„Ach, Drom," James sa na ňu pozrel a pocítil nutkanie povedať jej pravdu. Lenže nevedel si predstaviť jej reakciu a nechcel, aby sa znova s ním hádala, alebo aby sa s ním nerozprávala, alebo ho nebodaj začala ignorovať ona. „Je to môj sen odmalička."

„Viem," šepla. „Avšak myslela som si, že aj ja som tvoj sen odmalička."

„Si," prikývol. „Ak to chceš skúsiš na diaľku?"

„Nechcem," pokrútila hlavou. „To nemá zmysel."

„Prečo nie?"

„Pretože, mám tiež nejaké svoje plány a tie sa vôbec nezhodujú s tvojou kariérou. Okrem toho budeš naozaj veľmi ďaleko. Nie je nám to súdené," vravela mu smutne. „Najlepšie bude, keď naozaj ostaneme iba priateľmi, hoci ma to vážne mrzí."

„Mňa tiež, Drom," prikývol. „Odpusť mi to."

„To je v poriadku," vravela, hoci to tak vôbec neznelo a on zase pocítil výčitky svedomia. Andromeda sa pousmiala a potom zamierila do dievčenských spálni.

James chvíľku ostal stáť na mieste a zvažoval, že jej naozaj pôjde povedať pravdu. Veď dosť bolo už tých hier, ale niečo ho napokon zastavilo. Čo ak mu neodpustí, že sa s ňou znova zahrával? Čo ak ju už naozaj navždy stratí? Pokrútil hlavou, chcel si to poriadne premyslieť. Tiež zamieril do spálne, chcel sa začať konečne poriadne učiť. Skúšky boli za dverami.

***

Ostával mesiac do skúšok na MLOKy. Alice bola jediná, ktorá mala dobrú náladu. Andromeda si až teraz uvedomila, ako veľmi v nej vidí tetu Lunu. Pred pár dňami mali návštevu v Rokville. Prišla Dominique s maličkou Venetiou a tiež aj Victoire s Fairy. Bola to krásna sobota. Dievčatká znova vyrástli a Fairy už chodila. Victorie ju síce musela držať za ručičky, ale aj tak robila sama krôčiky a niečo veselo aj mumlala. Obe dievčatká boli úplne rozkošné a Dominique i Victoire totálne žiarili. Andromeda bola za nich rada a dievčatká milovala. Alice bola tiež nadšená z toho, ako Venetia rýchlo rastie. Bola hrdá teta a naozaj spokojná a šťastná. Frank sa k Dominique správal ako ku princeznej a keď sa pozrel na svoju dcérku, mal v očiach niečo neopísateľne nádherné. Bola to radosť, pozerať sa na nich. James s Fredom samozrejme žartovali o všetkom naokolo. A Lavender s Matthewom sa tiež dobre bavili a občas na seba pozreli.

Victoire sa ich pýtala na skúšky a všetci zneisteli, len Alice sa tvárila, že je všetko v poriadku. Pritom Andromeda nemohla povedať, že by ju nejako veľmi videla nad knihami. Za to Franka videla zmätkovať naozaj poriadne. Nahlas si rozprával poučky hádam všade. Obávala sa, že dokonca aj na záchode, alebo zo sna. Lavender bola na tom asi rovnako ako Andromeda. Obe sa učili, mali z toho strach, ale aspoň tomu venovali väčšinu času. Dokonca aj Jamesa s Fredom zazrela nad učebnicami a poznámkami. Bolo to také nezvyčajné. Hoci keď ju pamäť neklamala, trocha sa učili aj na VČU.

James však zastával názor, že sa učiť veľmi nemusí. Pravda bola, že mu väčšina predmetov naozaj išla a to hlavne Obrana proti čiernej mágií. Sám tvrdil, že svoj talent zdedil po rodičoch. Andromeda sa na väčšinu predmetov vždy poctivo pripravovala, nebola bifľoška, ale rada sa učila. Niektoré predmety jej išli dobre a niektoré horšie. Najradšej mala Transfiguráciu. Tá jej išla naozaj perfektne a to nielen preto, lebo mala schopnosti metamorfomága. Určitá výhoda to ale bola. Ona videla vždy svoj smer na akademickej pôde. Nebola ako mama, alebo ako Teddy, ktorí boli aurormi. Ona bola v tomto skorej ako jej otec, ktorý naozaj veľmi rád učil. Naozaj nemohla uveriť tomu, že o pár mesiacov, bude nielen jeho dcéra, ale aj kolegyňa. Tak veľmi túžila mu túto novinku povedať, ale nechala si to pre seba, ako to sľúbila riaditeľke McGonagallovej. Teraz bolo aj tak najdôležitejšie, aby urobila všetky potrebné MLOKy a naozaj túto prácu oficiálne dostala.

„Merlin," Alice vošla do izby a tresla za sebou dverami. „Frank je idiot!"

„Prečo?" spýtala sa jej Lavender.

„Ide mi na nervy. Šesťkrát mi zopakoval nejakú trápnu poučku a to len preto, lebo som ho nepočúvala. Nechápem z čoho má strach, veď je bifľoš," zamračila sa.

„Tak niektoré predmety mu nejdú," pripomenula jej Lavender. „Napríklad Elixíry nie sú práve jeho parketa. Myslím si, že drží druhé miesto v roztavení kotlíkov."

„Hm," Alice prikývla. „Prvenstvo má môj otec," zasmiala sa.

„Nie každý je nadaný na všetky predmety," povedala im Andromeda a otočila stránku v učebnici Herbológie, ktorá práve nebola jej parketou.

„Až na Rose," odvetila Alice a všetky tri sa rozosmiali.

„Každopádne ma z Franka do skúšok porazí," zamračila sa Alice a hodila sa na posteľ. Prútikom si privolala učebnice a otvorila ich. Zo zásuvky pri posteli si vybrala Fazuľky každej chuti a jedla ich pri učení. Vyzerala trocha chaoticky. Ležala v divnej polohe, fazuľky si hádzala do úst a pritom celkom mľaskala, čo Lavender šlo na nervy a hodila po nej vankúš.

„Uč sa po tichu, Alice!"

„Bla, bla, bla," zasmiala sa Alice. „Aj tak nás nechajú prejsť. Potrebujú sa nás zbaviť. Hlavne chalanov. McGonagallka by už rada mala pokoj."

„Tak rýchlo sa ešte nezbaví tých, ktorí radi obchádzajú školské pravidlá," pripomenula jej Andromeda. „Je tu ešte Albus Severus, Rose, Roxanne, Lily, Hugo, Louis."

„To síce áno, ale nás má už po krk podľa mňa, hlavne teda chlapcov," zasmiala sa znova Alice a hodila si do úst ďalšiu fazuľku.

„Asi to s nimi také biedne nebude, keď Frank je hlavný prefekt," pripomenula jej Andromeda.

„Frank má viac titulov," uškrnula sa Alice, „otravné dvojča, hlavný prefekt, záškodník, otec maličkého bábätka a niekedy fakt neznesiteľný blbec, čo sa týka učenia na MLOKy."

Andromeda i Lavender vybuchli do smiechu. Alice iba mykla plecami a zavrela učebnicu. Vybrala si inú a znova pokračovala v učení, pričom jedla fazuľky každej chuti a stále pri tom mľaskala, ale Lavender to s ňou asi vzdala. Avšak Andromeda si všimla, že mávla prútikom a určite použila Muffliato.

***

„Fakt som rada, že to už mám za sebou," povedala Dominique, keď ich navštívila pár dní pred skúškami. „Budem na vás myslieť a držať vám palce."

„Ďakujeme, Domi," usmiala sa na ňu Andromeda. „Ako sa máš ty?"

„Super," opätovala jej úsmev. „Konečne mám späť svoju váhu."

„Ty si trúba," zazubila sa Alice. „Chýbaš nám, Dominique."

„Aj vy mne, baby, fakt moc," žmurkla na nich Dominique. „Som ale fakt šťastná. Venetia je zmysel môjho života. Je úžasná, krásna a byť mamou je niečo neopísateľne. Naozaj nie je nič krajšie. Verili by ste pred rokmi, že raz zo mňa bude mama a že budem mať takéto reči?"

„Ani nie," zasmiala sa Lavender. „Veľmi ti to prajeme, Dominique a fakt celá žiariš. Vidno, že si skutočne šťastná."

„Som a čo máte nové vy? Čo Fred, Alice?"

„Všetko je super, Fred je úžasný, ach," rozplývala sa Alice. „Som do neho úplne a totálne."

Dievčatá sa rozosmiali a Alice sa znova zazubila a ukázala im zlatý náramok, ktorý jej Fred daroval pred pár dňami. Andromeda naozaj nepochybovala o tom, že tí dvaja sú do seba poriadne zbláznení.

„A čo Matt, Lav?" pokračovala Dominique otázkami.

„Mali sme asi dvakrát rande," vravela Lavender.

„Dvakrát? Každý deň ste spolu v knižnici," zasmiala sa Alice. „Či to sa nepočíta ako rande? Vlastne mám pocit, že ťa po dvoch týždňoch konečne aj vidím Lav. Stále si iba s ním. A potom ťa ešte vidím, keď spíš."

„Veľmi vtipné, Alice," zasmiala sa Lavender. „Trávim s Mattom čas, ale učíme sa. To je to, čo ty nerobíš a nepoznáš."

„Ja sa učím náhodou tiež," vyplazila jej Alice jazyk. „Ty to nemôžeš vedieť, lebo ako som povedala, tráviš všetok čas s Mattom."

„Veď to je dobré, také sú začiatky vzťahu. Chceš s tým druhým byť skoro stále," spomínala Dominique na začiatky s Frankom. „Potom zistíš, že potrebuješ aj trocha času pre seba. Chvíľku to trvá."

„Buď rada, že tú nie si, Domi, lebo by ti Frank šiel riadne na nervy. Jeho učenie na MLOKy ma fakt fascinuje, správa sa ako debil," zhodnotila Alice.

„Trocha áno," pripustila Dominique. „Minule rozprával Venetii, čo všetko treba dať do zmenšovacieho roztoku. Skoro som odpadla."

Dievčatá vybuchli smiechom. Alice sa tak nahlas smiala, musela sa pri tom držať za bruchu a jej smiech začal znieť ako krochkanie „Nehovorím? Správa sa ako úplný magor. Chuderka moja neterinka."

„A čo James, Andy?" spýtala sa Dominique celkom potichu, akoby to bola zakázaná téma. Pravdou bolo, že Andromeda posledné mesiace o Jamesovi skoro nič nerozprávala. Naposledy povedala kamarátkam o tom, ako si vybral kariéru namiesto nej a veľmi ju to trápilo. Chcela sa venovať skúškam a nemyslieť na to, čo bude potom. Ako James naozaj odíde a ona ho uvidí možno len na Vianoce. Bolo jej do plaču, keď si spomenula, že si to niekedy naozaj priala.

„Nič," mykla plecami Andromeda. „Rozprávame sa len o normálnych veciach a to je všetko. Učím sa hlavne a on zrejme tiež. Alebo už plánuje nejaké nové finty na metlobal. Neviem."

„James je hlupák," prehlásila Alice. „Vybral si metlobal a nie teba. Nezaslúži si, aby si kvôli nemu bola smutná, Andy, aj keď viem, že to je ťažké nebyť."

„Nie som smutná, som sklamaná. Teraz ma však zaujímajú MLOKy a nie James Potter," odvetila jej Andromeda.

„Možno si to James ešte rozmyslí," napadlo Lavender.

„Keby aj áno, je mi to jedno," odvetila jej Andromeda.

„Robila by si drahoty, Andy?" spýtala sa jej Dominique.

„Neviem, naozaj ma sklamal a fakt sa nechcem o tom baviť. Radšej nám porozprávaj čo nové majú Weasleyovci, alebo Potterovci," usmiala sa Andromeda.

Dominique prikývla a spustila im o tom, ako sa strýko Percy pohádal so strýkom Georgeom. To bolo naozaj zábavne, že Andromeda na chvíľku zabudla na svoje trápenie s Jamesom. A tiež sa na chvíľku odreagovala od skúšok.

***

„Ahoj, môžem?" Andromeda zaklopala na dvere kabinetu svojho ocka a potom strčila dnu hlavu. Všimla si, že práve opravuje nejaké domáce úlohy.

„Samozrejme," usmial sa na ňu a keď vošla dnu, nechal všetky domáce úlohy zmiznúť zo svojho stola. „Stalo sa niečo?"

„Nie," pokrútila hlavou.

„Máš strach zo skúšok?" spýtal sa jej.

„Trocha," pripustila, „začnú už v pondelok. Blíži sa to stále viac. Neviem, či sa bojím, asi áno, trocha. Cítim však aj takú zvláštnu prázdnotu, že to znamená koniec môjho štúdia na Rokforte."

„Všetci sme si tým prešli, Andy," pousmial sa Remus. „Niektorí to zobrali lepšie, niektorí horšie."

„Kto horšie?"

„James plakal," spomenul si Remus na svojho priateľa Jamesa Pottera. „Hoci tvrdil, že mu iba niečo padlo do oka. A Sirius sa mu smial. Potom celá Veľká sieň vybuchla ohňostrojom. Rozlúčka Záškodníkov. A Filchovi navreli strašné vredy na tvári. Pani Norrisová tuším skončila v niektorom brnení a keď ju našiel, mala fialové pásiky po tele. Už si to pamätám iba tak matne. Sirius potiahol od niekaľ aj ohnivú whisky."

Andromeda sa zasmiala. „To znie ako dobrý žúr."

„Preto si to pamätám iba matne," žmurkol na ňu Remus. „Pozri, Andy, mama a ja sme bojovali za krajší svet a podarilo sa nám to. Ty a Teddy ste vyrástli vo svete bez temnoty a bez vojny. Je len na tebe, čo budeš ďalej robiť, keď odídeš z Rokfortu. Môžeš začať žiť život podľa svojich predstáv. Byť tým, čím chceš byť."

„Čo ak sa vzdialim od svojich priateľov?" spýtala sa Andromeda s obavou v hlase.

„To pochybujem," usmial sa na ňu otec. „Mám pocit, že ste nerozluční a okrem toho, nezabúdaj na veľké oslavy babičky Molly, kde všetci musíme byť a nikto nesmie chýbať. A keďže má toľko detí a vnúčat, tak mám dojem, že oslava je každý mesiac."

„Áno, to je pravda," prikývla Andromeda.

„Andy, je to len na tebe. Vždy si nájdi čas na svojich priateľov. Potom ich nestratíš. Viem, že času niekedy je veľmi málo, ale priatelia si ho zaslúžia," pohladil ju Remus po fialových vlasoch. „Rodina ešte viac."

„Je mi ľúto, že si prišiel o svojich priateľov," šepla Andromeda.

„Stále sú tu so mnou a v mojom srdci. Jamesa a Lily stále viac a viac vidím v Harrym. A tiež aj s Jamesovi Siriusovi, v očiach Albusa Severusa a v malej Lily. A Siriusa a jeho šialenú povahu občas v tvojej mame a dobrotu jeho srdca, tú odlišnosť od Blackovcoch, vidím často aj v tvojej babičke Andromede. Ty a Teddy ste tiež z časti Blackovci, niečo z neho máte aj vy. Mám pocit, že sú stále pri mne. Nuž áno, zvyknú mi aj chýbať. Bolo by fajn niekedy sa s nimi porozprávať."

Andromeda sa iba usmiala, nechcela ho prerušovať, tak pekne sa to počúvalo. Stisla jeho ruku a Remus pokračoval: „Je mi ľúto, že ste ich ty a Teddy nepoznali. A že oni nemohli poznať vás. Často si mysleli, že nikdy nestretnem tú pravú a ja som si to myslel tiež. Pre dievčatá v mojom živote nebolo miesto, lebo som mal strach, ako by nejaká prijala to, že som vlkolak. Iba Lily mi vždy vravela, aby som nevypúšťal lásku zo svojho života. Že tiež na mňa niekde čaká. Po rokoch mi došlo, že mala naozaj pravdu. Bola veľmi múdra a milá. Skromná a úžasná čarodejnica. James ju zbožňoval a Sirius si z neho často robil žarty. Niekedy by ma zaujímalo, čo si asi Sirius myslí o tom, že som sa oženil s tvojou mamou. Mal ju rád. Pamätám si, ako ju mal rád," usmial sa. „Babička Andromeda bola jeho obľúbená sesternica a Doru si obľúbil pre jej veselú povahu. Hoci asi by bol rád, pretože mi to vtedy aj párkrát povedal, že Dora sa na mňa priveľmi usmieva a že si s ňou nejako veľmi rozumiem. Možno to už dávno vedel, že tá pravá láska, na ktorú som podľa Lily mal čakať, je tvoja mama."

„To je pekné," prikývla Andromeda. „Určite by sme ich s Teddym mali radi. Z tvojho rozprávania a z rozprávania ostatných, to museli byť naozaj úžasní ľudia."

„To boli, miláčik."

„Mala by som sa ísť ešte učiť," povedala mu Andromeda. „Nechceš mi prezradiť, čo bude na skúške z Obrany proti čiernej mágií?"

„Nie, nechcem," zasmial sa Remus.

„Vôbec nič?"

„Nie, Andy," pohladil ju po vlasoch. „Nebude tam nič, čo by teba, alebo tvojich spolužiakov prekvapilo. Všetko sme prebrali."

„Keď je tvoj otec profesor, tak to nie sú naozaj žiadne výhody," ponosovala sa Andromeda.

„Nič ti nepoviem, nevydieraj, zlatko áno a prestaň sa tváriť ako tvoja mama!" smial sa Remus.

„Zvláštne. Mama hovorí, že som viac ako ty," pripomenula mu.

„Určite áno, ale máš veľa aj z nej. Napríklad tento pohľad, keď na niečo poviem, nie," žmurkol na ňu otec. „Veľa šťastia, dievčatko, uvidíš, že to zvládneš."

„Dobre, tak dobrú noc, ocko," Andromeda ho pobozkala na líce. „Ľúbim ťa."

„Ja teba viac, Andy."

Žmurkla na neho a potom vyšla z jeho kabinetu. Rozbehla sa do Chrabromilskej klubovne. Už bola skoro pri nej, keď ju niekto chytil za ruku a stiahol so sebou do prázdnej učebne.

„Potter!" zaúpela.

„Musím s tebou hovoriť," povedal jej James a zatvoril dvere od učebne. „Pretože už to dlhšie nevydržím a asi sa budeš strašne hnevať, ale mne to nevadí. Chcem, aby si vedela pravdu."

„O čom to zase točíš?"

„Nezobrali ma do žiadneho družstva," oznámil jej.

„Čože?"

„Vymyslel som si to, viem, pohnojil som to. Bola to fáza číslo dva," vravel ďalej.

„Čo, prosím?" Andromeda si dala ruky v bok a jej vlasy automaticky nabrali červený odtieň.

„Drom, som debil, áno, viem to! Frank hovoril, že som debil, že som si to vymyslel. Proste som bol zvedavý na tvoju reakciu, čo by si urobila, keby som ti povedal, že odchádzam. Neodchádzam nikam, Drom. Jediné čo chcem, je byť s tebou, pretože ťa milujem ako blázon. Odmalička. Si môj sen odmalička."

„Choď do čerta, Potter!" odsekla mu Andromeda a chcela odísť z učebne. Nemohla uveriť tomu, že ju zase oklamal. Znova. Už raz ju klamal, keď hral svoju hru na ignoráciu a teraz ju znova zranil, lebo jej opäť klamal. „Ani nevieš, aká sklamaná som bola z toho, že si si vybral kariéru a nie mňa! A ty si ma zase iba oklamal."

„Viem a mrzí ma to!"

„Je mi to jedno, Potter," pokrútila hlavou a ani si neuvedomila, že plače. „Stále mi iba klameš, niečo si vymýšľaš, alebo hráš nejakú hru. Ako mám vedieť, že toto zase nie je ďalšia hra, ako?"

„Už ti viac nechcem v niečom klamať, Andy," povedal James smutne. „Fakt ma to šialene mrzí. Čo keby sme urobili hrubú čiaru a začali od začiatku. Veľmi by som to chcel."

„Ja nie," pokrútila hlavou. „Čo si myslíš? Že nejaká hrubá čiara zmaže všetko, čo si urobil? James, ja som kvôli tebe plakala, cítila som sa menejcenná, bola som zničená. Tebe to je však jedno, je ti to jedno!" kričala Andromeda. „Snažila som sa byť silná, zamestnať sa učením, ale v skutočnosti mi bolo pekne na nič. Tvoje ospravedlnenia sú mi ukradnuté. Ja s tebou nechcem byť, pretože ja už neviem kedy klameš a kedy hovoríš pravdu, James."

„Ľúbim ťa a to je jediná pravda, ktorá existuje. Chcem byť s tebou," vravel jej.

„Je mi to ľúto, James, ale svoju šancu si mal. Ty si sa rozhodol ju zmariť a vymyslieť si lož," odsekla mu Andromeda. „To je moje posledné slovo."

„Drom!"

„Nehovor mi Drom! V tejto chvíli ťa fakt neznášam," zafňukala. Využila chvíľku jeho nepozornosti a vybehla von z prázdnej triedy.

V očiach ju štípali slzy a srdce ju bolelo. Oklamal ju. Zahrával sa s ňou. Ublížil jej. Na to už nemala odpustenia. 

Pozn. autorky:

Asi ma zase neznášate za vývoj udalostí, ale mám pozitívnu správu. Mám napísaných 36 kapitol a číslo 40 nebude konečné :D takže ešte chvíľku to s TGIM potiahneme :) ale viac ako 50 určite nie :D

Čo poviete na kapitolu, teda?