Ubehlo pár týždňov, september vystriedal október a siedmaci sa topili v domácich úlohách a esejach. Na každej hodine im rozprávali o tom, aké sú skúšky na MLOKy náročné a že by to nemali podceniť a učiť sa priebežne, nie iba vtedy keď sa už bude schyľovať ku samotným skúškam.

Nad učebnicami sa skláňala aj Dominique a vyzerala byť s rozumom v koncoch.

„Si v pohode, Domi?" prisadla si k nej Andromeda s učebnicou Obrany proti čiernej mágií.

„Bola som s McGonagallkou a dohodla som si skorší termín na MLOKy, keďže v marci mám termín," vravela jej Dominique.

„Neboj sa, Domi," prisadla si k ním aj Alice. „Nechajú ťa prejsť, lebo budeš tesne pred pôrodom," zasmiala sa.

„Ty sa neučíš?" spýtala sa jej Dominique a úplne ignorovala jej poznámku.

„Nie, nemôžem sa sústrediť," odvetila Alice.

„Alice," nahla sa k nej Dominique. „Čo sú skazostreky?"

„Kde si to vzala?" spýtala sa jej Alice.

„Hovoril o tom Frank, včera," vravela jej Dominique. „Že vraj tu všade lietajú."

„Och Merlin," zasmiala sa Alice. „Nepočúvaj tie kraviny, Domi. Frank je v tomto ako mama. Aj ona furt vidí rôzne tvory, ktoré neexistujú. Ja a otec sme viac praktickejší. Mimochodom mám nového Sršňa." Zohla sa do tašky a vybrala výtlačok pre Dominique a Andromedu.

Andromeda si ho hneď začala čítať. Bol tam aj článok o Fénixovom Ráde, ktorý písala Alice a bol naozaj pekný. Preto ju pochválila: „Je to super, Alice. Páči sa mi, ako si písala, že sme sa všetci spojili, aj s odlišných fakúlt a bojovali za náš krúžok."

„Ďakujem, Andy, snažila som sa, aby to bolo super," usmiala sa na ňu Alice a vybrala z tašky lak na nechty ružovej farby a začala si ich lakovať.

„Fuj, to ale smrdí," zamračila sa Dominique, ktorá teraz niektoré vône a pachy cítila silnejšie, ako boli. „Idem sa asi učiť hore."

„Však za chvíľku to mám. Možno ťa hore napadnú skazostreky," zasmiala sa Alice. „Nechápem, ako Frank môže takým blbostiam veriť. Neberte to zle, milujem svoju mamu a mám rada dobrodružné výpravy za tvormi, ktoré neexistujú, lebo si vždy užijeme kopec srandy, ale v konečnej podstate nič nezistíme."

„Tvoja mama je super," usmiala sa na ňu Dominique. „Je veľmi pekná, milá, dobrá a všetko berie s úsmevom."

„Áno, presne moja mamka," žmurkla na ňu Alice. „Musíte mi pomôcť s novým článkom. Chcela by som niečo o chlapcoch a tak."

„Napíš článok, akoby sa dalo zbaviť otravného chalana, ktorý ťa furt pozýva na rande a ja sa potom začnem riadiť tými radami a zbavím sa Pottera," uškrnula sa Andromeda.

„To ma už síce napadlo, Andy," mykla plecami Alice, „ale za celých sedem rokov sme neprišli na to, ako sa dá zbaviť otravného chalana, ktorý ťa každý deň pozýva na rande a ty ho stále odmietaš. On to aj tak nevzdá a ten kolotoč sa stále opakuje. Dokola a dokola. Iné nápady? Čo keby som urobila rozhovor s tebou Domi o bábätku?"

„Čo? Nie!" zamietla to Dominique.

„Prečo nie?" pýtala sa jej Alice, ani jej nedala priestor na odpoveď a ďalej pokračovala. „Bolo by to super. Veď sa na bábätko tešíš. Proste, že si otehotnela za mlada, ale aj tak sa bábätku chceš venovať, máš veľké plány ako byť dobrá mama. No tak, Domi, bude to super."

„Ja neviem," Dominique stále krútila hlavou.

„Rozmysli si to. Keď tak urobím rozhovor s Andy, ako moc jej lezie na nervy James," zasmiala sa Alice.

„James by vás zabil," pripomenula im Dominique. „Čo je moc, to je moc."

„Ja som iba žartovala, Domi," uvedomila ju Alice, dolakovala si nechty a začala mávať, aby jej čím skôr uschli.

„Stále si mi nepovedala, čo sú Skazostreky," upozornila ju Dominique.

„To sú tvory, ktoré ti vletia do uší a zatemnia ti mozog, Domi," odvetila jej Alice.

„Aha, tak to už ich asi v hlave mám, lebo vôbec nerozumiem tejto úlohe. Môj mozog je zrejme dokonale zatemnený," povzdychla si Dominique.

„Ukáž, pomôžem ti," navrhla jej Andromeda.

„Ach, ďakujem, Andy, si moja záchrana," usmiala sa na ňu Dominique.

„Čo by som pre teba neurobila, ty naša budúca mamina," žmurkla na ňu Andromeda.

„Neboj sa, Domi, skazostreky neexistujú. Nemáš zatemnený mozog," upokojovala ju Alice. Potom skúšala, či už má suché nechty. „Sakra, furt nie sú suché."

Andromeda vzala svoj prútik, mávla nad nechtami Alice a tie sa okamžite usušili. „Hotovo."

„Merlin, Andy, ty si taká šikovná a praktická žena," Alice vyzerala, že ju chce pobozkať. Nakoniec hodila lak do tašky a vybrala ďalšie výtlačky Sršňa a začala ich rozdávať po klubovni.

„Zaujímalo by ma po kom Alice je," zhodnotila situáciu Dominique, „Frank je vážne ako jeho mama, ale že by bola Alice veľmi ako profesor Longbottom, tak to nemôžem povedať."

„Počula som, že stará mama strýka Nevilla bola kedysi rebelka, takže je možné, že Alice je po nej," usmiala sa na ňu Andromeda a potom znova pozrela do učebnice, aby jej vysvetlila a pomohla s domácou úlohou na Čarovanie.

***

Andromedu už prestalo baviť pozerať sa do učebníc. Okrem toho bola unavená, lebo pomáhala s domácimi úlohami aj Dominique. Alice ich stále trápila článkom, ktorý chcela napísať a Dominique veľmi ochotná nebola a Andromeda nemala záujem ju presviedčať. Akosi potrebovala na chvíľku od nich pokoj. Niežeby ich nemala rada. Mala a veľmi, ale chcela byť aspoň chvíľku sama.

Vytratila sa nepozorovane z Chrabromilskej klubovne a nakoniec skončila v soviarni. Húkanie sov jej nevadilo. Sledovala ich. Všetky okolo seba. Krásne snežné sovy, hnedé, fľakaté, rôzne, niektoré na svojich bidielkach spali, iné húkali, niektoré sa kŕmili. A ona cítila ako jej vzduch preniká do tela. Zavrela oči a zhlboka sa nadýchla.

„Vieš o tom, že ťa baby hľadajú?" Zrazu sa pri nej ozval známy hlas.

Tak veľmi nechcela otvoriť oči. Tá samota jej vydržala tak veľmi krátko. Ale nakoniec ich otvorila a hľadela na Jamesa. Ten si rukou vošiel do vlasov a našuchoril si ich. Andromeda po ňom prešla pohľadom a pokrútila hlavou. „Chcela som byť sama," sykla.

„Myslel som si. Alice vie byť otravná, keď chce. A Dominique sa iba sťažuje, že každý má voňavku, z ktorej jej je na vracanie. Lavender im lezie do zadku, klasika," zhodnotil James.

„Alice nie je otravná," opravila ho Andromeda nahnevane. „Dominique je tehotná, má na to právo a Lavender nikomu nelezie do zadku."

„Tak prečo si ušla?"

„Neušla som, Potter. Každý má právo na chvíľku samoty, ktorú práve dokonalo ničíš svojou prítomnosťou," odsekla mu.

„Náhodou som prišiel poslať list," povedal jej James a zavolal na svoju sovu Hedvigu II, ktorú pomenoval po sove, ktorú kedysi vlastnil jeho otec a mal ju veľmi rád. Ale položila svoj život, aby zachránila ten jeho. James mal ten príbeh rád a Andromede z neho bolo vždy smutno. Keď však James dostal svoju sovu, žiadne iné meno neprichádzalo do úvahy.

„Fajn," prikývla Andromeda a sledovala, ako pripevnil list na nohu svojej sovy. Tá si potom našuchorila perie a odletela. Obaja sledovali ako zamierila na juh a potom sa im stratila z dohľadu.

„Objednával si si hnojové bomby, alebo iné výmysly od strýka Georga?" spýtala sa ho Andromeda.

„Nie, písal som tvojej mame," odvetil jej James.

„Mojej mame?"

„Áno, občas si píšeme, je to moja krstná mama," rozprával jej James, keby náhodou zabudla. Andromeda sa na neho zaškerila. „Neboj sa, Drom, nepíšeme si o tebe."

„Je mi jedno, o čom si píšeš s mojou mamou," odvetila mu Andromeda a snažila sa, aby to znelo ľahostajne, aj keď jej to úplne ľahostajné nebolo. Bolo jej nad slnko jasnejšie, že si určite píšu aj niečo o nej a to ju hnevalo. Možno by jej mama povedala, čo jej James píše. Rozhodne to musí zistiť.

„Mám babám povedať, že som ťa našiel a že si chcela byť sama?" spýtal sa jej.

„Nie, idem do klubovne, zrejme mi nie je súdené byť sama so svojimi myšlienkami," odvetila mu Andromeda.

Spoločne sa vybrali preč. Kráčali po chodbách Rokfortu mlčky. Andromeda stále uvažovala nad tým, čo asi James píše jej mame.

Keď vošli do klubovne spolu, tak sa niektorí naozaj udivili. Andromeda si sadla do kresla k dievčatám, ktoré na ňu hľadeli a čakali na odpovede. Ona však nemala chuť nič hovoriť, ani nič vysvetľovať.

„Andy, hm," ujala sa slova Dominique, „kde si bola s Jamesom?"

„Ja som nebola s Potterom," odsekla Andromeda. „Bola som v soviarni a Potter tam došiel. Posielal list a potom sme spolu iba odtiaľ odišli. Nič viac, nič menej."

Píše si s mojou matkou!

„Dobre, nebuď podráždená, Andy," prikývla Dominique. „Už viackrát ste niekde boli sami."

„A?"

„Nič," pokrútila hlavou.

„Medzi mnou a ním sa nič nezmenilo," ujasnila im to Andromeda. „Okrem toho, že spolu pôjdeme na Vianočný ples, ak nejaký bude."

„Čože!?" Alice i Lavender šokovane vykríkli.

„Nuž áno, potom, čo sme sa dozvedeli o tom, že chcú zrušiť Fénixov Rád sme sa o tom bavili. Obaja sme boli asi na nervy ohľadom krúžku a nejako sme sa k tomu dostali a ja som mu povedala, že na ten ples s ním pôjdem. Zrejme to je chyba, ale už to nemôžem odvolať. Takže mi neostáva nič iné, iba ísť na ples s Potterom."

„Čiže ťa konečne dostal na rande?" spýtala sa Dominique, ktorá na to stihla zareagovať ako prvá. Alice i Lavender si stále dávali dokopy všetko, čo povedala a iba šokovane na ňu hľadeli. Alice na ňu hľadela ako na blázna.

„Nie je to rande," uviedla na správnu mieru opäť Andromeda. „Ideme na ten ples ako dlhoroční priatelia."

„Odkedy ste priatelia?" pýtala sa Lavender.

„To je dobrá otázka," podotkla Andromeda. „Proste ideme na ten ples, ale nie je to rande!"

„A James to vie, že to nie je rande?" spýtala sa Alice.

„Vie, lebo som mu povedala, že to nie je rande a on v tom ošiale, že som súhlasila s plesom, ma samozrejme, hneď pozval na rande. Ani vám nemusím hovoriť, ako rýchlo som ho zrušila!"

„Nie, to nemusíš," uškrnula sa Alice a vymenila si pohľad s Dominique a Lavender. Všetky tri sa rozosmiali na jej účet.

„Ste otrasné!" zamračila sa Andromeda. „Idem spať, radšej."

Nahnevaná odišla hore do izby. Prezliekla sa do pyžama a chcelo sa jej plakať, ani nevedela prečo. Celé roky znášala posmievanie za to, že ju Potter stále pozýval na rande a ona ho stále odmietala. Ale čo mala iné robiť, keď s ním ísť nechcela? Na jednej strane jej bolo trocha ľúto, že ho musí stále odmietať, lebo si uvedomovala, že možno ranila jeho city. Lenže on bol tak otravný a vždy ju strápňoval. Naozaj vždy. Už to nechcela znášať. Niekedy sa tešila na to, kedy skončia Rokfort a ich cesty sa rozídu. Nie navždy, predsa len sú čiastočne rodina, ale ona bude mať svoju prácu a on tú svoju a uvidí ho iba na rodinných oslavách a na nejakých návštevách. A to bude všetko.

Len ešte musí prežiť ten vianočný ples a ďalšie mesiace v škole. Čo znamená ešte naozaj veľmi veľa ponúk od Jamesa Siriusa Pottera, aby s ním šla na rande.

***

V župane stále pri okne a hľadela na mesiacom zaliatu oblohu. Dnes v noci bol spln a ona nemohla spať. Myslela na svojho ocka, ktorý sa síce mal o dosť lepšie, keďže pil elixír, ktorý mu pri premene zachovával jeho vlastnú vôľu a preto sa iba menil na neškodného vlkolaka, ale aj tak ju trápilo, že musel zažiť premenu.

Raz, ešte keď bola menšia počula svojich rodičov, ako sa o tom rozprávajú. Ako otec vysvetľuje jej matke, ako veľmi fyzická premena bolí. Ako má pocit, že ide zomrieť, že to je horšie, ako keď na vás niekto uvalí Cruciatus. Andromede z toho vždy bolo smutno a potom, ako si toto vypočula, nikdy nemohla poriadne spať počas splnu.

Spomenula si na to, ako jej mama nedávno povedala, že keď bola maličká, tak nespávala tiež. Že sedeli v dedkovom húpacom kresle a spolu prebdeli celú noc. Ony dve, obe mysliac na ocka.

„Nemôžeš spať?"

„Nie," odvetila Andromeda a ani neodvrátila pohľad od okna. Vedela, že sa jej prihovára James Sirius Potter a bolo jej úplne jedno, prečo je hore v takúto hodinu a čo ide vyparatiť.

„Prezeral som si Záškodnícku mapu a videl som, že si tu sama a že nemôžeš spať. Ani ja veľmi nie," vravel jej. „Neboj sa, Remus bude v poriadku."

„Ja viem, že bude," odvetila, „ale musí to byť hrozné. Musí to veľmi bolieť. Tá premena."

„Áno," povedal James. „Remus je silný chlap, zvládne to. Doteraz to vždy zvládol."

Andromeda sa otočila a hľadela na neho. To čo povedal, ju potešilo. Mal pravdu. Jej ocko bol jeden z najsilnejších a najlepších ľudí, akých kedy poznala. Vedela, čo všetko si prežil, kým konečne našiel svoje šťastie. Kým stretol jej mamu a kým sa narodil Teddy a potom neskôr aj ona. Vždy ho veľmi obdivovala. A neskutočne milovala.

„A všetci ho máme veľmi radi," doplnil ešte James.

„On si to zaslúži," prikývla Andromeda. „Je to môj ocko, je najlepší."

„Je, poď si sadnúť," podal jej ruku.

Andromeda urobila pár krokov k nemu a chytila jeho ruku. Bola taká teplá. Možno preto, že jej ruka bola úplne studená. James ju viedol k šarlátovým kreslám a spoločne sa usadili do dvoch vedľa seba. V krbe plápolal ohník, ale James sa ešte načiahol po deke, ktorá bola pohodená na jednom kresle a podal ju Andromede, lebo sa stále triasla. Vďačne sa na neho usmiala a prikryla si skrehnuté nohy. „Ďakujem, Potter."

„Nemáš začo," usmial sa na ňu. „Minule si ma nenechala v štichu po tom, čo sa stalo Lily, takže teraz ťa nenechám v štichu ja."

„To je od teba vážne milé," povedala úprimne. „Hádam si to s Lily už nevyčítaš?"

„Trocha, vieš ako," odvetil jej.

Chápala ho. Každý má predsa strach o svojho súrodenca, alebo súrodencoch. Prikývla a chvíľku obaja iba sledovali oheň v kozube. James mlčal a Andromeda bola rada za jeho prítomnosť. Naozaj v tejto chvíli nechcela byť úplne sama.

„Andy," oslovil ju po chvíľke jej prezývkou, čo ju úplne šokovalo.

„Áno?" rýchlo sa na neho pozrela a vôbec neskrývala prekvapenie.

„Ja len..." James sa k nej nahol, odhrnul jej tmavé vlasy z tváre a nežne ju pobozkal na líce. „Nebuď smutná a všetko bude v poriadku, uvidíš."

Andromeda ostala naozaj prekvapená zo všetkého, čo sa stálo pred pár sekundami. James bol k nej milý, nie otravný. Povedal jej "Andy" a nie "Drom" alebo nejakou inou prezývkou, ktorú nemala rada. A pobozkal ju na líce. Pobozkal ju! Naozaj mu záležalo na tom, aby nebola smutná.

Lenže ju zaplavili výčitky svedomia. Bol k nej dobrý, milý a ona sa k nemu vždy správala otrasne. Okrem tej chvíle, kedy bol smutný ohľadom Lily a keď im chceli zrušiť Fénixov Rád, ale inak sa k nemu správala vždy hrozne.

„James," pozrela sa na neho a oslovila ho krstným menom, nie priezviskom ako mala zvyčajne vo zvyku. „Vieš, máš pravdu. Dominique a Frank budú mať bábätko a my dvaja budeme krstní rodičia. Chcem, aby sme boli priatelia. Aj na ten vianočný ples pôjdeme naozaj ako dlhoroční priatelia. Sľubujem, že prestanem byť na teba zlá."

„Ale ty na mňa nie si zlá," pousmial sa. „Nie, nejako veľmi."

„Som. Stále na teba kričím, odmietam tvoje ponuky na rande a správam sa niekedy naozaj otrasne," vravela mu Andromeda a naozaj ju to všetko veľmi trápilo. „Nuž ty mi veľmi nepomáhaš. Stále ma na to rande pozývaš a ja ťa musím odmietnúť a potom som na nervy a ty si isto smutný a..."

„Andy," stopol ju. „To je v pohode. Budeme priatelia. To si fakt želám."

„Vážne?"

„Stále je to viac, ako sme boli doteraz. Byť tvojím kamarátom pre mňa naozaj veľa znamená a okrem toho budeme mať vážne zodpovednosť, keď budeme krstní rodičia."

„Kedy si dospel, Potter?" spýtala sa ho a tiež mu venovala úsmev.

„Neviem, Drom."

„Kamoši?"

„Kamoši," žmurkol na ňu.

„Vieš, teší ma to," uvedomila si odrazu Andromeda.

„Aj mňa, ani nevieš ako," usmial sa na ňu James.

Andromeda privrela automaticky oči. Dlhé tmavé vlasy sa ihneď zmenili na ružové. James ju pozoroval tak, ako vždy, keď menila svoj výzor. Fascinujúco. Vždy bola pre neho zaujímavá, už odmalička. Dokonale ho fascinovali jej schopnosti metamorfomága. Bola to najčarovnejšie, čo kedy videl.

Ani po toľkých rokoch sa to nezmenilo.

Pozn. autorky:

Túto kapitolu venujem k dnešným narodeninám mojej cice VeronicaElisse <3 a Vám ostatným ďakujem, že poviedku čítate, že ju pozitívne hodnotíte a pevne verím, že sa Vám bude páčiť aj naďalej.