Ona.

*Cítila sa, akoby mala znovu obe krídla. Potom jedným z nich preletel šíp.*

Papiere mala položené na kolenách, ale už ich nevnímala. Kreslo sa ohrialo jej prítomnosťou, jeho teplo z neho zmizlo. Žiadna para nestúpala k stropu, čaj bol studený. Za oknami vládla tma a izba bola odrazu tiesnivo prázdna. Kde bol?

Zovrela rukami v objatí samu seba, aby si pritlačila bližšie k telu jeho hrubú mikinu. Ani tá ju nedokázala ochrániť pred triaškou, ktorá začala ovládať jej telo. Nikdy tak veľmi necítila, že sa stalo niečo zlé. Hlasy už nekričali, boli tiché, posmešne jej šepkali do ucha.

Prechádzala sa hore-dole po izbe, snažila sa ich nepočuť a nahovoriť si, že sa len zdržal. Lenže nemohla ich umlčať – boli to jej hlasy a bez ľútosti jej hovorili každú myšlienku, ktorú sa snažila ignorovať, pretože ich všetky poznali.

„Cena za to, že sa naučíš žiť s problémami, je tá, že v sebe vytvoríš stránku, ktorá už nedokáže žiť bez nich," ozval sa jeho hlas zo spomienky.

Pamätala si, čo vtedy odvetila: „A ony si ťa obľúbia natoľko, že ak ich prestaneš vyhľadávať ty, nakoniec si ťa znovu nájdu samy."

Zostala jej zima.

„Hneď sa vrátim."

Nie, už tu mal byť. Ak tu ešte nebol...

V rýchlosti si obliekla nohavice a prehodila cez seba bundu. Vnútro jej zvieral pocit desivej predtuchy, ktorá jej stúpala až do hrdla a zabraňovala jej dýchať.

Rozbehla sa do noci.