V auguste už nemala Andromeda toľko voľného času. Vybrala sa na Rokfort, aby prebrala s riaditeľkou McGonagallovou svoje študijné osnovy. Riaditeľka jej prisľúbila, že jej pomôže a páčil sa jej jej zápal pre učenie. Andromeda všetko poctivo pripravovala, radila sa aj s mamou a starou mamou, lebo obe boli v Transfigurácií dobré a tiež sa niečo málo radila aj so svojím otcom. Nemohla sa dočkať, ako už bude učiť, ale tak trocha z toho mala aj strach. Predsa len to bude niečo nové a bála sa hlavne toho, že jej dostatočne nezaujme študentov, alebo nebudú jej výkladu rozumieť, alebo jej to jednoducho nepôjde. Všetci doma ju upokojovali, že to sa nemôže stať, pretože si niečo málo už vyskúšala vo Fénixovom Ráde a tam bola skvelá. Musela uznať, že istú autoritu si tam s Jamesom naozaj vydobyli. Bolo to náročné, ale postupne na sebe pracovali a to mala v pláne aj teraz. Neustále na sebe pracovať.

S riaditeľkou prebrala všetko dôležité a obe boli nakoniec spokojné. Andromeda dostala svoje vlastné komnaty a kabinet, tak sa tam bola pozrieť. Komnaty boli útulné, zladené do typicky chrabromilských farieb a bola tam aj súkromná knižnica, ktorá bola plná rôznych kníh o Transfigurácií, ale aj nejaké romantické príbehy a muklovské rozprávky, ktoré mala naozaj rada. Jej komnaty ju očividne dobre poznali, nad čím sa musela zasmiať. Dokonca dostala aj prideleného domáceho škriatka, ktorý sa mal starať o jej pohodlie.

„Slečna Andromeda, budete si niečo priať?" hlboko sa jej uklonil.

„Nie, Pat, ďakujem veľmi pekne, prišla som len na otočku, takže pomaly pôjdem. Uvidíme sa na konci augusta," usmiala sa.

„Pozdravujte odo mňa, prosím slečnu Alice," požiadal ju Pat a potom zmizol.

Andromeda sa usmiala, zanechala svoje komnaty zatiaľ opustené, aj keď už mala presnú predstavu, ako si ich zútulní. Hlavne fotografiami svojej rodiny a malej Fairy a Venetie.

Vrátila sa späť domov, kde na ňu čakala Alice a v ruke mala nové vydanie Sršňa. „Ako bolo na Rokforte?"

„Super, pozdravuje ťa Pat," usmiala sa Andromeda.

„Vážne, ty si videla Pata? Môj obľúbený domáci škriatoček," usmiala sa Alice od ucha k uchu. „Robil tú najlepšiu horúcu čokoládu."

„Každý profesor má svoje vlastné komnaty a svojho domáceho škriatka. Ja som dostala Pata," odvetila jej Andromeda. „Takže kedy ma prídeš navštíviť na Rokfort? Hneď v prvý deň? Aby som mu povedala, že má pripraviť horúcu čokoládu." Smiala sa.

„Prídem, jasné," prikývla veselo Alice a podala jej časopis. „Veľké vydanie o našom putovaní. O tom, ako sme si užili celých sedem rokov. Tie fotky vyšli skvelo, aha," otočila na jednej stránke.

Na fotografií boli ony štyri a všetky žiarili šťastím. Na ďalších boli Dominique, Frank a mala Venetia, Alice s Fredom, Lavender s Matthewom, chlapci spolu. Ostatné decká. Andromeda sa usmievala. „Prečítam si to ešte dnes večer."

„Je to fakt super vydanie. Mame sa veľmi páčilo, lebo vraj je také zo života. Každý sme tam predsa odpovedali na otázku, čo pre nás Rokfort a štúdium na ňom znamená. Ako nám to išlo, čo by sme zmenili, čo by sme urobili inak a čo vôbec neľutujeme. Je to celkom vtipné, ale zároveň aj krásne a milé. Nostalgické."

„Nostalgické to bude za pár rokov," usmiala sa Andromeda a pohľad jej padol na fotografiu James s jeho súrodencami. Žiarili úsmevmi a Jamesovi to na fotografií pristalo.

„Čo ty a James?" spýtala sa Alice.

„Čože?"

„Na svadbe ste spolu dosť tancovali, až do rána," pripomenula jej Alice a uškrnula sa. „Zmenilo sa niečo?"

„Nie, Alice. Nezmenilo. Nič nám nepraje. Proste každý si pôjdeme svojou cestou, ale to neznamená, že nie sme priatelia. Myslím, že po tej svadbe je to medzi nami fajn. Každý však pôjdeme hľadať svoje šťastie osobitne," vysvetlila jej jednoducho. Spomínala si na svadbu Dominique a Franka. Naozaj pretancovali spolu zvyšok noci, pričom sa zabávali, niečo popili a hlavne boli spolu. Mala pocit, akoby sa zastavil svet, akoby čas nebežal a oni dvaja boli spolu. James jej rozprával všelijaké vtipné historky a ona sa stále smiala. Naozaj ľutovala, že s ním nikdy nebola na rande. Určite by sa mali o čom zhovárať aj tam a jej to bolo úprimne ľúto. Lenže to bola vec, ktorú už nikdy nemôže zmeniť.

„Vždy som mala pocit, že k sebe patríte. Tak trocha mi to tiež láme srdce," odvetila jej Alice. „Hlavne mám pocit, že to skutočne takto nechceš. Chceš byť s Jamesom. Mala by si mu to povedať. Možno neodíde."

„To nemôžem urobiť, Alice. Je to jeho sen. Predstav si, že by neodišiel a jedného dňa by to ľutoval, že nešiel hrať metlobal a dával by mi to za vinu, Alice. Hádali by sme sa a isto by to bolo smutné."

„Alebo by to nikdy neľutoval, lebo jeho veľký sen si aj ty. Boli by ste spolu šťastní. To jednoducho nemôžeš vedieť, Andy," doplnila ju Alice a zazubila sa. „Budem musieť už ísť. Pozriem Freda v obchode. Jeho prvý pracovný týždeň aj s Mattom."

„Ako sa mu darí?"

„Je vo svojom živle, je šťastný," usmiala sa Alice.

„A čo ty? Čo máš v pláne?"

„V septembri pôjdeme s Fredom do toho Španielska. Neuveriteľne ma tým šokoval, vážne som šťastná. Potom budem pracovať viac pre Sršeň. Mama mi ponúkla úplnu spoluprácu a ja som súhlasila," nadšene jej rozprávala Alice.

„Tak to je skvelé," prikývla Andromeda. „Teším sa s tebou."

„Frank dostal to miesto na Ministerstve mágie na Oddelení záhad," vravela jej Alice nadšene. „Dnes ráno mu poslali sovu. Ešte to nestihol takmer nikomu povedať. Vieš, teraz sú na pár dní s Dominique a Venetiou u nás."

„Fúha, tak to mu moc gratulujem. Je to skvelé vidieť, ako sa nám plnia sny," usmiala sa šťastne Andromeda.

„Veru," prikývla Alice. „Uvidíme sa, Andy, pozdrav všetkých," pobozkala ju na obe líca a potom odišla.

Andromeda bola vážne spokojná. Nielen so svojou prácou, ale bola spokojná aj za Alice, Freda, Franka, Matthewa a vlastne aj za Jamesa. Ešte ostávalo, aby sa Lavender dostala na kurz u sv. Munga a všetci budú mať skvelé zamestnania.

***

Prázdniny boli skoro na konci a Andromeda mala v pláne ísť do Rokfortu týždeň pred začiatkom školského roka. Chcela si všetko pripraviť, zabývať sa vo svojich nových komnatách a okrem toho bola naplánovaná aj veľká porada pred školským rokom.

Už bola pobalená a nejako na ňu doľahol smutný pocit, že už zase odchádza. Zniesla svoj kufor dole a dobehla k nej Fairy. Objala jej nohy, lebo bola ešte maličká a nechcela ju pustiť. Andromeda sa zasmiala. „Fairy, neboj sa, veď ja sa zase vrátim."

„Eeee," zamrmlala Fairy. „Nejustím ťa."

Andromeda si k nej kľakla a chytila ju za ručičky. „Ty moja krásna víla," žmurkla na ňu. „Teta Andy ťa ľúbi najviac na svete, áno?"

„Ájo," prikývla Fairy.

„Aj ty ľúbiš tetu Andy?" spýtala sa jej Andromeda.

Fairy vyčarovala úsmev a sladko prikývla. „Ájo."

Usmiala sa na ňu, objala ju a nechcela ju pustiť. Chvíľku uvažovala, že ju zoberie so sebou. Victoire by to možno aj na pár týždňov uvítala, ale Teddy by ju asi prizabil. Fairy ju pobozkala na líce a Andromeda mala naozaj slzy na krajíčky. „Ako ľúbiš tetu Andy? Ako veľmi?" smiala sa Andromeda.

Fairy ju znova silno objala, aby jej dokázala, že to je naozaj veľmi-veľmi.

„Najviac na svete, však Fairy?" ozval sa za nimi hlas. Veľmi známy hlas a Andromede začalo biť srdce. Dokonca mala pocit, že to musí byť aj počuť.

„James," usmiala sa, keď sa otočila.

James už mal na rukách Fairy, ktorá k nemu hneď dobehla a pýtala sa k nemu do náručia. Mala ho rada, lebo bol vždy veselý a robil s ňou rôzne žartíky. Fairy ho silno objímala a on ju pobozkal do vlasov. „Ahoj, teta Andy."

„Čo tu robíš?"

„Počul som, že odchádzaš, tak som sa prišiel rozlúčiť. Je však možné, že Fairy budeš chýbať viac," zasmial sa.

„Ahoj, James," pozdravila ho Victoire, ktorá práve zbehla zo schodov a mierne sa uškrnula, keď ich spolu zbadala. „Vezmem si Fairy. Asi sa máte o čom zhovárať, však? Fairy, poď k mame, pôjdeme si čítať rozprávku, áno?"

„Ájo," prikývla Fairy. „Cem o jednorožcoch."

„Jasnačka," prikývla Victoire. „Všimli ste si, že slovo jednorožec vie povedať správne a aj správne vyskloňovať?"

„Zrejme je to milovníčka jednorožcov," poznamenal James.

„Jednorožce sú zlaté," usmiala sa Andromeda. „Všetky dievčatká ich majú rady."

„Okrem Dominique," doplnila ju Victoire.

„Pravda, zabudla som," zasmiala sa Andromeda. Pokiaľ šlo o Dominique, jednorožce neboli šálok jej kávy. Raz sa Andromede priznala, že jej trocha naháňajú strach. Vraj sú priveľmi dokonalé a to ju desí.

Victoire si vzala Fairy od Jamesa a potom s ňou zamierila na poschodie.

„Prejdeme sa?" navrhol James.

„Dobre," prikývla Andromeda. Vyšli von a zamierili na záhradu. Obaja chvíľku spomínali na to, ako sa tu ako malí naháňali, alebo hrali skrývačku. Niekedy aj s Teddym, ale niekedy aj sami dvaja.

„Andy, rozmýšľal som," začal James a tváril sa vážne. „Neviem, či prijmem to miesto v tíme. Rozmýšľal som, že by som neodišiel."

„Čože? Prečo?" prekvapene na neho hľadela.

„Kvôli tebe."

„James!"

„Nie, počúvaj ma, Drom," chytil ju za ruku. „Metlobal je môj sen, to je pravda. Je to najlepšie družstvo, ale ty si môj ešte väčší sen. Povedz, aby som zostal a ja zostanem. Kvôli tebe!"

„Nie," pokrútila hlavou. „Nechcem, aby si tu zostal, James. Nemôžem ti brániť v tvojom sne. Budeš skvelý metlobalista. Som si istá, že vďaka tebe znova vyhrajú ligu. Budeš z toho šťastný a budeš vo svojom živle. Keby si tu zostal, bol by si bez práce a okrem toho ja budem aj tak na Rokforte a poznáš riaditeľku, nedovolila by, aby si ma navštevoval. Potrebujem sa sústrediť na svoju prácu a viem, že ty budeš v tom tíme skvelý a spokojný."

„To nevadí, že by som nemal prácu a stačilo by mi vidieť ťa cez víkend," naliehal James.

Andromeda znova pokrútila hlavou. Na jednej strane ju tešilo, že chce zostať kvôli nej. Že by sa kvôli nej vzdal svojho veľkého sna, tohto skvelého tímu. Ale na druhej strane mala strach z toho, že by neboli šťastní a James by ju vinil z toho, že neodišiel a nestál sa známym metlobalových hráčom. Vedela, že takto im bude lepšie. Budú priatelia, budú si písať a každý z nich sa bude sústrediť na svoje vysnené zamestnanie. „Nie, James. Chcem, aby si šiel. Chcem ťa vidieť lietať, dávať góly a byť úspešným. Viem, že to dokážeš!"

„Si si istá?"

„Úplne," prikývla. „Nemôžeš premeškať túto životnú šancu. Také dostávame len raz za život."

„A čo my dvaja?" spýtal sa jej. „Čo ak raz budeme ľutovať to, že sme spolu neboli?"

„Myslím, že by sme pre teraz mali ostať priateľmi," povedala mu Andromeda úprimne. „To je to, čo teraz najviac chcem."

„Dobre," prikývol. „Tak si to na Rokforte uži. Rozdávaj samé dobré známky, ale tak Slizolinčanom môžeš strhnúť aj nejaké tie body," zasmial sa. „Budeš skvelá, viem to. Uvidíme sa na Vianoce?"

„Rozhodne. Prídeš?"

„Vieš si predstaviť, čo by urobila babka, keby som neprišiel na Vianoce do Brlohu? Poslala by mi tucet vreštadiel a potom by po mňa aj tak prišla a odvliekla aj násilím a pritom by ma narvala do klasického weasleyovského vianočného pulóvra. Všetci by sa mi smiali a jej by to robilo dobre!"

Andromeda vyprskla smiechom. Vedela si to živo predstaviť. „Tak na Vianoce, James," nahla sa k nemu a pobozkala ho na líce. „Veľa šťastia."

James ju silno objal. „Veľa šťastia, Drom."

V očiach sa jej zaleskli slzy, ale snažila sa nerozplakať. Odohnala ho od seba, ale akosi cítila, že to takto potrebuje. Nechcela, aby ju pustil do svojho náručia a naozaj dúfala, že robia správnu vec.

***

James stál na nástupišti deväť a trištvrte a hľadel na Rokfortský expres. Bolo to také zvláštne, že do neho tento raz nenastupoval. Prišiel odprevadiť na stanicu svojich súrodencov a bratrancov a sesternice, ktoré išli na Rokfort.

„Ahoj, James, budeš mi chýbať," objala ho Lily. „Budeš mi posielať listy?"

„Veľmi veľa a aj darčeky, Lil," pohladil ju po ryšavých vláskoch. „Aj ty mi budeš chýbať."

„Budeš tak ďaleko," vzdychla si ťažko Lily a potom sa šla rozlúčiť s dvojičkami v kočiariku.

„Tak čau, veľký brat," usmial sa na neho Albus.

„Al," James prikývol a potom vzal brata do náručia a objal ho. „Počúvaj ma teraz pozorne," povedal, keď ho pustil. Predsa len nechceli si vyrobiť hanbu, keby ich niekto videl objímať sa viac ako to je vhodné na verejnosti. „Po prvé, dávaj obrovský pozor na Lily, áno? Nech sa okolo nej neobšmietajú žiadni divní chalani. Za druhé, dávaj pozor na Záškodnícku mapu a využívaj ju s rozumom. Po tretie, viem, že to budeš mať s Rose ťažké ohľadom Fénixovho rádu, ale viem, že to dáš. Po štvrté, dohliadni aj na Drom, áno? A po piate – uži si ďalší skvelý rok na Rokforte! Mám ťa rád!"

Albus Severus na všetko prikývol. „Vykonám, veľký brat."

„Tak sa maj," James si strčil ruky do vreciek a sledoval ako sa Albus pobral do vlaku. Potom sa za ním rozbehla aj Lily.

Mama im veselo kývala a otec tiež. James sa oprel o kočiarik, kde spokojne spinkali jeho dvaja bratia. Čo považoval za celkom čudné, lebo na stanici bol riadny hluk. Pritom doma sotva zaspali, aj keď bolo hrobové ticho.

„Nemôžem uveriť, že nám odchádzajú," poznamenal a mával svojim súrodencom, sesterniciam a bratranom, zatiaľ, čo sa vlak rozbiehal.

„Nehovor," uškrnula sa na neho mama.

„Mám z toho obavy," priznal sa James.

„Aké?" spýtal sa ho otec.

„Kto dá pozor na Lily? A čo ak niekto bude robiť Albusovi zle? Kto to za nich vyrieši?"

„Pokiaľ viem, Albusovi robíš zle iba ty," zamračila sa na neho mama. „Neboj sa o Lily, ona sa o seba vie postarať. Okrem toho má tam Albusa, ktorý na ňu dohliadne."

James prikývol. Pozrel sa na otca, ktorý sa usmieval. Ginny v dave zbadala nejakú priateľku z bývalej práce a tak sa rozbehla za ňou. Nechala svojich chlapcov na starosti ich otcovi.

„Niečo ťa trápi, James?" spýtal sa ho otec.

„Robím dobre rozhodnutie, tati?"

„Ohľadom metlobalu, či ohľadom Andromedy?"

„Oboje," povedal James.

„Pozri, James, život je často o tom, že musíš robiť rozhodnutia. Niektoré, ktoré urobíš sú dobré a niektoré zlé a to je úplne normálne. Keby bolo také jednoduché vybrať si, neboli by to žiadne rozhodnutia. Je iba na tebe, čo si vyberieš a ako to cítiš srdcom."

„Andromeda povedala, že chce, aby som si splnil svoj sen. Chce, aby sme teraz boli len priatelia," vysvetľoval mu James. „Chce sa sústrediť na svoju prácu."

„Poslúchneš ju?" spýtal sa ho otec.

„Prečo je to také zložité?"

„Aby to jedného dňa bolo krásne," usmial sa na neho Harry Potter. Jeho najstarší syn prikývol. „Nech sa rozhodneš akokoľvek, James, ja budem stáť na tvojej strane. A mama určite tiež. Viem, že budeš skvelý metlobalista, ale rovnako dobre viem, ako veľmi ľúbiš Andromedu."

„Pôjdem," povedal James rozhodne. „Možno má Andy pravdu a neklapalo by nám to. Možno potrebujeme čas. Odídem zajtra na Nový Zéland a natriem im to tam!"

„Budeš skvelý," usmial sa na neho otec a postrapatil mu vlasy.

„Ako sa to hovorí? Až po čase zistíme, či to bolo správne rozhodnutia, však?" spýtal sa.

„Robiť rozhodnutia na vlakovej stanici je príhodné," zasmial sa Harry. „Môžeš nastúpiť na vlak, ktorý idem tam, ale na ten, čo ide opačným smerom. Ako som povedal, stojím na tvojej strane a budem ti veľmi fandiť, aby tvoj tím vyhral ligu."

„Naozaj dal strýko Ron vyrobiť pre celú rodinu dresy s mojím menom?" spýtal sa ho James a uškrnul sa. „Povedal mi to Hugo."

„Tak je. Ron je celý nadšený z toho, že ťa vzdali do tímu. Priprav sa, že budeš musieť zohnať pre neho veľa lístkov," zasmial sa Harry. Dvojičky začali plakať. „Výborne a čo teraz?" obzrel sa Harry po stanici a nikde nevidel Ginny. „Prečo plačú obaja naraz?"

„Hm?"

„S jedným dieťaťom si poradiť viem, ale dve to je už problém," vysvetlil mu krátko.

„Spolu to zvládneme, tati, teda aspoň dúfam," zasmial sa James a vzal z kočíka Fabiána. Čičíkal ho vo svojom náručí, aby ho znova upokojil. Jeho otec sa o to isté pokúšal s Gideonom.

Musel byť na nich naozaj pohľad. Lebo, keď sa Ginny Potterová vrátila, usmievala sa na nich, akoby urobili niečo neskutočné. Jamesa to hrialo pri srdci.

„A zajtra sa rozlúčime s tebou," povedala Ginny svojmu synovi a v očiach sa jej zaleskli slzy. „Budeš tak ďaleko."

„Budete mi všetci moc chýbať," odvetil jej James. Netušil, prečo ale ešte ani neodišiel a už myslel na návrat. Na Vianoce, kedy bude znova s Andromedou. Ako si budú vymieňať zážitky. Uvidí znova jej úsmev, jej oči, možno bude mať tie šialene ružové vlasy. Vybavil si aj jej plné pery, na to, ako sa vždy červenela, keď ju pobozkal.

Strčil si ruky znova do vrecka a dúfal, že Andromeda nezabudne na nič, čo medzi nimi bolo. Pretože on vedel, že on nikdy nezabudne, aj keby to už nikdy nemal zažiť. Niesol si ju hlboko v srdci. Raz a navždy.

Pozn. autorky:

* Názov kapitoly je z textu piesne „Lúčenie" od Věry Špinarovej. 

Ako sa Vám páčila kapitola? Už sa naozaj blížime ku koncu poviedky, práve mám rozpísanú  kapitolu a tipujem to tak na ešte dve, alebo tri + epilóg.