Po tom, čo ma YoonGi odviezol domov svojím autom, zrútil som sa na svoju posteľ. Bol to veľmi náročný večer, hoci trval len necelé tri hodiny. Po fyzickej stránke to nebola žiadna záťaž, ale cez tú psychiku mi to dalo poriadne zabrať.

Ale cesta autom bola veľmi príjemná. Napriek tomu, že sme sa nerozprávali, medzi nami panovala vcelku príjemná atmosféra, vyplnená jemnou hudbou, ktorá sa linula z rádia.

Možno to je prekvapujúce, ale so starším sme vôbec nediskutovali o "našej spoločnej budúcnosti", čo je myslím aj dobre, kedže som študent a on učiteľ. Viem, na začiatku som sa nevedel rozhodnúť, či spolu máme byť alebo nemáme, zo všetkého čo s tým súviselo, som si robil ťažkú hlavu, no ked' som Yoongiho trošku lepšie poznal, asi ostaneme len kamaráti, teda aspoň z môjho úhla pohľadu. Navyše, tmavovlások tiež nevyzeral na to, aby sa viazal, ešte k tomu s mladším, hoci sme si nepovedali, ako to medzi nami vlastne je.

-

,,Ako to teda včera dopadlo? Došlo k niečomu?"opýtal sa chlípnym hlasom a obrovským úškrnom v tvári Jimin, zatiaľčo sme pred bránou školy čakali Jina, ktorý si momentálne dával celkom dosť načas.

,,Jimin, už som ti to vysvetľoval predsa. Navyše k ničomu nedošlo, jasné? Sme študent a učiteľ,"prevrátil som očami a zahľadel sa za môjho stále nadržaného kamaráta, kde som zbadal biele auto, ako sa pomaly blížiko k nám, až nakoniec zastavilo necelé dva metre od nás.

Nič sa nezdalo byť zaujímavé, až dokým sa neotvorili dvere a nevystúpil z nich YoonGi s veľkým úsmevom na tvári a vo viac konzervatívnejšom oblečení, než mal včera. Kde nechal tú bundu, čierne tričko s bielym nápisom a modré nohavice? Teraz mal len bielu košelu s kravatou a čierne nohavice, nehovoriac o tých úhladne učesaných čokoládových vlasov, ktoré boli včera krásne strapaté.

,,Dobré ráno, chlapci," pozdravil nás tmavovlások, ked' zamkol auto a cez plece si prehodil tašku. Čo ma však vyviedlo z miery, bolo to, že o nás len letmo zavadil pohľadom a zdvorilo sa usmial, nič viac. To nevyzerá na človeka, s ktorým som včera trávil večer! Ugh!

,, HoSeokie, musím ťa ale veľmi pochváliť, " chytil ma za plece zlatovlások, ,,tvoj nový úlovok je fakt kus a v posteli musí byť riadne dominantný. Som rád, že si si našiel niekoho normálneho, ked'že tí, s ktorými si chodil doteraz, neboli to teda žiadne esá, ak mi teda rozumieš."mrkol na mňa Jimin, no ja som len opäť prevrátil očami. Akoby Jiminoví bývalí boli úžasní. I ked', Jiminovi išlo vždy len o sex.

,,Si debil, vieš to, že?"sykol som po ňom s prekríženými rukami na hrudi. Teraz fakt nemám náladu na takéto keci.

,,Ahojte, prepáčte, že meškám,"prišiel k nám udýchaný Jin s červenými lícami.

,,Bolo na čase, ideme,"chytil som ich za ruky a ťahal do triedy.

Hádajte, s kým mám prvú hodinu?

-

Do triedy sme samozrejme prišli poslední, čo znamenalo, že sme boli terčom všetkých pohľadov, dokonca aj YoonGiho, ktorý nás skenoval očami. To však nie je to najhoršie, jediné voľné miesta boli tie vpredu. Strelili sme naštvanými výrazmi po Jinovi, ktorý sa nám len potichu ospravedlnil a sadol si do prvej lavice najbližšie k dverám. Jimin si sadol do prednej v strede a s veľkým úsmevom a malými očami naznačil, že mi ostáva to najlepšie miesto- hned'oproti katedre.

Sadol som si teda aj ja, čo sa však neobišlo bez pretočenia očí a ruksak položil vedľa seba na zem.

Na YoonGiho som sa však ani nepozrel.

,, Prepáčte, že sme meškali, už sa to nestane, "prehovoril Jin, čím nahladil ticho v miestnosti.

,, Vporiadku, ale dúfam, že sa už nič také nestane, chlapci, " pohrozil nám učiteľ, vďaka čomu som sa mierne skrčil, ale aj tak som nevzhliadol.

Po tom odpale ráno budem hrať urazeného.

,, Tak, "postavil sa teatrápne YoonGi a predstúpil pred tabuľu, aby bol lepšie na očiach, ,, dovoľte, aby som sa vám predstavil. Volám sa Min YoonGi, mám dvadsaťšesť rokov a budem na tejto škole učiť chémiu, " povedal to, akoby to nebolo nič dôležité, no v mojej hlave jeho slová kričali.

Má dvadsaťšesť! Dvadsaťšesť!

To je 9-ročný rozdiel!

Čo tu vlastne hrám, aj tak budeme len kamaráti.

Ďalej hovoril o tom, aký režim bude počas jeho hodiny a ostatné veci, ktoré ma naozaj nezaujímali alebo mi teda neprišli až tak podstatné.

Stále mi v hlave rezonovalo len to číslo.

Dvadsaťšesť.

-
Dnes som sa rozpísala. Mala som náladu, snáď sa mi podarí tento príbeh pozpísať tak, aby to málo hlavu a pätu.

Ďakujem, že to čítate, vážim si to, veľmi.

Rada by som poznala váš názor na túto knihu.

ygpj-Rivaille