Venujem ImRaVeNcLaWGirl ďakujem za skvelý návrh/nápad.

Dej sa moc netýka knihy HP a Prekliate dieťa.

FF napísaná v roku 2020 a opravnená v roku 2025.

Bolo neskoro večer a modrovlasý  sedel za svojim stolom vo svojej izbe a písal. Bol to jeho spôsob terapie, že aj keď svojich rodičov stratil, nie je sám, ako mu narozprávali jeho šikanátori. Písal o nedávnej minulosti. O vojne. O tom všetkom čo mu vyrozprával jeho krstný otec, legenda, záchranca čarodejníckeho sveta, chlapca ktorý prežil a porazil so svojimi priateľmi toho koho netrebalo menovať - Harry James Potter.

Horcruxy boli zničené. Boj mohol začať, jeho protivník bol už na to sám, bez ďalších životov, ktoré by ohrozovali ľudí, muklov, či čarodejníkov.

Bolo to pomalé. Ale aj rýchle. Každý si želal koniec vojny, a pád druhého najväčšieho čiernokňažníka všetkých čias. Ale na druhú stranu sa to stalo tak rýchlo, že nik nestihol zaregistrovať kedy slávny Harry Potter porazil obyčajným Expeliarmusom Lorda Voldemorta.
Nik nevedel, či sa majú radovať, že vojna sa navždy skončila a už sa nemusia báť o svoj život, alebo smútiť za svojími blízkymi, ktorý statočne padli v boji.

Pri písaní týchto slov na zažltnutý, zapáchajúci  pergamen sa triasol na celom tele. Jeho vlasy popri tom menili farbu z modrej na fialovú.

Utápal sa vo svojich myšlienkach. Premýšľal nad tým všetkým, čo sa stalo jeho krstnému otcovi za posledný rok na Rokforte. On sám tam mal nastúpiť po prvý raz po  týchto prázdninách. Jeho krstného otca obdivoval. Obdivoval jeho činy,...jeho. Stal sa jeho vzorom, a hlavne rodičovským vzorom. Jeho starú mamu Adromedu miloval, ale ako každý chlapec, potreboval otca, ktorého však nemal šancu nikdy spoznať. Nie osobne. Nie akoby si prial.

Pozrel sa na pergamen pred sebou.
Osamelá slza mu stiekla po líci až k pergamenu. Roztrasenou rukou písal ďalej. Musel zo seba dostať viac.

Pohľad na zničený rokfort, a ľudí v ňom, nebol vôbec pekný. Ľudia si ošetrovali rany. Popri tom aj smútili. A iný zasa z tohto miesta odišli hneď po smrti toho, koho-netreba-menovať. A prečo by aj mali ostávať, keď svoju úlohu si tam splnili? Pomohli k jeho pádu? Áno. Možno. Neviem. Nik to nevedel, či tam iba stáli ako diváci v muklovskom kine, alebo trpeli pre ostatných.

Ďalšia slza stiekla a našla si cestu k pergamenu. Potom ďalšia, ďalšia a ďalšia. No zaťal zuby a povedal si NIE! Toto si nezaslúžili.

Toto by nechceli. Chrbtom ruky si zotrel pot z čela a druhou zasa osamelé slzy.

Nechcel aby videli že plakal. Hanbil sa za to.

Tak šiel ďalej. Písal.

Miesto, ktoré pre všetkých mladých či profesorov bol domov, sa v polovici rozpadlo v prach. Duchovia sa vytratili. Obrazy stíchli, či tiež tíško nariekali. Už ani si duch zloduch nespieval veselú pesničku ako zvyčajne, ktorú ho minulý rok naučil.

Lenže to už je iná kapitola príbehu.

Nikdy totiž neplakal.
No práve, keď písal tento list, neubránil sa slzám.

'Neželali by si, aby som vyplakával, chceli by, aby som sa s tým zmieril a žil ďalej.'

Brko odložil na stôl a chrbtom ruky si opäť zotrel slzy, ktoré mu stekali po tvári ako vodopád. Potom chcel písať ďalej. Na chrbte však ucítil studené akoby dlane, ktoré mu spôsobovali na tele zimomriavky. Nebol to Harry, ani jeho bratranci alebo sesternička. Nie. Toto bol niekto iný.

Keď sa otočil, uvidel to čo ani v najlepšom, ale predsa aj v najhoršom sne nečakal.

Videl duše, hmlisté postavy posypané strieborno-zlatým prachom, duchov, svojich rodičov.
Pred ním stáli akoby živý zjazvený muž Remus Lupin ajeho ružovo vlasá žena Nymphadora Tonks-Lupinová. 

Usmievali sa naň ho. Bolo to presne také, ako mu vyrozprával jeho strýko, keď sa vo svojom prvom ročníku zoznámil so zrkadlom s Erisedu.

Akurát stáli pred ním, bez skla, ktoré by ich oddeľovalo a bez rámu, ktorého by ich obklopovalo.

Teddy sa cítil nesvoj. Bol rád že ich videl aj bez obrázka, 'na živo' a zoznámil sa s nimi, ale na druhú stranu, bolo mu blbé ich vidieť, hlavne keď ho videli s červenými očami.

Rád by ich objal, no nemohol. Bál sa, že by sa rozplynuli a už by ich nikdy viac neuvidel.

„Neboj, sme tu s tebou. Dávame na teba pozor. " Prehovorila odrazu jeho matka.

„Žiadna bolesť sa neznáša horšie, než na spomienky v dobe nešťastia." Prehovoril jeho otec.

Musel sa pousmiať.

Mali pravdu. Bolelo to, ale aj tak boli, sú a budú celú tu dobu s ním. A nebol sám.

Mal veď krstného otca, mamu a aj Albusa, Lily, Jamesa s ktorými práve teraz žije pod jednou strechou, a Victoriu.

Mal priateľov a rodinu.  A to si aj cenil.

„Aj ja Vás mám rád." Usmial sa smutne, no isto. Vstal zo stoličky, podišiel k nim a mávol rukou.

Mal pravdu, rozplynuli sa.  Zlatistý a striebristý akoby prach trblietok padal na drevenú podlahu. Boli tak živí ale zároveň tak mŕtvi.

Potriasol nad tým hlavou a dvihol kútik k malému, smelému úsmevu. Už ho to tak netrápilo. Za tvrdé slová o jeho rodičoch si hlavu svoju nesklonil.

Vzal ten pergamen do rúk, pozrel sa naň. Osamelá slza opäť namočila papier.

Ale bola to slza radosti.  'Je čas nesmútiť a ísť ďalej.' Skrčil ho a zahodil do už tak takmer pookraj plného koša.

Na ten list, pergamen, však nikdy nezabudne. A to kvôli tomu, že videl tých, ktorých potreboval vidieť. A uvedomiť si, že nie je sám.

Z kuchyne bolo počuť hlas jeho krstného otca Harryho, ako ho volá na večeru. Ako šiel, zastal chvíľku na prahu dverí a posledný krát sa obzrel smerom na kôš a na miesto, kde sa mu zjavili. Potom ich zatvoril s dobrým pocitom a rozhodnutím, že    urobí všetko, aby boli jeho rodičia naňho hrdí.

The End!

Dúfam že sa vám takáto smutnejšia jednohubka páčila. Mne samej bolo smutno keď som to písala, tak ale patrí to k tomu. 😉
Ak by ste chceli ďalšie podobné jednohubky, stačí dať hviezdičku a dať vedieť do komentárov. Budem rada za ohlasy.

-Lilyy❤