Ona.

*Nikdy by som nemohol dýchať lásku, ak by som sa najskôr nenaučil, ako vdýchnuť kúsok chaosu.*

Stratila sa v tichu jeho bozku rovnako, ako sa predtým stratila v hlase hudby.

Nemyslela, nevidela, nepočula. Len cítila. Mäkké pery na tých svojich a tvrdú čeľusť pod prstami. Dotyk jeho strapatých vlasov a horúci dych, keď sa ich ústa na moment oddelili. Jeho studené oči horeli ohňom, ktorý ju zadúšal a zároveň jej konečne dovolil dýchať. Plamene sviečok sa vlnili okolo nich v pradávnom tanci a oni sa k nim pridali, keď mu zaryla prsty do vlasov a pritiahla ho bližšie k sebe.

Rukami jej zovrel boky a prevrátil ju na chrbát. Malá posteľ zavŕzgala pod váhou tiel a ju prikrylo to jeho. Hlas speváka, surový vo svojom smútku, preskakoval emóciami v refréne, zatiaľ čo veci padali na podlahu. Vo chvíli, ako sa stali jeden druhým, cítila sa celá. Akoby vzájomne zaplnili svoje prázdne miesta. Jej vzdychy sa miešali s tónmi gitary a všetka bolesť jej existencie sa rozplynula v prítomnom Okamihu.

Vtedy, keď sa v ňom stratila úplne, našla samu seba.