Ona.

*Vždy som mal rád čas pred svitaním, pretože tam nebol nikto, kto by mi hovoril, kým mám byť. Takže bolo ľahšie spomenúť si, kým som naozaj.*

Lenivý ranný opar sprevádzajúci svitanie sa plazil po vode a brehu rieky, zatiaľ čo naďalej nehybne sedela hore na moste a hľadela pod seba. Už nespomínala. Nevládala. Namiesto toho sa nechala hypnotizovať pohľadom na hladinu vody. Bola taká lákavá... taká pokojná... ak by sa do nej ponorila, bol by ten pokoj dopriaty aj jej?

Prebrala sa zo zamyslenia, keď pocítila prítomnosť niekoho iného. Obzrela sa okolo seba, no nikoho nevidela. Až potom jej oči samé, bez jej vôle, našli miesto v hustnúcej hmle, na ktorom sa zdržali. A jej nejasné kontúry sa začali rozostupovať pred čiernou postavou, ktorá ňou kráčala.

Srdce v jej hrudi zmenilo rytmus úderov a ju to vykoľajilo, pretože zabudla, že je takého prejavu života schopné. Poznala ho. Poznala ho ešte predtým, než ho spoznali jej oči.

Golier čierneho kabáta mal zdvihnutý, čo ešte zvýraznilo jeho ostré črty, a chlad tých bledomodrých očí spôsoboval zimomriavky, ktoré zvláštne hriali. Výraz jeho tváre bol rovnako nečitateľný a netýkavý, ako si ho pamätala z toho večera v knižnici. Akoby sa ho svet dotkol tak veľmi, až voči nemu zostal odolný.

Bola si vedomá toho, že ju vidí tiež. Jeho tvár sa však nepohla ani nezmenila výraz, rovnako ako jeho kroky nezmenili trasu. Mieril presne tam, kde ona sedela.

Trochu ju prekvapilo, aký je obratný, keď sa bez problému vyšplhal na konštrukciu mosta. Nezaváhal. Buď jeho myseľ vôbec neskrížila predstava pádu, alebo mu ten pád bol ukradnutý.

Ticho sa posadil vedľa nej.