On.

*Bola si posledným snom mojej duše.*

Zavrel oči a snažil sa ignorovať srdce, ktoré mu bilo rýchlejšie než zvyčajne. Neoklamal ho. Dokonca ani keď sa mu falošným pokojom mysle podarilo oklamať telo aj samého seba, hlasné údery srdca mu na to nenaleteli. Oprel sa do stoličky a zhlboka sa nadýchol.

Vzápätí oči s trhnutím otvoril, keď sa do ticha ozval zvonček, ohlasujúci príchod zákazníka.

„Dobrý večer," pozdravil tichý, melodický hlas príchodzej, nedbajúci na to, že o tomto čase tam už nikto nechodieval.

„Dobrý večer," odzdravil a sledoval, ako sa k nemu otočila.

Keď naňho uprela pohľad plný prázdnoty, zovrel čeľusť o niečo pevnejšie. Už napohľad v nej bolo niečo iné. Niečo skryté v jej očiach, ktoré sa pozerali príliš do hĺbky, a v jej neprítomnej tvári, odrážajúcej kúsky myšlienok, ktoré sa zatúlali až za hranice vlastnej mysle. Dlhé vlasy jej padali do tváre a on si spomenul na dievča, ktoré sa pred svetom skrývalo rovnako.

Mohol by sa natiahnuť k zápisníku a nalistovať jeho poslednú stranu. Jedinú stranu zo zápisníka plného básní, na ktorej báseň nebola. Bolo tam prianie. Prial si, aby existovala, a odrazu tam stála. Nespustil ju z očí, ani keď sa vybrala medzi regály do sveta kníh a ich príbehov.

Bál sa, že ak pohľad odvráti, znovu zmizne vo vetách na poslednej strane zápisníka.