On.

*Nemiloval som ju pre spôsob, akým tancovala s mojimi anjelmi, ale preto, ako zvuk jej mena dokázal umlčať mojich démonov.*

Opätoval jej vyčerpaný pohľad. Bolo v ňom o toľko viac než v ten večer, čo vošla do knižnice s prázdnotou v očiach. 

Nechal ju, nech si oprie hlavu o jeho rameno, a spoločne sa ponorili do nostalgickej hudby. 

Do mysle sa mu vkrádali spomienky na všetky uplynulé noci posledných mesiacov. Ani jednu neprežil bez démonov. Čakali naňho, vždy čakali, ale teraz mu to pripomínali ešte radšej. Videl, ako sa aj ona trápi s hlasmi – niektoré dni si tabletku vzala, iné nie. Všetko to bolo niekde tam, pod pokrievkou, ktorú sa im nechcelo zdvihnúť. Raz sa zdvihne sama, načo jej to uľahčovať.

Myslel radšej na pokojné nočné prechádzky, vystúpenia neznámych spevákov v šumivom tichu rozhovorov útulných barov a pubov, aj na to, ako sa spolu točili pri západe slnka alebo driemali prepletení a zabalení v prikrývkach pri svitaní.

Myslel na to, ako ju v sychravý novembrový večer učil hrať na klavír, až to nakoniec so smiechom vzdala, pretože ju viac bavilo počúvať než tvoriť. Možno radšej cítila pocity niekoho iného, aby sa nemusela sústrediť na svoje. Nadýchol sa jej vône, ktorá mu pred očami roztancovala predstavu jej nahého tela, osvetleného mdlým svetlom.

Bola všetko, čo si prial. Dievča zo strán jeho zápisníka sa zmenilo na skutočnú mladú ženu a prvýkrát bola skutočnosť lepšia než predstavy.

Odpustil mu – odpustil životu všetko, čo mu vzal, pretože viac mu dať nemohol.