Ona.

*Tanec je skrytým jazykom duše.*

Kráčala nočnými ulicami s ním po boku. Prvýkrát šli niekam von. Už si zvykla na teplo svojej malej izby, kde trávili čas v obklopení sviečok a pri zvuku starého rádia. Aj na jeho tmavý byt, ktorému dominoval čierny klavír a pach cigaretového dymu.

Nemala rada spoločnosť ľudí a on sa od nich začal časom tiež dištancovať. Túto noc ju však chcel zobrať do klubu, kam kedysi chodieval zapíjať myšlienky a strácať spomienky. Bolo to v zapadnutej časti mestskej štvrte a ona sa paradoxne cítila o niečo bezpečnejšie, pretože vedela, že tam nenájde nikoho z tých šedých ľudí náhliacich sa cez deň ulicami, ktorí sa tvária, že vidia svet farebne.

Nemýlila sa. Otvoril pre ňu dvere a ona vošla do iného sveta. Miestnosť bola ponorená do červeného osvetlenia, ktoré križovali modré lúče. Uši jej opantala pomalá rytmická hudba, upokojujúca myšlienky v hlave. Sledovala tých niekoľkých ľudí na parkete, vlniacich sa do rytmu bez toho, aby vnímali okolie. Veľa z nich bolo bez partnera rozhádzaných po parkete rovnako ako rozkotúľané figúrky na šachovnici, ktoré boli z boja dávno vyradené.

Pomohol jej vyzliecť sa z kabáta, odhaľujúc tak jej krátke čierne šaty, a spoločne sa pridali k ostatným strateným dušiam.