On.

*Bola to najkrajšie peklo, v akom som bol. Vôbec mi nezáležalo na tom, či zhorím.*

Držal ju v náručí, zatiaľ čo spala. Sviečky už dohoreli a izbu pohltila tma. Noc sa mlčky obtierala okolo neho, ale tentoraz mal inú spoločníčku.

Ak by spala v jeho náručí iná žena, možno by sa cítil zle. Ráno by sa vykradol a nechal za sebou len odtlačok siluety v studených prikrývkach. Alebo by zostal s vedomím, že ju časom zničí, pretože to robieval – bez toho, že by to chcel. Kedysi zapĺňal chýbajúce kúsky v sebe tým, že ich kradol z iných ľudí.

Lenže v jeho náručí ležala Ona. Bolo to kruté a úprimné, ale vedel, že pri nej zostať môže, pretože ju nezničí. Už zničená bola. Ani neukradne kúsok z nej, pretože tam na to žiaden nezostal. Buď sa navzájom zachránia, alebo dokončia to, čo svet so životom začali. Nakoniec to bolo jedno. Už nejaký čas mal pocit, že pre nich dvoch sú obe možnosti to isté.

Zosilnil zovretie, keď sa nepokojne zamrvila. Závidel jej spánok a pritom bol rád, že jeho obchádza. Nechcel prísť o ten nekonečný okamih jej pokojného dychu a teplého tela. No niekde medzi nádychom vône jej vlasov a výdychom všetkých myšlienok prepadol spánok aj jeho.

Po rokoch, o ktorých už dávno stratil prehľad, koľko ich bolo, spal až do rána.

Démoni neprišli.