„Hej, ahoj, Drom," James ju pobozkal na líce. „Pristane ti v pulóvri od babičky Molly," žmurkol na ňu.

Andromeda zasmiala. Tento rok dostala ružový pulóver s veľkým A uprostred. K tomu mala blond vlasy, aby tej ružovej nebolo až tak moc. „Vraj sme mali mať dresy s tvojím menom, ale babička Molly by to neprežila."

„Viem," šepol a usmial sa na ňu. „Chýbala si mi."

„Aj ty mne, som rada, že si tu. Bála som sa, že neprídeš," prikývla.

„Došiel som do Anglicka už včera večer, ale bol som s deckami a našimi, chápeš," vysvetľoval jej, prečo sa za ňou nezastavil. A ona to chápala. Vedela, že potreboval byť so svojou najbližšou rodinou. Súrodencami a rodičmi.

„James, konečne si tu!" Z kuchyne vyšla babička Molly, v ruke držala varechu, ale úsmev mala od ucha k uchu. Pobrala sa objať najlepšieho strelca v sezóne a pritom ho bozkávala na líca. „Chýbal mi, zlatko."

„Aj ty mne, babi, ani nevieš ako," usmial sa na ňu James. „A to nehovorím o tom, ako mi chýbalo tvoje jedlo, veď ma poznáš."

„Ty môj!" očervenela babička Molly a postrapatila mu už aj tak strapaté vlasy.

Andromeda sa postavila bokom, aby sa James mohol zvítať s ostatnými členmi rodiny. Usmievala sa, ako už dávno nie. Teddy do nej drgol a nahol sa k nej. „Neroztop sa tu od šťastia."

„Trhni si, Edward," uškrnula sa na neho. „No a čo? Aj tak to všetci viete!"

„Že si po uši zaľúbená do Jamesa? Áno, to vieme. To novinka veru nie je," smial sa Teddy. „Vy dvaja ste naozaj veľké trúby, že sa už konečne nerozhýbete k tomu, aby ste boli spolu."

„Nestaraj sa, dobre?" sladko sa na neho usmiala.

„Pohryzieš ma?"

„Ak ma budeš ďalej hnevať, tak možno áno," prikývla spokojne.

„Teddy!" James sa vybral priamo k nemu a priateľsky ho objal. „Kamoško, ďakujem ti za tie tvoje super listy a informácie."

„Nie je za čo, James. Nevyrástol si?" spýtal sa ho Teddy, keď obaja od seba ustúpili.

„Ale kde, iba som opeknel, ale to je v tejto rodine normálne, že muži starnú do krásy," povedal James so všetkou vážnosťou v hlase. Teddy sa hlasno rozosmial a prikyvoval mu na pravdu.

„Aké informácie?" spýtala sa Andromeda.

„Žiadne," odvetil jej Teddy. „Nič pre tvoje uši, srdiečko."

„Edward!"

„Psst! Lebo nás začuje mama a bude po nás hučať, akoby sme mali päť," priložil jej ruku k ústam. „Správaj sa slušne, Drominka, lebo nebudeš mať horúcu čokoládu večer."

Andromeda ho pohrýzla do ruky. „Dement!"

„Au, Drom!" skríkol na ňu Teddy a sledoval na svojej ruke obtlačky jej zubov. „Preskočilo ti?"

„Varovala som ťa," nežne ho pohladila po líci. „Ty pako!"

„Stačilo," prirútila sa odniekiaľ Victoire a schytila Teddyho za ruku. Za tú boľavú samozrejme, takže znova vykríkol. „Musíš ju stále provokovať? Naozaj sa správaš akoby si mal desať rokov," karhala ho Victoire.

Andromeda hľadala svoju mamu, ale nikde ju nevidela. To bolo dobré, lebo aspoň jej nemal kto vynadať. Pousmiala sa, keď sa James pozrel jej smerom. „Tak hovor, čo máš nové!" vyzývala ho.

A James spustil všetko možné i nemožné o metlobale, o spoluhráčoch, o protihráčoch a o Novom Zélande. Fred im všetkým priniesol vianočný punč a program na niekoľko hodín mali obstaraný.

***

Nymphadora držala za ruku malú Fairy a prechádzala sa s ňou po pozemku Brlohu. Fairy veselo poskakovala do snehu a v druhej ruke držala svojho plyšového jednorožca.

„Teta Cissy hovorila, že keď budem veľká, tak mi kúpi veľkého jednorožca," zastavila sa Fairy a zahľadela sa na svoju babku. „Môžem ho dostať?"

„Takže toto je práca tety Cissy?" nadvihla Nymphadora obočie. „Vieš, miláčik," kľakla si k vnučke. „Neviem, či by sa jednorožcovi páčilo, keby si ho zavrela u nás na záhrade. Oni majú radi slobodu. Ale sú krásne, veru. Raz som jedného videla, bol fakt nádherný."

„A kde?"

„Raz v lese," odvetila jej. „Keď budeš väčšia, určite aj ty nejakého uvidíš."

„Aj tak cem svojho," usmiala sa Fairy a na ružovú čiapku a do blonďavých vláskoch jej padali snehové vločky.

Nymphadora sa usmiala a pohladila ju po líčku. Fairy sa na ňu usmiala tiež. „Dobre, tak raz svojho mať budeš," odvetila jej, aj tak by jej nevedela nič odoprieť. Fairy bola poklad. Mohla ju rozmaznávať a výchovu nechať na jej rodičoch. Bolo to predsa len trocha iné, ako keď bola Andromeda malá.

„Aj ja cem meniť vlasy," šepla Fairy a dotkla sa jej ružových vlasov. „Ako ty, tato a ako Drominka."

Nymphadora sa zasmiala, keď Fairy nazvala Andromedu jej prezývkou. „Raz keď budeš veľká, tak sa to naučíš v škole, dobre?" žmurkla na ňu.

„Áňo," prikývla Fairy. „Aha, dedko!" ukázala na bližiceho sa Remusa a potom sa k nemu rozbehla. Remus ju chytil do náručia a zodvihol zo zeme. Fairy mu niečo vysvetľovala ohľadom jednorožcov (určite) a Nymphadora ich iba sledovala, až kým Remus nedošiel k nej aj s malou.

„Ahoj," usmiala sa na neho.

„Ahoj," opätoval jej úsmev a pobozkal Fairy na líce. „Čo vy dve tu vonku?"

„Hľadáme jednorožce," povedala automaticky Fairy.

Remus sa zasmial. „A našli ste?"

„Nie," Fairy pokrútila hlavou smutne. „Mám iba svojho."

„A ten vari nestačí?" spýtal sa jej.

„Tačí," prikývla.

„To som rád, lebo Santa by bol veľmi smutný, keby tento jednorožec našej Fairynke nestačil," vravel jej.

„Nemuší byť smutný," veselo štebovala Fairy a potom chcela, aby ju položil späť do snehu. Chvíľku pri nich poskakovala do snehu a sledovala svoje stopy.

„Môžeš byť veselý Santa," zasmiala sa Nymphadora, objala ho rukami okolo krku a pobozkala na pery. „Jednorožcami vždy zaboduješ. Ovšem raz budeš musieť doviesť skutočného."

„Hagrid mi hádam nejakého požičia," usmial sa na ňu Remus. „Nie je ti zima?"

„Nie."

„Sú to pekné Vianoce, však?"

„Krásne," prikývla. „S tebou, deťmi, Fairy, rodinou a jednorožcami samozrejme."

Remus na ňu žmurkol a pobozkal ju. Potom sa strhol, lebo ho udrela snehová guľa do chrbta. Za sebou začul smiech malej Fairy a tiež sa tomu smiala aj Nymphadora. A to boli tie najkrajšie zvuky na svete. Ich smiech.

„Hej, vy dve, toto sa robí dedkovi?"

Fairy mu vyplazila jazyk a potom sa rozbehla do Brlohu, aby ju nemohol chytiť. Remus sa zasmial a otočil sa na Nymphadoru. „Ďakujem."

„Za čo?"

„Že si ma pred rokmi presvedčila, že si mi aj vynadala, že si urobila aj nemožné, aby sme teraz mali toto všetko. Milujem ťa, ako taký blázon. Sirius by sa na mne dobre bavil," usmial sa na ňu.

„Sirius i James by boli isto radi aj za teba. Určite sú. Aj Lily. Sú šťastní s nami. Som si istá," pohladila ho po líci a potom sa schúlila v jeho náručí. Ešte dosť dlhú chvíľku spoločne sledovala, ako z neba padajú snehové vločky a užívali si tieto krásne chvíle.

***

Strýko Ron asi po desiatykrát ukazoval, ako James dal parádny gól a šťastne na svojho synovca hľadel. Rose sa zamračila a odišla pomôcť babičke do kuchyne. „Aj Hugovi sa tento rok darí. Vychytal skoro čisté skóre," chválil strýko Huga a pohladil ho po vlasoch.

„To preto, lebo Albus chytil zlatú strelu proti Bifľomoru za desať minút," povedal skromne Hugo, ale usmial sa na otca. Rozhodne ho veľmi tešilo, že ho tak pochválil.

„Aj tak si to zvládol na jednotku, som si istý," usmial sa na neho strýko Ron.

„Dík, tati," prikývol Hugo. „James, musíš mi potom podpísať nejaké kartičky, vieš ako, sľúbil som kamoškám v škole."

James sa zasmial. „Jasnačka, Hugo," prikývol. „Treba si u dievčat urobiť očko," žmurkol.

„Dík, si najlepší," prikývol Hugo.

James mal okolo seba toľko pozornosti, ale vôbec mu to neprekážalo. Bol na to zvyknutý. Vybavila sa mu spomienka zo včerajška.

Včera večer dorazil domov a mama ho objímala asi pol hodinu. Snažila sa zistiť, či je naozaj v poriadku. Nepáčila sa jej odrenina na neho obočí. A potom mu urobila takú dobrú večeru, ako už dávno nie. Otec bol k nemu veľmi milý, pochválil ho a dodal, že je veľmi pyšný. James bol naozaj šťastný. Albus a Lily ho tiež s láskou vítali, pýtali sa na všetko možné a nemožné a Albus ho potom požiadal, aby mu pomohol s nejakými trikmi, aby aj tento rok vyhrali metlobalový pohár. James ochotne súhlasil. Potom sa zvítal so svojimi malými bračekmi. Fabián a Gideon mali už pol roka a boli to dosť veľkí chlapci. Rástli ako z vody. Až mu bolo ľúto, že ich nevidel toľko mesiacov. Papali o stošesť a potom sa usmievali. Keď ich mama ukladala do postieľky, šiel ich pobozkať na dobrú noc. Všimol si, že obaja chlapci majú pyžamko vo farbách jeho tímu a na chrbte vyšité veľkými písmenami POTTER.

„Dostali od babičky," usmiala sa Ginny a prikryla ich dečkami, na ktorých boli vyšité zlaté strely. „Tvoji bratia budú asi tiež nádejní metlobalisti."

„Sú úžasní," usmial a na ňu a v jej očiach sa zaleskli slzy. A to Ginny Potterová často neplakala.

„Tak veľmi si mi chýbal. Mám chuť ťa zamknúť doma a nepustiť ťa späť," riekla mu.

„Ale, mami, som už veľký a okrem toho, ty sa máš teraz o koho báť," žmurkol na ňu.

„To že si veľký, to vôbec neznamená, že sa o teba nebojím," pousmiala sa. „Bojím a veľmi."

„Si tá najlepšia mama na svete a prepáč, že ti to nehovorím často. Som proste somár, ale tvoj somár, áno? Zapamätaj si to."

„Ach, James," silno ho objala a potom sa rozplakala.

„Mami, neplač."

„Ľúbim ťa."

„Ja teba viac," silno ju objal aj on. Tiež mu veľmi chýbala. Aj ocko, aj Al, chlapci maličkí a to nehovoril o Lily, ktorá bola vždy jeho miláčikom.

Hugo odišiel hrať s Rose šach a tak Dominique využila voľno pri Jamesovi a sadla si k nemu na sedačku aj s malou Venetiou. „Ďakujem za tie super darčeky, čo posielaš pre Venetiu."

„Nemáte začo, dámy," usmial sa a pobozkal Venetiu na líce. „Je už taká veľká."

„Je to kočka," žmurkla na neho Dominique. „Je sladká, tučnučká a je to miláčik rodiny, vieš? Chýbaš nám. Hlavne chýbaš jej. Takú šťastnú som ju už dávno nevidela, ako je teraz."

James sa obzrel za Andromedou. Na rukách mala práve Fabiána, lebo pomáhala jeho mame. Vyzerala naozaj šťastná a bola taká krásna. Pre neho však bola krásna vždy, ale niečo sa zmenilo. Teraz bola ešte krajšia. „Ako sa naozaj má? Teddy mi písal, že väčšinou dobre, ale že je často smutná."

„Je smutná," prikývla Dominique. „Akoby nemohla byť? Všetci okolo nej majú pri sebe svoju polovičku. Ja Franka a moju Venetiu," vravela mu. „Alice Freda, predsa," pokračovala. James sa obzrel. Alice práve kŕmila Freda nejakými ružovými koláčikmi a vyzerali pri tom komicky, ale predsa len tak šťastne. „Lav má Matta," pokračovala ďalej Dominique. Lavender a Matthew tu neboli. Trávili spolu Vianoce v Paríži. „Vic má Teddyho, ale to už dlhé roky. Potom jej rodičia, starí rodičia a všetci tu. Všetci okrem deciek niekoho majú. Divíš sa, že Andy smutná?"

„Nechcem, aby bola smutná," povedal James a tón jeho hlasu bol smutný.

„Viem, že nie," prikývla a oprela si hlavu o jeho rameno. Venetia mu pokojne sedela na kolenách a sledovala dianie okolo seba. „Všetkým chýbaš. Si tak ďaleko."

„Aj vy mi chýbate. Najviac chlapci, Lily, Fairy, Venetia, mama, no všetci," povedal James a pobozkal ju na čelo.

„Som rada, že sa ti tam darí," dodala Dominique. „Si šťastný?"

„Som šťastný," prikývol.

„Mohol by si byť aj šťastnejší, James," šepla. „Ale to je na tebe, no. Nemôžem ti dávať kázania, som len tvoja sesternica."

„Tvoj názor bude pre mňa vždy dôležitý, Dominique," odvetil jej. „A určite máš pravdu."

„Tak kde je problém?"

„Myslíš, že by ma chcela späť?"

„Jasné, že chcela. Nevidel si vari, ako sa na teba vrhla, keď si prišiel?" zasmiala sa.

„To bolo cute."

„To bolo," zasmiala sa. „Neskutočne cute."

Obaja sa rozosmiali. James objal Venetiu a nechcel ju pustiť zo svojho náručia. Pritom očkom sledoval Andromedu, ako sa pokúša uspať Fabiána, ale on predpokladal, že to je marné. Mama sa mu často sťažovala v listoch, že chlapci ledva spia v noci a nie to ešte cez deň. Proste skutoční Záškodníci. Nuž aj tak mu Andromeda s bábätkom na rukách pripadala taká rozkošná a šťastná. Miloval ju stále viac a viac. Nikdy neprestane.

„Páči," Dominique mu podala ruky kľúč.

„Od čoho je?"

„Žeby od nášho bytu s Frankom?" nadvihla obočie. „Prespíme u našich. Možno by si tam chcel zobrať Andy a mať trocha súkromia na rozprávanie sa o tom, čo s vašou budúcnosťou, hm?"

„Díky, Domi," usmial sa na ňu.

„Nie je za čo."

***

„Prečo sme šli sem?" spýtala sa Andromeda, keď ju James zaviedol do bytu Dominique a Franka, od ktorého mu Dominique dala kľúč.

„Potrebujem sa porozprávať," povedal jej. „Niekde kde budeme iba my dvaja a nikto viac. A to sa u nás doma nedá, ani u vás, ani v Brlohu." Odomkol dvere a obaja vošli dnu. Vyzliekali si bundy, vyzuli topánky a James zapálil svetlo.

Andromeda prešla priamo do obývačky, lebo byt Dominique a Franka dobre poznala. Dominique pomáhali aj s ostatnými dievčatami ho zariadiť, aby bol presne podľa jej predstáv. Bol to pekný trojizbový byt, kde aj Venetia mala svoju vlastnú izbu. Zariadený bol jednoducho, ale predsa len veľmi pekne. Sadla si na šedú sedačku a zažala vysokú lampu pri nej. Všimla si, že na sklenenom stolíku ležia nejaké pracovné dokumenty z Frankovej roboty. A priamo vedľa nich boli zase Venetiiné omaľovanky. Na okamih si pomyslela, že Frank bude šťastný, že mu nepomaľovala tie dokumenty, čo má do práce.

James zašiel do kuchyne a doniesol im dva poháre s malinvkou. Sadol si vedľa nej a všimol si omaľovanky. „Venetia krásne kreslí," zasmial sa nad čarbanicami.

„V jej veku si nekreslil o nič lepšie, James," uškrnula sa na neho.

„Myslím, že som kreslil lepšie ako ty," podotkol.

„Kreslenie na práve vymaľované steny sa neráta, Potter," vyplazila mu jazyk.

„Dominique mi povedala, že si smutná. Aj Teddy mi to zakaždým napísal v liste. Dokonca aj krstná. Drom, je to moja vina, však?" vybafol na ňu bez rozmýšľania.

„Nie je to tvoja vina, James," podotkla, ale akosi sa mu nepozrela do očí. „Je to aj moja vina," smutne sa pousmiala. „Mám sa ale dobre, naozaj. Učenie ma naozaj baví. Je to super a som na Rokforte. Cez víkend som často s mamou, alebo s Fairy a ostatnými. Minule bola v Rokville aj tvoja mama s chlapcami. Sú to chvíle, kedy som naozaj šťastná. Lenže sú aj chvíle, keď som v noci sama a je mi smutno. Za tebou. Je mi smutno, že musím zaspávať sama, keď všetci zaspávajú pri niekom. Vtedy mi je fakt smutno."

James načiahol ruku, aby jej zotrel slzu, ktorá jej tiekla po líci. „Tiež na to myslím predtým, ako idem spať. Aké by to asi bolo, keby po mojom boku zaspávala moja Drom," pousmial sa. „Lenže ona je tak veľmi ďaleko."

„Nenarazil si v tíme, alebo na Novom Zélande na nejakú inú?" spýtala sa ho s obavou v hlase.

„Nie," odvetil jej okamžite a vôbec neuhol pohľadom. „Žiadna predsa nie je ako ty."

„Milujem ťa, Potter," šepla.

„Aj ja ťa milujem, Drom, strašne moc," šepol aj on. „Až to bolí, ako veľmi ťa milujem."

„Čo urobíme? Si ďaleko a ani jeden z nás sa nechce vzdať našej práce," vravela mu.

„Netuším," pokrútil hlavou.

„Hm," Andromeda zamyslela a potom sa na neho usmiala. „Každý sme niekde inde, to je pravda. Vieš, v tejto chvíli mi to je fakt jedno. Neviem, čo bude zajtra ráno, alebo tie ďalšie dni, ale teraz sme tu. Ty a ja. Chcem sa ráno zobudiť pri tebe, James! Si moja prvá a jediná láska. Chcem, aby si bol môj prvý."

„Aj ja sa chcem zobudiť pri tebe, Andy," prikývol. „Tak veľmi."

„Dobre," žmurkla na neho. „Som si istá, že to chcem s tebou. Všetko."

„Fajn," nadšene prikývol.

Andromeda prižmúrila oči a zmenila farbu svojich vlasov na ružovú. Potom si vyzliekla hrubý pulóver od babičky Molly. Pod ním mala iba čierne tielko na ramienka. James ju pozoroval s nadšením, ale hlavne s veľkou láskou v očiach. „Chcem byť tvoja, Potter, iba tvoja. Aj keď to má byť iba jedna noc. Nezáleží mi na ničom, čo bude potom. Chcem len tento okamih, chcem zaspať po tvojom boku a potom sa prebudiť po tvojom boku. Urobiť ti raňajky a usmievať sa."

„Milujem ťa, Andromeda, bude to dokonalé, sľubujem," šepol jej pri perách a potom ju pobozkal. Najprv nežne a potom oveľa vášnivejšie. Aj on si vyzliekol pulóver a aj červené tričko, ktoré pod ním mal. Vzal Andromedu na ruky a odniesol ju do spálne, ktorú osvetľoval iba mesiac a hviezdy. Neprestával ju bozkávať. Posadil ju na posteľ a pomohol jej zbaviť sa oblečenia. Andromede srdce bilo ako splašené a vedela, že robí správnu vec. Túžila po ňom tak veľmi, po tomto všetkom, po tom, aby mohla byť aj ona šťastná. Pobozkal ju na krk a myslela, že exploduje. Pokračoval nižšie na kľúčnu kosť, rozpol jej podprsenku a teplo jej zalialo úplne celé telo. Bola pripravená na to, že sa bude milovať s Jamesom Siriusom Potterom a potom bude zaspávať po jeho boku, aby sa ráno mohla prebudiť iba pri ňom. Bude ho pozorovať, ako ešte spí, hladiť ho po tele a keď sa preberie, pobozká ho a pôjde mu pripraviť raňajky. Usmiala sa.

„Čo?" spýtal sa jej, keď si všimol, ako celá žiari, hoci bola v spálni tma.

„Nič, len som po tomto veľmi túžila, veľmi," šepla.

„Ja tiež, Drom a neboj, budem nežný a pozorný, veď ako vždy," zasmial sa.

„Si idiot," uškrnula sa.

„Ale tvoj idiot," prikývol. „A už psst!"

„Môžeš ma umlčať bozkom," poradila mu.

„Výborný nápad," zvalil ju na posteľ a potom sa nahol nad ňu. Pobozkal ju tak, že keby nebola bola ležala, isto by sa jej podlomila kolená naozaj. Bola taká nedočkavá a plná očakávaní. Jedným si však bola úplne istá. Na svoje po prvé si nemohla vybrať lepšieho.

Telom jej znova prešla horúčava, bola si istá, že sa celá červená. Nervozita z nej opadla. Dôverovala Jamesovi vo všetkom. Vedela, že je ten pravý.

Pozn. autorky:

Tak čo, máte ma už radšej? :D:D:D hehe ... som zvedavá na Vaše názory na kapitolu :) Ešte štyri kapitoly a epilóg :( začína mi byť smutno.