Ona.

*Niekedy ti najväčší zmysel do života prinesie ten najväčší cudzinec.*

Začínala si myslieť, že neprehovorí. Že sa nakoniec len zdvihne, odíde rovnako ticho, ako prišiel, a ona bude mať pocit, že si ho vymyslela.

Nakoniec sa jeho zachrípnutý hlas predsa len ozval. „Pred čím si sem ušla ty?"

Usmiala sa. Samozrejme, že vie, prečo tu je. Musel tu byť pre to isté. „Pred svojimi myšlienkami."

„Pred tými neujdeš..."

„Ja viem. Inokedy mi pomáha spánok. Už to ani nie je spánok, ale únik. Dnes som spať nemohla, tak som od nich chcela aspoň odísť. Nasledovali ma."

Chvíľu bolo ticho. „Preč čím si sem ušiel ty?" obrátila sa naňho a skúmala kontúry jeho zaťatej čeľuste.

„Pred spánkom." Jeden unikal doňho, druhý pred ním.

„Pred tým sa ujsť dá. Na chvíľu..." naklonila hlavu, pramienky vlasov ju pošteklili na lícach.

„Dá. A je to aj tak nanič. Každú noc sa vytrhávam z nočných môr a každé ráno zisťujem, že v zobúdzaní nie je žiadna úľava. Už nemám kam utekať. Každý únik sa nakoniec pridá k prenasledovateľom." Jeho tón nebol trpký, bol zmierený. Hľadela na jeho dlhé mihalnice, ktoré skrývali unavené oči. Mala chuť zotrieť mu prstami tie vyryté kruhy pod nimi z tváre.

Nespravila to. Radšej sa odvrátila.