On.

*Nie som tým, čo sa mi stalo. Som tým, čím som sa rozhodol stať ja.*

Zvieral ju tak pevne, až myslel, že ju zobudí.

Stále sa mierne chvel z pachuti strachu, ktorá po ich odchode zostala. Už ani jej prítomnosť nezastavila príchody démonov. Bol s nimi ale zmierený, teraz to bol on, kto na nich čakal.

Oprel sa nosom o krivku jej krku a unavene hľadel niekam do neurčita. Nespavosť... len tí, čo nemôžu pred temnotou zavrieť oči, vedia, ako dlho trvá. Naučil sa milovať noc a naučil sa spolu s ňou milovať aj temnotu. Bolo na tom niečo desivo krásne. Na tom, ako bolo všetko odeté len do svojej holej podstaty, ktorú nezakrývali farby, ako aj tie najznámejšie miesta mali svoje temné kúty, v ktorých striehlo neznámo, ako v čase, keď všetok život spí, nám dýcha na krk všetko, čo spalo cez deň.

Zamrvila sa v jeho náručí a on ju nechal, nech si nájde pohodlnejšiu polohu. Po chvíli počúvania jej dychu si však uvedomil, že už ani ona nespí. Potvrdila mu to, keď sa pretočila na druhý bok a ocitla sa mu tak čelom. Mlčky jej odhŕňal vlasy z tváre a prstom obkresľoval linku jej pier, zatiaľ čo mu hľadela do očí. V tme boli čierne.

Natiahla sa a prešla mu prstami po čeľusti, ktorú už musela poznať naspamäť. A potom boli jej pery odrazu na tých jeho. Neprekvapilo ho to, tam patrili a tam byť mali.

Nechal ju, nech sa naňho vyšplhá, nech nohami uväzní jeho telo pod sebou a nech mu zaryje nechty do vlasov. Tú noc v sebe neprivítali len jeden druhého. Privítali všetkých démonov, striehnucich v jeho spomienkach a navštevujúcich ho v prítomnosti, aj jej neutíchajúce hlasy. Konečne sa s nimi zmierili. Boli ich súčasťou a až keď ju naplno prijali, prestali ich brať ako niekoho iného.

Všetko to boli oni.