On.

*Sú noci, keď vlci mlčia a mesiac zavýja.*

Sedel v čiernom tichu noci za ešte černejším klavírom. Prsty mal zľahka položené na klávesoch, no nepohol sa, aby z nich vylúdil zvuk. Predstavoval si, že jeho prsty hrajú tóny nežného ticha, ktoré ho obklopovalo. Už dávno sa ich dotýkal radšej než tiel žien. Vo zvuku, ktorý pritom vydávali, nebolo nič falošné.

V ústach mal cigaretu, ale nepotiahol si z nej, nechal ju pomaly tlieť. Modré oči mal privreté, padnuté viečka ich z časti ukrývali pred svetom. Jeho pohľad sa tiež nehýbal. Všetko bolo nehybné. Svet vonku, klavír zaberajúci väčšinu takmer prázdnej miestnosti aj mladík za ním. Čas okolo neho sa zastavil vo chvíli, ako prenikol do pokojnej stálosti noci, ktorá ho uväznila.

Svetlá okoloidúceho auta na sekundu osvietili jeho izbu a pretrhli nehybnosť jeho sveta. Pomaly sa nadýchol a zložil dlhé prsty z klavíra. Posteľ v rohu miestnosti ho volala k sebe. On to však nepočul. Dnes nebol čas na hranie ani na spánok.

Bol čas na počúvanie ticha.