Ona.

*Všetci sme sa narodili šialení. Niektorí takí zostanú.*

Sedela v prázdnej šatni, hlavu mala zloženú v dlaniach a prstami si zatláčala slúchadlá čo najhlbšie do uší. O polhodinu sa mala začať akcia, ktorú obsluhovala. Vypýtala sa dovtedy preč kvôli nevoľnosti, v skutočnosti sa však snažila potlačiť odrazu príliš dotieravé hlasy. Zabudla si ráno vziať tabletku.

Nie, vlastne nezabudla. Včera si ju zabudla vziať. Dnes si ju jednoducho nevzala, pretože jej povedali, aby to nerobila. Stávalo sa to, nakoniec sa to vždy stalo. Buď zabudla, alebo sa im nakoniec podarilo presvedčiť ju. Vždy potom skončila znovu na liečení, kým nemali istotu, že bude pokračovať v liečbe. Mala aspoň toľko vlastnej vôle, aby tam sama zašla. Zakaždým jej však mala o niečo menej a stálo ju to všetku vnútornú silu. Cítila, že teraz tam už sama nepôjde.

Mala by to povedať aspoň Jemu.

Nie. Nepovieš mu to.

Ak to bude príliš zlé, zavedie ju tam On. Alebo ju presvedčí, aby začala znovu brať tabletky.

Neber ich. Chcú ťa nimi uspať, chcú ťa zabiť.

Zaťala zuby a snažila sa sústrediť na hudbu.

Chcú ti ublížiť. On ti chce ublížiť. Nehovor mu o tom, nesmieš mu o tom povedať.

Snažila sa ich nepočúvať, snažila sa, aby nad ňou nemali moc.

Klamú ti. Všetci ti klamú, never im. Nesmieš nikomu veriť.

Krútila hlavou, zatvárala oči, tlačila si uši a rukami si zvierala vlasy. Chcela sa od nich odpútať, nepočuť ich. Žiarovka nepravidelne blikala v prázdnej šatni, zatiaľ čo tlmene kričala do svojich dlaní, aby ich umlčala.

Lenže nemohla. Boli v jej hlave. Boli to jej hlasy.

Boli Ona.