Ona.

*Možno toto je ten moment, pre ktorý si bol stvorený.*

Cítila sa nekonečná, keď okolo nej plynula prázdna cesta a mizla v zabudnutí.

Požičali si auto, ktoré neobmedzovala strecha, len na to, aby sa mohli cítiť neobmedzení oni. Ruky mala zdvihnuté, nechala tlak vzduchu, aby si s nimi robil, čo chce, zatiaľ čo sa medzi prsty snažila chytiť vietor. Noc bola horúca, tričko sa jej lepilo na telo a pokiaľ stáli, nezavial ani vánok. Ale v momente, ako sa dali do pohybu oni, dal sa do pohybu aj svet.

Hudba hrala hlasnejšie, než bola ona schopná spievať, a aj tak sa ju snažila prekričať. Tlačil plynový pedál stále nižšie a keď sa naňho otočila, vietor jej vohnal vlasy do tváre. Cestu osvetľovali len hviezdy a svetlá auta. Kričala na mesiac v splne a pridala by sa tak k zavýjajúcim vlkom, keby tam nejaké boli.

Niečo v jej vnútri lietalo a bolo slobodné. Naučili sa spolu hľadať tie momenty, keď sa dá žiť len pre okamih a zabudnúť na všetko, čím im život ublížil a čím ešte môže. Momenty ukryté v sviečkach jej izby, v hudbe z jeho klavíra, v zapadnutých kluboch na rohu ulice, na dne vodky, na vrchole mosta, v pohľade na nočnú oblohu aj zapadajúce slnko, vo vetách knihy a v slovách z básne, v krivkách horúceho tela, v divokom tanci, v smiechu s rozbitými ústami aj nekonečnej jazde.

Boli na nich závislí, pretože zistili, že to z nich sa skladá život. Z malých a ešte menších okamihov, ktoré sú to jediné, čo si nakoniec pamätáme.

Vôňa nočného dažďa, zatiaľ čo ju objímajú jeho ruky, dym z cigarety, toľkokrát vyfúknutý z jeho pier. Pohľad na to, ako hrá na klavír v rozopnutej košeli, dotyk strán starej knihy plnej príbehov, vôňa teplého čaju, upokojujúca chladnúcu myseľ.

Všetky ich videla, všetky ich cítila. Jej mysľou sa rútili spomienky na ne a snažili sa ju roztrhať a ona sa tomu smiala a kričala hlasnejšie než kedykoľvek predtým.

Nezáležalo na tom, čo sa stane od tejto chvíle. Všetko, na čom záležalo, bolo, že ju mohla zažiť.