On.

*Naše posledné zbohom nebolo nikdy vyslovené.*

Nedokázal sa sústrediť na knihu, keď mohol namiesto toho hľadieť na ňu. Na to, ako jej vlasy padali do tváre a ona si ich dokola zastrkovala za uši. Na jej zamračený výraz plný sústredenia, pretože cítila priveľa a nestíhala písať. Na jej popísané prsty aj spôsob, akým pevne pridržovala papier. Akoby sa bála, že by jej mohol ujsť a ona by to nestihla všetko zaznamenať.

Mala na sebe len jeho mikinu, ktorá jej bola príliš veľká, a hrubé ponožky. Chodievala tak často, cítila sa v tom príjemne – niekedy svoju stratenú mikinu našiel až na nej. Z hrnčeku vedľa jej ruky stúpala para, snažila sa ju vábnymi pohybmi nalákať k sebe, ale ona to nevnímala.

Pozrel na svoj vlastný hrnček čaju, ktorému sa nevenoval. Načiahol sa k nemu a dlhými prstami jemne prešiel po hladkom povrchu. 

Potom sa postavil. Už vedel, aká bude konečná verzia básne pre ňu. Rýmy a verše sa mu prepletali v hlave a on odrazu dostal chuť tiež to dostať von.

Podišiel k nej a na chvíľu ju vytrhol z pisateľského tranzu. „Idem von."

„Kam?"

„Zabudol som si v knižnici zápisník. Chcem dopísať tú báseň." Jej hnedé oči vyzerali tmavšie a hlbšie než obvykle. Prešiel jej palcom po líci a pobozkal ju na čelo. Na rozlúčku. „Hneď sa vrátim."

Obliekol si bundu a vyšiel z tepla jej izby do zimného večera.

Zostal tam po ňom len nedotknutý hrnček chladnúceho čaju.