Ona.

*Nie šťastná. Nie smutná. Ale prázdna.*

Jej chodidlá zašľapovali odumreté telá listov pri tom, ako mierila do knižnice. Písanie vzdala. Nastal čas na čítanie.

Ruky ponorila hlbšie do bezpečia vreciek na kabáte, aby ich uchránila pred chladom, ktorý jej farbil líca. V očiach mala ten vzácny výraz šťastia. Ten, ktorý neprichádzal z ničoho veľkého a konkrétneho, ale z toho chvíľkového uvedomenia si okolia.

Svet sa ponoril do melanchólie jesenného súmraku a ona si znovu raz uvedomila, ako veľmi sa jej práve tento čas dotýka. Milovala západ slnka a jeho východ. A milovala súmrak a svitanie. Okamihy „pred" boli ešte krajšie než okamihy samotné. Boli rozlúčkou so všetkým, čo bolo predtým, a zároveň prísľubom všetkého, čo bude potom. Chvíľkové zastavenie času, zaseknutie sa v okamihu.

Práve tak sa cítila... zaseknutá medzi niečím, čo už bolo, a niečím, čo byť ešte len malo. Len v týchto chvíľach mala pocit, že to je v poriadku. Že ak si to môže dovoliť samotný svet, môže si to dovoliť aj ona.

A hlasy v jej hlave aspoň raz súhlasili.