Ona.

*V mojej mysli je búrka, ktorá ničí všetky kvety.*

Po nekonečne dlhom čase z nej to všetko vychádzalo na papier. Bála sa, že už to nikdy nepríde, že v nej nezostalo nič, čo by za to stálo. Teraz toho v sebe však mala viac, než bola schopná zniesť.

Prsty mala od atramentu, pretože vždy držala pero príliš nízko. Prázdny papier sa zapĺňal a ona sa s každou ďalšou napísanou vetou cítila o niečo ľahšia. 

Nejasne vnímala jeho pohľad z rohu miestnosti. Sedel v kresle s knihou, z ktorej jej predtým čítal – o príbehoch a pocitoch iných postáv, a ona si niekde počas toho uvedomila, že chce napísať príbeh so svojimi pocitmi, v ktorom bude postavou Ona.

Odrazu to bolo také jednoduché. Pocity, myšlienky a zážitky sa z nej liali a samy sa tvarovali do príbehu. Necítila sa ako autor príbehu, bola len sprostredkovateľom.

Cítila aj slová z piesne, ktoré k nej doliehali.

Ach, dievča, sme rovnakí

Sme mladí, stratení a tak sa bojíme

Nie je lieku na bolesť

Nie je úkrytu pred dažďom

Všetky naše modlitby sa zdajú neúspešné

V šťastí aj smútku je môj domov v tvojej náruči

V takom prázdnom svete

To mi láme srdce

Písala to všetko.

Písala, kým to ešte mala v sebe, pretože hlasy jej šepkali, že už to dlho nepotrvá.