Ona.

*Keď sa holubica pridala k vranám, jej pierka zostali biele, ale jej srdce sčernelo.*

Svitanie definitívne zahnalo vlkov ťahajúcich kočiar noci. Svet sa prebúdzal. A pri pohľade do nehybného odrazu vody sa prebúdzali aj jej spomienky. Videla z výšky svoju siluetu a rozmazanú tvár. Videla aj to, ako kedysi sedávala na moste v inom meste... v inom živote.

Často utekala pred otcom a jeho agresiou. Utekala tak dlho, až vbehla do náruče muža, ktorá sľúbila bezpečie. Aj jej ho dopriala. Aspoň na taký dlhý čas, aký potreboval na získanie jej dôvery, ktorú potom so smiechom rozmliaždil pod topánkou. Jeho ubezpečujúce dotyky sa zmenili na bezcitné zovretia. Jeho hladiace prsty na tvrdé päste. Nemala pred ním kam ujsť, pretože jej nikto nezostal.

Noc, keď ju znásilnil a dorezal, keď sa bránila, bola v jej spomienkach vypálená ako rana od žeravého kotúča. Videla ten chaos pred očami, videla, ako mu rozbíja o hlavu hrubý pohár a on jej zabára jeho črepiny do kože. 

Nikdy nezabudne na pohľad v jeho oku, zatiaľ čo mu jednu z nich vnorila hlboko do toho druhého a ušla. Nikdy nebude vedieť ani to, či to prežil. Jej samej sa to takmer nepodarilo. Často sa k tým spomienkam vracala, keď si sama spôsobovala rezné rany vo chvíľach, ako moc hlasov zvíťazila nad jej vôľou, ktorá bola v tých časoch taká slabá.

Doteraz si nebola istá tým, či by nebolo lepšie, keby ten boj o život vtedy prehrala.