O dva týždne neskôr riaditeľka McGonagallová oznámila študentom, že ich na Vianoce naozaj bude čakať vianočný ples. Najväčší úsmev na tvári to vyčarovalo Jamesovi Potterovi, lebo si bol istý, že Andromeda dodrží svoje slovo a pôjde na ples s ním.

Posledné dni dodržala svoje slovo a naozaj sa k nemu správala lepšie. Zaujímala sa, ako sa má, čo robí, čo má nové a správala sa k nemu milo. Jamesa to tešilo, lebo vedel, že to myslí úprimne. Už teraz sa nemohol dočkať Vianoc.

Vždy Vianoce trávil so svojou rodinou v Brlohu. Nikdy neostávali na Rokforte. Iba, keď sa konal ples, tak večer dorazili pomocou prenášadiel. Riaditeľka McGonagallová im to dovolila a ráno po plese sa zase vrátili domov, aby mohli s rodinou osláviť Silvestra a následne Nový rok. Ten zvyčajne trávil aj s Andromedou a Teddym. Teraz, keď sa ale narodila Fairy, si bol takmer istý, že Andromedu a Teddyho uvidí aj na Vianoce v Brlohu. Bolo to tak už aj minulý rok. Nejako sa vždy pomestili. Babička Molly vždy hovorila, že dobrých ľudí sa všade veľa zmestí a mala pravdu.

James mal naozaj nutkanie odškrtávať si dni do Vianoc a plesu. Naozaj sa nesmierne tešil na to, ako naň pôjde s Andromedou. Ako si znova zatancujú, budú sa smiať a zabávať. A kto vie, možno nakoniec to bude aj ich prvé rande.

„Akej farby budeš mať šaty, Drom?" spýtal sa jej po hodine Transfigurácie priamo pred profesorom Woodom, celkom zámerne aby ich počul rozprávať sa o vianočnom plese. Wood totižto celú hodinu sledoval Andromedu a James mal chuť ho začarovať.

„Biele," odvetila mu Andromeda a balila si učebnice, pergamen a brko do svojej tašky. „Takže to znamená, že si môžeš dať hocijakú kravatu, alebo ak si dáš bielu košeľu, ani si nemusíš dať kravatu."

„Si šikovná, Drom, naozaj som si nemohol vybrať lepšiu partnerku," usmial sa na ňu James a pomohol jej s taškou. Mal pocit, že v nej má tehly, ale radšej to nekomentoval. Vedel si predstaviť koľko šminiek v nej asi má a preto je taká ťažká. „Dovidenia, profesor."

„Ach, dovidenia, Andy a James," pozdravil ich Wood, ktorý sa tváril, že si číta domáce úlohy, ale James vedel, že ich kútikom oka pozoruje.

„Ahoj, Simon," odzdravila ho aj Andromeda. Usmiala sa na neho a James sa zamračil, hoci ho nemohla vidieť ani ona, ani Simon.

Obaja spoločne vyšli z triedy Transfigurácie. Chvíľku sa ešte zhovárali o plese, keď im do cesty vošiel Takmer bezhlavý Nick a vyzeral celkom vydesené.

„Hej, Nick, čo sa ti stalo?" volal za ním James.

„Utekám," odvetil mu duch.

„Pred kým?" spýtal sa James, ale odpoveď prišla po chvíľke, keď sa z dievčenských záchodov vynorila Umrčaná Myrtla a pozrela sa Jamesa a Andromedu. Narovnala sa a usmiala sa, keď zbadala Jamesa.

„Ahoj, James," žmurkal na neho. „Nevideli ste Nicka?"

„Išiel tamto," ukázala Andromeda na opačnú chodbu, akou šiel Takmer bezhlavý Nick. „Netušila som, že opúšťaš svoje záchody."

„Nick si ma nechce zobrať, vraj je za tým iná žena," povzdychla si Myrla.

„Aká?" spýtal sa jej zvedavo James.

„Keď ja vôbec neviem," mykla plecami Umrčaná Myrtla. „Čo je na mne zlé, James? Myslíš si, že som škaredá?"

James sa pozrel na ducha pred sebou a vedel, že keď povie, že áno, tak ho Myrla bude bombardovať urážkami a znova vytopí svoj záchod ako to mala vo zvyku. Nemal ju rád, dosť veľa o nej počul a keď na ňu náhodou narazil, vždy sa na neho usmievala. Otec mu prezradil, že aj na neho mala kedysi slabosť.

Naposledy Umrčaná Myrla vytopila záchod, keď sa dozvedela, že Harry Potter bol skoro celé dva dni na Rokforte a vôbec ju neprišiel pozrieť. Našťastie sa potom zaľúbila do Takmer bezhlavého Nicka, ktorý očividne jej city nezdieľal. James ju však nechcel uraziť. „Nie, ako si to môžeš myslieť, Myrtla. Nick je zrejme slepý."

Myrtla sa na neho spokojne usmiala a potom vyrazila do chodby, na ktorú ukázala Andromeda. Keď bola dosť ďaleko, obaja vybuchli smiechom. „Och, Potter, ty si taký lichotník. Pozor, aby sa nezaľúbila aj do teba."

„Hádam nie," žmurkol na ňu James. „Predpokladám, že ty vieš, do koho je Takmer bezhlavý Nick zaľúbený. Rozprávate sa občas spolu."

„Do Šedej dámy," odvetila mu Andromeda. „Bojí sa však Krvavého Baróna. Čo je pochopiteľné."

„Áno, nerád na neho narazím a už vôbec nie v noci. Tie stopy po krvi, proste bŕŕŕ," mykol sa James. Duch Slizolinu naozaj naháňal hrôzu, aj keď študenti vedeli, že by im ublížiť nemohol. Bol predsa duch.

„Poď, lebo zmeškáme hodinu," schytila ho za ruku a spoločne sa pobrali na ďalšie vyučovanie.

***

Na začiatku decembra sa ochladilo a začalo snežiť. Na hrade však bolo príjemné teplo. Všetci už mali plány na Vianoce, iba uvažovali, čo kúpia svojim rodinným príslušníkom a priateľom na Vianoce.

Dominique sa ponosovala, že už si nemá poriadne, čo obliecť, pretože jej bruško sa začalo zväčšovať zo dňa na deň a bábätko začalo dokonca aj kopať. Keď sa to stalo prvýkrát, boli pritom jej priateľky a všetky priložili ruku na jej bruško, aby to mohli tiež cítiť. Usmievali sa a boli šťastné, ale Dominique bola sentimentálna a šťastná. Vyhŕkli jej slzy. Andromeda si uvedomila, že tehotenstvo z jej priateľky urobilo omnoho citlivejšiu osobu.

„Vianočný špeciál Sršňa," podala jej Alice najnovší výtlačok. „Naša dámska rubrika, čo si obliecť na ples, ako si upraviť účes, ako sa namaľovať. Ďakujem, Andy, za tie pomocné kúzla, ako si usušiť nalakované nechty, ako si upraviť obočko a ako sa rýchlo odmaľovať. Si šikovná žena."

„Naučila ma ich babička," usmiala sa Andromeda.

„Tak potom ona je šikovná žena," žmurkla na ňu Alice.

„Áno, to je," prikývla Andromeda a už sa tešila na prázdniny, ako uvidí svoju babičku a deduška, ktorých naozaj veľmi zbožňovala. S babičkou si boli veľmi blízke, všetci hovorili, že okrem mena majú spoločného toho naozaj veľa. Hlavne deduško Ted to zvykol hovorievať a ona to tak rada počúvala, lebo babička Andromeda bola naozaj krásna žena s veľkým srdcom. Obdivovala ju, preto jej lichotilo, že sa na ňu v toľkých smeroch podobá.

„Škoda, že," začala Alice, ale v prostriedku vety sa zasekla, „ale nič."

„Alice, trápi ťa niečo?"

„Ja nemám ani jednu babičku," povedala smutne.

„Máš skvelého dedka," objala ju Andromeda. „Ktorý má teba a Franka neuveriteľne rád."

„Viem," prikývla Alice a troška sa zatriasla. „Len ja by som chcela vedieť, aké to je mať aj babičku. Možno by ma tiež naučila takéto triky, ako sa nezmaľovať ako šašo."

„Z toho, čo si mi hovorila, obe tvoje babičky boli výnimočné ženy. Osud to s nimi však chcel inak. Chápem, že si smutná. Tiež som veľakrát uvažovala, aká by asi bola babička Lupinová a dedko Lupin. Poznám ich iba z rozprávania svojho ocka, ale tiež som ich nikdy nepoznala."

„Dominique má v tomto šťastie, že má starých rodičov z oboch strán a tiež aj Fred," vravela Alice.

„Vieš, Alice, ja som šťastná, že máme veľkú rodinu, že sme všetci priatelia. Zober si to tak, že polovica Rokfortu sú ľudia, ktorí sú s nami nejakým spôsobom príbuzní," zasmiala sa Andromeda, „alebo sú to minimálne naši priatelia."

„Áno, nemala by som sa sťažovať. Mám skvelú mamu, otca, brata, skvelú prastarú mamu, ktorú veľmi ľúbim," usmiala sa Alice.

„A veľmi veľa priateľov," doplnila ju Andromeda.

„Presne tak. Ďakujem, Andy," objala ju znova Alice. „Mám ťa rada."

„Veď aj ja teba, ty trdielko," odvetila jej Andromeda.

***

Snehu okolo hradu stále pribúdalo. Niektorí sa po vyučovaní radi guľovali na pozemkoch školy. Čo sa nepáčilo školníkovi Filchovi, lebo podlahy v hrade boli často mokré, aj keď on ich tak poctivo utieral. Dokonca sa pokúsil napariť aj trest Jamesovi a Fredovi, ktorí doniesli do hradu kopy snehu na svojom oblečení. Kričal na nich, dokonca padli aj mená strýka Georga a Freda, že sa správajú rovnako. James a Fred sa na tom však iba dobre bavili, rovnako ako zbytok ich priateľov. Nikto za tie roky Filcha nebral vážne.

„Zajtra by ste sa mohli ísť guľovať s nami," sadol si James do kresla ku krbu, vo vlasoch mal ešte stále stopy snehu, ale pomaly sa menili na vodu.

„Ste ako malé deti," zhodnotila Dominique. „V tomto stave by som sa asi ťažko s vami guľovala."

„Ty nie, ale Drom, Alice a Lav, tie pokojne," odvetil jej James a šúchal si ruky, lebo mu na ne bola zima.

Fred si sadol pred krb, oprášil si z ryšavých vlasov tiež sneh a zhorieval sa. Alice cez neho prehodila deku a sadla si k nemu. „Guľovačka ma fakt nebaví."

„Náhodou to je sranda," povedala Andromeda a odložila domácu úlohu z Obrany proti čiernej mágií. „Pamätáš, keď sme mali asi desať a zahrabali sme Teddyho do snehu. Nechal sa, bola to taká zábava. Potom došiel do domu a vyzeral ako snežný muž. Ocko sa zľakol a mama sa strašne smiala," otočila sa na Jamesa a usmiala sa.

„To si pamätám," prikývol James a sledoval jej usmievavú tvár. Naozaj sa mu páčilo, že sú teraz priatelia. Andromeda bola zrazu taká veselá, šťastná a spokojná. „Teraz by nám to už zrejme nedaroval."

„Boli sme dvaja na jedného, nemal šancu."

„Sme dobrý tím, Drom," žmurkol na ňu James.

„Hálo," zamávala pred nimi rukami Alice. „Vaša spoločná minulosť je isto cute, ale ešte sme sa nedohodli na tom, čo podnikneme na Silvestra."

„Budeme v Brlohu," oznámil jej James.

„Viem, nie som idiot, James," zaškerila sa Alice. „Myslela som, aké hry si zahráme a tak, kým bude polnoc."

„Mňa bavila tá muklovská hra, čo doniesla minulý rok Rose. Viete, to ako ste si potiahli tú kartičku a museli naznačiť pantomímou, čo robíte a ostatní to hádali, to bola sranda," vravela Dominique. „Povieme Rose, aby to doniesla aj tento Silvester?"

„Áno, to bola sranda," prikývla Alice.

„Škoda, že budem na Silvestra s vami," posťažovala sa Lavender. „Niežeby som sa netešila, že ideme k rodine, ale tak budete mi chýbať."

„Tiež tam nebudem," povedal Matthew, „na Silvestra budem u babky a dedka so svojimi muklovskými bratrancami a sesternicami. Určite zase budú len piť a robiť hlúposti. Tiež mi je ľúto, že nebudem s vami."

„Možno nabudúce," usmial sa na oboch Frank.

„Zahráme si aj rachotiacu sedmu," povedala Alice. „Môžeme si dať aj turnaj s ostatnými."

„Len nie turnaj v šachu, lebo to vždy vyhrá Ryšaňa," doplnil ju James. „S ňou to nikoho nebaví hrať, okrem strýka Rona, aj keď mám pocit, že proti nej hrá iba preto, lebo je to jeho dcéra a nechce ju sklamať. Lenže s ňou sa to nedá hrať, lebo ona je do toho taká zažratá, že mám pocit, že keby sa našiel niekto, kto ju porazí, tak na neho vrhne hneď Cruciatus."

„Presne taká Rose je," zasmiala sa Dominique a všetci ostatní spoločne s ňou. „S ňou sa po pravde nedá hrať nič, lebo je strašne súťaživá."

„Ohovárate Rose, to je nepekné!" vošla do klubovne Lily. V tvári bola červená od zimy, červené vlasy mala strapaté a vyzliekala si kabát.

„My len komentujeme jej správanie pri spoločenských hrách," odvetila jej Dominique.

„Ach, áno," Lily zavesila kabát na kreslo a sadla si do tureckého sedu ku krbu. „S ňou sa nedá hrať žiadna spoločenská hra."

„Presne o tom sme sa rozprávali, krpec," prikývol James.

„Nie som krpec, James," vyplazila mu Lily jazyk. „Plánujete Silvestra?"

„Áno," prikývla Andromeda. „Rozmýšľame nad spoločenskými hrami, ktoré sa budeme hrať pred polnocou."

„Zahrajme sa aj pravda alebo odvaha," navrhla Lily.

„To je pre deti," zamietla Dominique. „Okrem toho už o sebe aj tak všetko vieme. Aj to čo by sme vedeli niekedy nechceli," uškrnula sa na Freda. „Dnes máš modré trenky."

„Čo?"

„Nemal si ráno behať po klubovni iba v nich," pretočila očami.

„Hľadal som svoje nové kartičky z čokoládových žabiek," odvetil jej Fred. „Bolo to pre mňa dôležité, lebo pridali jednu novú."

„Vážne?"

„Áno," prikývol Fred, siahol do vrecka a ukázal všetkým kartičku z čokoládových žabiek. „Je to úplne prvá, ktorá bola vyrobená. Tatko mi ju poslal, len čo mu prišla domov."

„To je úžasné, Fred," usmiala sa Alice, keď zbadala kartičku. „Tvoj strýko Fred."

„Áno," spokojne sa usmial Fred. „Tatko dlho bojoval o to, aby aj on bol na kartičkách z čokoládových žabiek. Podarilo sa to. Strýko bol predsa vojnový hrdina a skvelý človek podľa všetkých. Je to pekné, že má konečne svoju kartičku."

Po druhej čarodejníckej vojne pribudli nové kartičky z čokoládových žabiek. Hlavne kartičky s vojnovými hrdinami – Harrym Potterom, Ronom Weasleym a Hermionou Grangerovou. O rok neskôr sa objavili na kartičkách aj ďalší, ktorí bojovali vo vojne a boli ocenení aj Merlinovým Rádom prvého stupňa – Kingsley Shacklebolt, Remus Lupin, Nymphadora Lupinová, Artur Weasley, Molly Weasleyová a rokfortskí profesori a riaditeľka McGonagallová. O ďalších päť rokov sa doplnili nové kartičky, ktoré boli venované padnutým hrdinom – Siriusovi Blackovi, Alastorovi Moodymu, Jamesovi a Lily Potterovým, a Severusovi Snapeovi. Fred Weasley na kartičkách chýbal a to veľmi hnevalo jeho brata-dvojča Georga.

„A ty máš úplne prvú, to je parádne," usmial sa na neho James.

„Mám aj pre vás chalani, došli mi potom poštou, dám vám ich."

„Nedávaj ju Rose, prosím," žiadala ho Lily.

„Prečo nie?"

„Bude zábavne ju sledovať, ako sa ju bude snažiť získať," uškrnula sa zlomyseľne a všetci vybuchli smiechom. „No čo je, som zlá?"

„Trocha," podotkla Andromeda.

„Uvidíte, bude to stáť za to," uškrnula sa Lily a potom si ťapla s Fredom aj Jamesom.

Sotva dohovorili, keď do klubovne vošla Rose a v rukách mala (ako obyčajne) knihy z knižnice. Položila ich na stôl a všimla si skupinku, ktorá pozostávala z jej rodiny. Fred schoval novú kartičku do vrecka.

„Čo ste stíchli?" spýtala sa ich Rose.

„Plánujeme Silvestra," oznámila jej Dominique. „Hry a tak."

„Bude turnaj v šachu, porazím vás ako každý rok," povedala Rose a sadla si do posledného voľného kresla.

„Ty si ešte stále myslíš, že niekto s tebou chce hrať?" spýtal sa jej Fred.

„Nemôžem za to, že ma proste nedokážete poraziť," uškrnula sa Rose. „Počula som, že má byť nejaká nová kartička z čokoládových žabiek. Neviete o tom niečo?"

„Vieme iba to, kto na nej bude, ale ešte nevyšla," klamal James.

„Kto tam bude?"

„Strýko Fred," vyhlásil Fred hrdo.

„To je super," usmiala sa Rose. „Chcem tu kartičku. Nepošle nám ich George, určite nejaké špeciálne dostane. Aj my by sme mali nejaké špeciálne dostať, sme predsa jeho netere a synovci. Jeho najbližšia rodina."

„Zatiaľ sme žiadne nedostali, Rose," odvetila jej Lily a očervenela v tvári, ale Rose si to sotva všimla.

„Ďalšia známa tvár na kartičke, to je super," vravela ďalej Rose. „Môj ocko stále hovorí, že ho najväčší úspech je, že sa dostal na kartičku čokoládových žabiek."

Všetci sa zasmiali, lebo túto vetu Ronalda Weasleyho dobre poznali a vždy im prišla dokonalo vtipná. Nuž otec Rose raz bol taký.

„Teším sa na Vianoce, na ples, na Silvestra, bude to isto super," prehlásil James.

„Určite bude," usmiala sa na neho Andromeda.

Chvíľku na seba iba hľadeli, usmievali sa a vôbec si neuvedomili, že ostatní ich pozorujú, nenápadne na seba žmurkajú a uškierajú sa. 

Pozn. autorky:

Ahojte, čo hovoríte na novú kapitolu? Budem rada za Vaše názory :) nabudúce Vás čaká rodinná kapitola a #Remadora scéna pre priaznivcov <3 hore som Vám nahrala video o nich, tak kuknite :)