Harry sa vrátil domov. V dome bolo ticho, že sa najprv vyľakal, že Ginny odišla do Brlohu. Nebol si istý, či sa chce ospravedlňovať pred jej rodičmi. Mal ich veľmi rád, vážil si ich a nechcel, aby bol z neho rovnako sklamaný ako jeho manželka. Potom však začul zvuky na poschodí a tak vybehol hore schodmi.

Otvorená bola iba jedna miestnosť. Jediná prázdna, ktorú nevyužívali. Teraz však vedel, čo Ginny robí. Aj dvojičky museli mať svoju izbu. Nakukol dnu a videl Kreachera ako hádže vecí do krabíc. Ginny sedela na koberci, uprostred izby a pred sebou mala akýsi časopis. Tuším ho videl v kuchyni a bol o detských postieľkach.

„Ginny," Harry vošiel dnu. Bol si istý, že počula jeho kroky a vedela, že došiel domov, tak nemal dôvod dlhšie stáť pred dverami a iba ju sledovať.

„Kde si bol?" okamžite stála na nohách, mračila sa na neho a on si všimol jej červené oči.

„Po radu," odvetil jej Harry. „Gin, neskutočne ma mrzí, čo som ti povedal. Nemyslel som to tak, asi ma to iba vydesilo. Dve maličké deti v našom veku, ja neviem. Mám strach."

„Myslíš si, že ja strach nemám, Harry?" spýtala sa ho. Neplakala, nekričala, iba na neho hľadela svojimi veľkými hnedými očami. „Samozrejme, že ho mám. Ale naša rodina je predsa stabilná, máš dobré zamestnanie, máme krásny dom, veľkú rodinu, nie je dôvod, aby sme mali strach, že nevychovávame ďalšie dve skvelé deti, alebo áno?"

„Máš pravdu, Gin," prikývol Harry. „Za posledné dni bolo toho na mňa nejako moc. Dora mi dala dovolenku, tak čo keby sme niekam zašli tento týždeň? Vyber kam, rád by som bol iba s tebou a naozaj, prepáč mi to všetko. Nechcel som takto zlyhať, nikdy som nechcel, aby si bola sklamaná."

„Aj ja som to prehnala, Harry," prikývla aj ona. „Posledné dni si stále v práci a ja som mala pocit, že si sa oženil so svojou prácou a nie so mnou. Som precitlivená, to vieš. Nesklamal si ma, naozaj nie. Tá dovolenka sa mi pozdáva," konečne sa na neho usmiala.

„To som rád," podišiel k nej, objal ju silno, aby jej dal najavo, že ho to vážne veľmi mrzí. Pohladil ju po vlasoch a potom ju pobozkal na pery. „Táto izba bude pre ne najkrajšia."

„Myslím, že by si mal Kreacherovi pomôcť, neviem, čo z toho si chceš nechať," hovorila mu Ginny. „Povedala som mu, aby dal všetko do pivnice, ale možno by si sa tu predsa len chcel pohrabať. Nájsť ešte nejaké fotografie a tak. A potom ju zmeníme na izbu pre dvojičky."

„Dobre, Gin, myslím, že táto izba bude pre ne ako stvorená," usmial sa Harry a zvesil zo steny fotografiu motorky. Siriusová izba bola plná spomienok. Harry bol presvedčený, že jeho krstný otec sa nenahnevá, keď staré fotografie, plagáty a učebnice skončia v pivnici. Okrem toho bol šťastný, že mu Ginny odpustila.

„Kde si si bol pre radu?" spýtala sa ho, keď navigovala Kreachera do pivnice.

„U Remusa a Dory," odvetil jej úprimne. Nikdy jej neklamal.

„To je dobré, Harry," pousmiala sa na neho. „Musím sa Dore poďakovať, že ti dala dovolenku. Pôjdem si premyslieť, kam by sme mohli zájsť. A ešte dopísať listy pre deti. Zohrejem ti večeru, áno?"

„Ďakujem, Ginny, si najlepšia," venoval jej úsmev.

***

Andromeda sa posledné dni vyhýbala takmer každému. Hlavne Jamesovi. Aj keď verila Frankovým slovám, že Riana si všetko o ich rande vymyslela, aj tak sa hnevala za ten bozk, čo jej James ukradol. Hnevala sa predovšetkým sama na seba za to, že sa jej to páčilo. Svojim priateľkám sa tiež tak trocha vyhýbala, pretože sa jej stále vypytovali iba na Jamesa a ju to už nebavilo počúvať. Našťastie s tým Dominique sekla pred týždňom, pretože ju čakali predčasné skúšky na MLOKy, pretože február takmer klopal na dvere. Na začiatku marca sa už malo narodiť bábätko, tak Dominique robila všetko preto, aby si stihla urobiť skúšky. Začala sa učiť na každom rohu, Frank jej často pomáhal, skúšal ju, za čo bola Andromeda vďačná, lebo momentálne nemala mozgové bunky na to, aby niekoho skúšala z vyučovacích hodín.

Alice väčšinu času trávila s Fredom. Vyzeralo to tak, že sú tí dvaja spolu veľmi šťastní. To Andromedu samozrejme tešilo a hlavne, keď Alice bola s Fredom, nemala potom čas vypytovať sa jej neustále na Jamesa. Lavender sa tiež už začala trocha pripravovať na skúšky. Dosť času trávila v knižnici a Andromeda si pred pár dňami všimla, že spoločnosť jej tam robí Matthew, ktorého tam takmer nikdy nevidela. Usúdila, že tam zrejme ani nie je kvôli knihám, ale kvôli jej kamarátke.

Keď niekde stretla Jamesa, radšej sa mu vyhla. Na hodinách, ktoré mali spolu, sa na neho snažila nedívať a keď ho našla po večeroch sedieť v klubovni, radšej si zaliezla s knižkou do postele, len aby nemusela byť v tej istej miestnosti ako on.

V pondelok ráno dorazila pred učebňu Transfigurácie sama. Šla trocha skorej, dievčatá ešte videla na raňajkách a chlapcov nevidela nikde. Predpokladala, že sa ešte sa im neuráčilo vstať z postele. Prekvapilo ju, že pred učebňou Transfigurácie stojí profesor Longbottom a začula ako sa háda so Simonom Woodom.

„Zrejme to bol Zloduch," poznamenal strýko Neville.

„Áno, samozrejme, Longbottom," počula urazený hlas Simona, hoci ho nevidela, lebo zrejme stál v triede, zatiaľ čo strýko Neville postával pred jeho dverami a zabraňoval jej vo výhľade. „Ihneď pôjdem za riaditeľkou, viem presne, koho práca toto je! Chcel by som vidieť Zloducha, akoby do vedra nahádzal mločie žalúdky a potom ich zavesil na dvere mojich komnát, aby som schytal všetky priamo do tváre. Fuj, toho smradu sa nezbavím aspoň mesiac."

„Pokiaľ nemáte žiaden dôkaz, Wood, nemôžete nikoho obviniť," riekol strýko Neville a Andromeda mu v hlase bádala kúsok pobavenosti.

Rovnako ako Simon bola presvedčená, že tento žartík nemá na svedomí Zloduch. Netušila však z akého dôvodu strýko Neville kryje partičku štyroch chlapcov. Potom ju však napadlo, že zrejme preto, lebo jeden z nich je jeho syn a ostatných sú synovia jeho priateľov. Okrem toho strýko Neville bol aj vedúci Chrabromilu a svoju fakultu si dosť bránil.

„Veď ja si nejaký dôkaz nájdem!" odsekol Simon a potom už nepočula nič. Strýko Neville sa otočil a chcel odísť, keď si ju všimol.

„Andy, odkáž ostatným, že hodina sa presúva na poobedie. Profesor Wood mal menší incident s mločími žalúdkami na jeho tvári," povedal jej pobavene.

„Áno, samozrejme," prikývla Andromeda.

„Dobre, tak sa uvidíme na Herbológií. Maj pekný deň, Andy," a potom odišiel.

Andromeda pokrútila hlavou a vybrala sa späť do Veľkej siene, aby všetkým povedala, že majú voľnú hodinu. Ešte kým sa pohla, začula smiech. Odhrnula gobelín a vôbec ju neprekvapilo, že tam boli schovaní tí štyria. „Máte priveľmi veľké šťastie, že vás strýko Neville kryje."

„Keby si to videla, umrela by si od smiechu," poznamenal James.

„Tak toto bol ten tajný žart, čo ste plánovali?" spýtala sa ich.

„Presne tak," prikývol Fred. „A vyšiel na jedničku. Žiadne body mínus. Merlin, ďakujeme ti za Zloducha a za strýka Nevilla."

„Vy nie ste normálni," zhodnotila Andromeda, zatiahla gobelín a potom sa vybrala preč.

***

Január vystriedal február a aj jeho dni sa míňali nejako rýchlo. Dominique už čakali skúšky z MLOKov a vyzerala naozaj vystrašene.

„Nesmieš toľko stresovať, Domi, nerobí to dobre bábätku," varovala ju Alice.

„Viem, už si ako Frank!" ohriakla ju Dominique. „Nestresujem toľko, ale proste ja to aj tak nezvládnem. Nedokončím školu. Moje dieťa sa za mňa bude hanbiť."

„To nie je pravda, Dominique," objala ju silno Alice. „Ty to zvládneš! Si predsa silná žena!"

„Haha," Dominique sa ironicky zasmiala.

„Myslím to vážne, Domi, prestaň stresovať. Zajtra to dáš a budeš mať pokoj, nie ako my, ktorých to ešte všetko čaká. Ty si predsa šikovná," snažila sa ju utešiť Alice. „Teda myslela som, že zajtra dáš prvé dva predmety a potom cez týždeň aj tie ďalšie. Hlavne pokoj, naozaj ubližuješ sebe a aj bábätku."

„Alice má pravdu," prehovorila Andromeda. „Okrem toho budeme s tebou. Všetci profesori na teba budú milí, neboj sa. Veď si sa celé roky učila, mala si dobré známky, nie je dôvod, aby si MLOKy neurobila."

„Ach, už prestaňte!" okríkla ich Dominique. „Poďte ma všetky tri objať. Bábätko a ja to potrebujeme v tejto chvíli najviac."

Nemusela im to opakovať. Andromeda, Alice i Lavender, všetky tri ju silno objali a zaželali jej znova veľa šťastia pri skúškach. Dominique sa na ne usmiala a cítila sa už o dosť pokojnejšie. Naozaj dúfala, že sa profesori nad ňou zľutujú, keby niečo presne nevedela. Vždy chcela školu dokončiť a bola vďačná riaditeľke McGonagallovej, že dovolila, aby skúšky robila skorej. Dominique vždy rada chodievala so svojím otcom do Gringottbanky, v ktorej pracoval. Vždy obdivovala jeho prácu kliatborušiteľa a keď začala dospievať, tak si bola istá, že svoju budúcnosť videla na tejto istej pozícií. Preto potrebovala dobré známky z MLOKov, aj keď sa prvé roky bude venovať bábätku. Potom však pôjde za svojou vysnenou prácou.

***

„Andy, môžeš ostať na slovíčko?" spýtal sa jej otec, keď skončila hodina Obrany proti čiernej mágií. Andromeda prikývla a počkala, kým všetci odišli z učebne. Remus zatvoril dvere a pozrel sa n svoju dcéru.

„Deje sa niečo, ocko?"

„Mama a ja si robíme starosti," povedal jej Remus. „Posledné týždne si ako bez duše. Stalo sa niečo, Andy?"

„Nie," pokrútila hlavou. „Len toho máme veľa, veď vieš, skúšky z MLOKoch klopú na dvere. Okrem toho toto je môj posledný rok na Rokforte a ako si to na mňa dolieha ten pocit, že budeme musieť odísť z hradu a no, jednoducho, veď vieš, tiež si to zažil..."

„Určite?" Remus nadvihol obočie a premeriaval si ju. „Ak chceš hovoriť s mamou, tak ju môžem rovno zavolať."

„Som v pohode, ocko, dobre," prikývla Andromeda. „Nemal by si skúšať Dominique z MLOKov?"

Remus sa pozrel na hodinky a prikývol. „Dobre, Andy, tu máš list od mamy," vybral z vrecka habitu list a podal jej ho. „Uvidíme sa potom."

„Nebuď na Dominique moc prísny, naozaj sa učila," požiadala ho Andromeda.

„Dominique to určite zvládne," usmial sa na ňu a pobozkal ju na čelo. „Maj pekný deň, Andy."

„Aj ty, ocko," zaželala mu.

Sadla si na lavicu a otvorila list od mamy. Ihneď spoznala jej trocha kostrbaté písmo. Naozaj niekedy musela jej listy dešifrovať, lebo jej mama nepatrila medzi osoby, ktoré by písali krásne úhľadné listy, na rozdiel od jej otca, Teddyho, alebo tety Ginny. A už vôbec nemala také pekné písmo ako krstný otec Kingsley.

„Drominka moja,

ocko spomínal, že si posledné dni si nejaká smutná a povädnutá. Ešte stále ťa trápi ten vianočný ples a čo sa stalo s Jamesom? Stále ste si to nevyriešili? Myslela som si, že už áno. Naozaj nechcem, aby si bola smutná, hviezdička moja. Chceš, aby som prišla za tebou? Veď vieš, že môžeš povedať všetko, ako svojim kamarátkam. Som predsa tiež tvoja kamarátka, či nie?

Fairy sa včera prvýkrát postavila v ohrádke. Bola rozkošná. Padla síce potom rovno na zadok a rozplakala sa, ale predpokladám, že o chvíľku začnú dni, kedy začne chodiť po celom dome a my ju budeme musieť naháňať. Vic ťa pozdravuje a Teddy ti posiela pusu. Rovnako aj babička a deduško.

Tak mi daj skoro vedieť, áno, Drominka?

A odkáž Dominique, že jej držíme všetci palce.

Ľúbim ťa.

Maminka."

Andromeda naozaj milovala svoju mamu. Chcela jej tak veľmi všetko povedať, chcela počuť jej názor, ale jej mama bola teraz v Londýne a jej sa nezdalo správne, aby ju vyrušovala z jej povinností voči Ministerstvu Mágie. Nechcela, aby za ňou utekala len preto, lebo nevie, čo cíti, lebo sa stále háda s Jamesom. Založila si list do tašky a pobrala sa na ďalšiu hodinu.

***

Dominique sa prvé dva dni podarilo urobiť všetky skúšky. Dostala dobré známky, len z Elixírov dostala dostatočnú, lebo si pomýlila ingrediencie a elixír, ktorý varila, začal hrozne smrdieť a ju naplo na vracanie. Profesor Slughorn to ale zvalil na jej stav a nakoniec jej oznámil, že si je vedomý toho, že to vie aj lepšie, ale nechce ju trápiť a skúšku jej dal. Z Obrany proti čiernej mágií dostala vynikajúcu a Remus ju veľmi chválil. Zo starostlivosti o zázračne tvory tiež dostala od profesora Hagrida vynikajúcu. Z čarovania od profesora Flitwicka prekonáva očakávania.

Dnes ju čakalo Veštenie a Artmácia, ktorej sa bála asi najviac. Dievčatá jej zaželali veľa šťastia a pobrali sa do skleníkov na hodinu Herbológie. Akurát zišli dole do po schodoch a chceli sa pobrať von z hradu, keď si Andromeda všimla postáva svoju matku pred Veľkou sieňou.

„Andy!" všimla si ju.

„Mami? Čo tu robíš?"

„Sú to už dva dni a ty si neodpísala na môj list," vravela jej mama a vyzerala trocha vystrašene. „Musíme sa pozhovárať. Neville ti dáva na túto hodinu voľno, potom to dobehneš."

„Ale mami, ja som vážne v poriadku," snažila sa z toho vykrútiť Andromeda. Naozaj nechcela, aby sa dovalila do školy a vypočúvala ju, akoby sa stalo niečo zlé. Chcela jej všetko povedať cez veľkonočné prázdniny a pravda bola, že nevedela, čo jej má odpísať do listu.

„Poďme," Nymphadora ju hnala hore po schodoch a potom obe vošli do kabinetu Remusa. Jej mama zatvorila dvere, ukázala Andromede na stoličku, aby sa posadila a sama ostala stáť pri dverách a hľadela na dcéru.

„Nemala si sem chodiť," povedala Andromeda. „Som v poriadku."

„Remus hovoril, že si bledá ako stena, takže rozhodne nie si v poriadku. Chápem, že otcovi sa zveriť nechceš, je to predsa iné, ale mne povieš všetko, čo sa deje!"

„Mama!"

„Nebudem o tom diskutovať, začni!"

„Je mi fajn, áno," povedala Andromeda urazene. „Ako som povedala ockovi, máme toho veľa, strašne veľa domácich úloh, začala som sa už učiť na skúšky, okrem toho Dominique bola ako klbko nervov. To je celé!"

„Klameš!"

Andromeda sa zamračila na svoju mamu. Niekedy bola naozaj nerada, že jej mama presne vedela, kedy klame a kedy nie. Chcela si s ňou o tom pohovoriť, ale nevedela, ako začať. Hlavne nechcela, aby jej mama opúšťala kvôli tomu zamestnanie, aby sa o ňu toľko strachovala. Neostávalo nič len naozaj začať hovoriť pravdu. Nechcela jej spôsobovať starosti.

„Fajn," prikývla Andromeda napokon. „James ma ignoruje a mňa to hnevá. Od toho plesu ma ignoruje. Hádali sme sa, často. Povedal mi, že som sa vysmievala jeho láske a že som ho ja celé roky ignorovala. Potom bol na rande s Rianou Shepperdovou a mňa to nahnevalo. A pred pár týždňami sme sa znova hádali a on ma pobozkal. Mne sa to páčilo. Bolo to také, ako si mi to opisovala. Presne ako ten pravý prvý bozk. Lenže ja to nechápem, mami? Ja mám Jamesa rada, ako kamaráta. Teda chcela by som, aby sme boli znova priatelia. Prečo ma ale hnevá, keď ma ignoruje a prečo sa mi ten prekliaty bozk páčil, že ho neviem vymazať z mysle?" Vyhŕkla zo seba všetko naraz a po tvári jej tiekli slzy.

„Ach, Andy," Nymphadora si kľakla pred ňu. „A ja som sa bála, že ti Simon Wood nebodaj niečo urobil a preto si taká a nechceš to nikomu povedať. Vážne som sem prišla, pripravená ho dnes zabiť!"

Andromeda sa trocha pousmiala. „Nie, mami, Simon Wood je uzatvorená kapitola. Správa sa síce ku mne na hodinách dosť zle, ale je mi to jedno. On ma nezaujíma."

„Ako dobre," mama ju pohladila po vlasoch. „Pozri, Andy, chápem, že sa cítiš zmätená. Si priveľmi mladá. Mám taký pocit, že ti na Jamesovi záleží, však?"

„Samozrejme, že áno."

„Miláčik, nenapadlo ťa, že by si bola do Jamesa zaľúbená?"

„Už si ako baby," odsekla jej Andromeda.

„Láska, ja sa ti iba snažím vysvetliť, že keď ťa niekto pobozká tak, ako si si to vždy predstavovala, tak je dosť možné, že k nemu niečo cítiš. Pozri, nikto to v láske nemá ľahké, ja by som ti vedela rozprávať toho až-až..."

„Áno?"

„No, to bolo dávno, nemyslím to teraz. Myslím dobu, kedy si tvoj otec postavil hlavu, že láska sa nenachádza v jeho slovníku. To bolo dávno, bola iná doba, boli sme iní. Bola vojna. Ja som bola strašne tvrdohlavá a on sa správal ako idiot."

Andromeda sa usmiala. „Ale, mami."

„Ale áno, správal sa tak. Vedela som, že sa mu páčim, len sa furt obháňal slovami, že si zaslúžim niekoho mladšieho, zdravšieho a nie chudobného. Lenže ja som chcela iba jeho, lebo bol veľmi odvážny, milý, skvelý a ja som bola do neho zamilovaná a stále šialene som. Vráťme sa však k tebe a Jamesovi, dobre?"

„Už som povedala, mám Jamesa rada, chcem, aby sme boli znova priatelia, ale to je všetko," zopakovala Andromeda.

„Drominka, pozri," mama ju chytila za obe ruky. „Môžeš klamať mňa, priateľov, dokonca aj samú seba, ale svoje srdce to neoklameš."

„Ty si fakt neodbytná," zamračila sa Andromeda. „Vôbec sa ockovi nedivím, že nakoniec súhlasil, že s tebou bude chodiť."

Nymphadora sa zasmiala. „Tak to nebolo, Drom, vieš," zamyslela sa Nymphadora a na jej tvári sa objavil úsmev. „Vzdala som to. Zobrala som sa odišla som a on ma dobehol. Stalo sa to tu na Rokforte. Bolo to potom, čo Billa napadol vlkolak, potom, čo zomrel Dumbledore. Chcela som odísť domov, vzdať to s Remusom Lupinom a preklínať ho do konca života za to, že je zbabelec. On však utekal za mnou."

„Nečakané," usmiala sa Andromeda.

„Dobehol ma a povedal mi, pamätám si ako dnes, Drominka," usmiala sa na Nymphadora na svoju dcéru. „Že môže klamať všetkých okolo seba, dokonca aj sám seba, mňa, ale svoje srdce to nikdy neoklame. Vraj si všimol, aká krásna som, keď ma prvýkrát zbadal. On si však myslel, že by nikdy nemal také šťastie, aby sa do neho zamilovala žena ako ja, taká mladá, pekná a múdra. Vraj som žena jeho snov, ale on si myslel, že je pre mňa priveľmi nebezpečný. Nuž nechce mi viac klamať a povedal mi, že ma miluje."

„A potom sa vzali, narodili sa im deti a boli šťastní až do konca života. Rozprávka sa skončila."

„Rozprávka sa vtedy začala a ešte sa neskončila," odvetila jej mama. „Andy, prestaň byť ako tvoj otec, prestaň sa báť toho, čo cítiš!"

„Prečo?" spýtala sa jej Andromeda.

„Pretože možno prídeš o šancu, ako byť v živote šťastná a ja, ako tvoja matka, by som nikdy nechcela, aby si bola nešťastná a smutná a aby si celý život ľutovala jednej chyby," riekla jej Nymphadora.

Andromeda prikývla. Hľadela do očí svojej matky. Vždy rada počúvala príbeh lásky svojich rodičov. Prišiel jej taký iný a predsa len taký krásny, romantický a naozaj bol príkladom toho, že silná láska vyhráva.

Nikto jej však nemôže určovať, koho má milovať.

„Už pôjdem," Nymphadora sa postavila na nohy a pobozkala dcéru na čelo. „Mala by si ísť na hodinu."

„Dobre, som rada, že si prišla a neboj sa, nemusíš nikoho zabiť," žmurkla na ňu Andromeda. Vzala si svoju tašku a otvorila dvere od kabinetu. Chcela vyjsť, ale uvedomila si, že jej matka ostala stáť na rovnakom mieste. „Ty nejdeš?"

„Keď som sem už merala cestu, tak som chcela ešte hovoriť s tvojím otcom," odvetila jej mama a usmiala sa.

„Áno, odkázať po dcére ako ho miluješ, asi nie je to pravé orechové. Dobre, tak ho počkaj, aj tak bude zvoniť za chvíľku. Tak sa maj, mami," zakývala jej a potom odišla z kabinetu.

Nevrátila sa na hodinu, mala pravdu, aj tak malo zvoniť. Prešla pár chodieb a ocitla sa náhodou na tej, kde ju James pobozkal. Nohy ju tam zaviedli. Oprela sa o stenu a zatvorila oči. Znova si pomyslela na ten bozk, vybavila si Jamesovú tvár, dokonca aj jeho vôňu, jeho úsmev. Prehrávala si v hlave rozhovor so svojou mamou a so svojimi priateľkami. Všetko sa jej akosi spájalo dokopy, ako nejaký hlavolam, ku ktorému mala konečne riešenie.

„Do čerta!" zanadávala Andromeda, očervenela v tvári, sčervenali aj končeky jej hnedých vlasov. Hodila tašku pred seba na zem a zosunula sa po stene dole na zem. „Som beznádejne zamilovaná do Jamesa Siriusa Pottera!"

Pozn. autorky:

Hádam som Vás potešila :) hehe ... som zvedavá na Vaše názory na túto kapitolu a užívajte konečne slnečné dni a hlavne tepléééééé <3