojil, vyvolalo to vo mne neskutočnú satisfakciu.

„Netreba," odvrkol a bez varovania zložil. Rozosmial som sa, títo mladí dokážu byť takí malicherní a sprostí, podvádzajú a potom sa ešte cítia ukrivdene, keď ich nahradia. Smiech ma však rýchlo prešiel, keď mi došli dve veci – za prvé, musím jej ten telefón vrátiť. A za druhé, mal by som ju varovať, že som jej práve s AJ – om asi pekne zavaril.

▼▼▼

Kým vôbec prišiel čas obeda, takmer som tam sám v byte zošalel. Nebyť Jaspera, jedného z mojich kolegov, aby ma zavolal na obed aj so zvyškom bandy, najskôr by som sa do Dakoty vydal aj pešo, len aby som mal čo robiť. Dohodli sme si stretnutie v našom obľúbenom Bar Louie v Ridgedale Center, čo bolo len nejakých dvadsať minút od mojej ulice.

Vo vnútri už sedeli všetci traja na našom obvyklom mieste v jednom z boxov s koženými sedačkami a Zoey hádzala po Jasperovi oriešky. Pre seba som sa usmial, nie, v prítomnosti týchto troch sa určite nudiť nebudem, ani sa toľko mučiť myšlienkami na včerajší večer a na to, prečo som klamal AJ – ovi.

„Ahojte," ohlásil som svoj príchod a vkĺzol na sedačku vedľa Zoey.

Zazubila sa na mňa a objala ma okolo krku. Sprvu mi tieto jej časté prejavy náklonnosti parádne liezli na nervy, nemal som rád, keď ma niekto stále objímal, ale po čase som si zvykol, koniec koncov, bola to neodmysliteľná časť našej Zoey. Potom som sa obzrel na mužské duo Jasper a Kai oproti nám a kývol im na pozdrav.

„Takže, čo budeme dnes jesť?" vzala do ruky menu Zoey a odfúkla si z očí svoju čiernu ofinu, aby lepšie videla.

„Nechápem, prečo z toho robíš takú drámu, Zí," zavrtel hlavou Kai. „Všetci veľmi dobre vieme, že si aj tak dáš šalát so syrom, slečna striktný vegetarián."

Teraz sa oriešková strela ušla Kaiovi a ja som sa radšej rýchlo schoval za jedálny lístok, nech nevidia, že sa smejem. Zoey z nás možno bola najnižšia, vďaka ofine a veľkým hnedým očiam ako krotká srnka vyzerala ako keby bola ešte školáčka, no rýchlo sme s chalanmi zistili, že nie je rozumné provokovať ju. Akokoľvek bola prítulná, mala v obľube hádzať vecami, či už to boli len neškodné oriešky alebo papierové lopty, alebo kamene a stoličky. Úprimne, to bol dôvod, prečo som radšej trpel jej objatia, ako na to niečo povedal, priveľmi som si vážil svoju hlavu.

Už tradične sme si s chalanmi objednali burgre a Zoey, ako Kai predpovedal, syrový šalát, keďže to bol jediný nemäsitý pokrm v bare. Pomaly som upíjal svoje pivo a sledoval svoje okolie, keď som si zrazu všimol, ako niekto vchádza cez presklené dvere dovnútra až s priveľmi povedomými fialovými vlasmi a vyprskol všetku tekutinu, čo som mal v ústach.

„Do pekla, Cole!" zafrflal Jasper a rukávom utrel stôl pred sebou.

Hypnotizoval som Giu celú cestu k baru, kde sa oprela lakťami a rozprávala sa s babou, čo tam utierala poháre. Nevšimla si ma, za čo bola jedna časť môjho ja vďačná, ale musel som si pripomínať, že už som dospelý a mal by som sa tak aj správať. Tak či tak by som sa s ňou musel skôr či neskôr stretnúť. Posilnil som sa glgom z piva a s mrmlaním, aby ma ospravedlnili, som vyliezol z boxu.

Chvíľu som rozmýšľal, ako sa jej prihovoriť bez toho, aby som vyzeral ako idiot alebo to pre nás nejakým spôsobom spravil trápne. Stále som tak celkom nechápal, prečo mám taký pocit, nič sa medzi nami predsa nestalo. Opila sa, porozprávala aj predviedla mi veľa vecí, prespala u mňa a tam to končí. Nakoniec som zaujal miesto vedľa nej a tiež sa oprel o bar.

„Ahoj," pozdravil som tak nenútene ako to len šlo. Gia sa mykla a pri pohľade na mňa rozšírila oči.

„A – ahoj," zakoktala. „Sleduješ ma alebo čo?"

„Nie, skôr sa zdá, že náhoda je blbec." Hej, Cole, teraz si úplne znel ako blbec. Odkašľal som si a radšej prešiel rovno k veci. „Ja... Zabudla si si u mňa mobil a asi by bolo namieste priznať sa, že som ho zdvihol, keď ti volal AJ. Najskôr som urobil obrovskú sprostosť, ale povedal som mu, že večer sa stretneme."

Gia na mňa dlhú chvíľu len tak civela, zrejme si v hlave skladala všelijaké možné spôsoby, ako mi vynadať alebo ma prefackať. Na moju úľavu, ale aj prekvapenie, sa začala nahlas smiať.

„Oh, páni!" zvolala. „Celkom nečakané od niekoho, kto so mnou ani nechcel ísť na večeru na odškodnenie, ale som rada, že si to urobil, treba ho trochu podusiť."

Zamračil som sa. „Nepovedal som, že s tebou nechcem ísť na večeru."

„Vlastne hej, mlčal si, čo je ešte príznačnejšia odpoveď." Usmiala sa na dievčinu za barom, ktorá sa veľmi snažila nepočúvať a vydala sa ku dverám.

„Počkaj!" zavolal som za ňou. „A čo ten tvoj mobil? Mám ti ho priniesť alebo by si bola radšej, keď ho pošlem poštou...?"

„Nakoniec to vyzerá, že budem mať večer zmenu tu v bare," pokrčila plecami. „Môžeš mi tu mobil nechať alebo sa zastav, to už je na tebe. V každom prípade ma nájdeš tu." Obdarila ma oslnivým úsmevom a potom som už len sledoval, ako mizne na chodníku v záplave ľudí.  

Hmm, tak čo? Myslíte, že Cole príde osobne alebo to zase nechajú skôr na osud? ;)