On.

*Kto povedal, že noci sú na spanie?*

Jeho perí sa dotýkala jediná verná milenka, po ktorej túžil.

Vyfúkol dym, ktorý sa rozplynul na pozadí blednúcej oblohy, a uhasil cigaretu.

Túto noc prežil bez démonov. Nespal, len hral. Hral tak dlho, až ho noc pohladila na rozlúčku a odišla spolu s bytosťami, o ktorých spoločnosť – na rozdiel od tej jej – nestál.

Odmalička trpel nespavosťou. Nikdy úplne nespal a nikdy nebol úplne hore. Dostalo sa to až do štádia, v ktorom bol teraz. Večer sa prebúdzal, v noci fungoval a cez deň kráčal svetom ako slepá zombie, rovnako ako toľko ďalších, len z iných dôvodov. Deň preňho stratil príťažlivosť vo chvíli, ako prenikol do podstaty noci. Bola rovnako osamelá ako on. Len ticho prišla, zahalila svet do svojej čiernej duše a túžila po niekom, kto by pochopil jej krásu, skrývajúcu sa za desivými predstavami.

Ukázala mu obe svoje tváre. Tú pokojnú a tichú, keď sa celý uponáhľaný svet zastaví v teplom svetle žltých lámp. Aj tú temnú a mrazivú, keď za oknami kvíli vietor ako ozvena týraných duší a z našich vlastných tieňov sa stávajú najnebezpečnejší prenasledovatelia.

V noci sa nestáva iným len svet, ale aj ľudia, meniaci sa na niekoho iného. Premýšľajú inak, premýšľajú hlbšie... myseľ im zahaľujú myšlienky, ktoré by svetlo dňa upálilo. Noc strháva všetky naše masky a necháva nás čeliť sebe samým. Démoni, ktorých inokedy drží v tieňoch jas a stereotyp dňa – dovoľuje nám nemyslieť na nich, nevedieť o nich –, sa odtrhnú z reťazí tej rutiny a sú všade okolo nás.

Miloval ju viac než hocikoho živého. Za čas, ktorý v nej a s ňou strávil, sa preňho dávno živou stala.