Ella nevedela, čo má robiť. Stále mala v hlave Liamove slová. Nevedela si predstaviť, že by chodila s chalanom cez internet. Veď to je absurdné.

V živote sa nevideli.

Nevidela jeho tvár z blízka.

Jeho hlas.

Jeho postavu.

Jeho teplo, ktoré vyžaruje z neho.

Jeho pery.

Oči.

Nič z toho si nevedela predstaviť.

Áno, túžila ho stretnúť, ale  nedokázala mu to povedať. Nevedela si poradiť s pocitmi k nemu. Raz ju rozveselil, niekedy naštval, ale stále ho mala rada.

Áno, mala ho rada. Konečne si to priznala. Možno v hĺbke duše prechovávala city k nemu, ale neboli až také silné a necítila ich až tak.

Liam sám vedel, že k nemu niečo cíti, iba sa bála to priznať.

On túžil mať ju pri sebe. A ochraňovať ju. Ale bola od neho ďaleko. Tak veľmi túžil byť teraz s ňou a objať ju, alebo aj pobozkať na pery, ktoré videl každý deň na tapete svojho mobilu.

Možno po nej túžil, ale sám  si nepriznal, že ju ľúbil. Keby jej to napísal, tak by sa mu vysmiala, alebo by sa stalo niečo horšie. Ignorovala by ho. A to nemohol dopustiť. Chcel si s ňou písať každý deň, od rána do večera.

Bol na nej závislý alebo skôr ňou bol posadnutý.

Povedal si, že raz pôjde k nej a spraví pre ňu veľké prekvapenie. Iba si musel rozmyslieť čo to bude. Nakoniec sa rozhodol, že zazvoní na dvere a privíta ju červenými rúžmi.

Už si to vedel vo svojej hlave predstaviť akoby reagovala.

Pobozkala by ho a nikdy sa od neho neodtiahla.

Ale vrátil sa do reality a vedel, že to tak nebude. Nie je to rozprávka, ale krutá realita, ktorá sa s vami zahráva ako len chce.