Odmlčal sa.

V miestnosti ostalo opäť nechutné ticho, ktoré YoonGi neskôr preťal.

,, Ani nevieš, ako mi odľahlo. Urobil si ma veľmi šťastným." nahol sa ku mne a daroval mi bozk na čelo.

Milé gesto.

Asi gentleman.

Môj úsmev však zmizol v momente, keď som si uvedomil, že na mňa stále vonku čaká Jimin s Jinom.

Ugh, zase mi to dlho trvá.

,, Nerád kazím túto chvíľu, ale budem musieť ísť. Čakajú na mňa, "ukazál som smerom k dverám a nervózne sa usmial.

Nechcel som ísť preč. Hlavne nie po tom, čo som práve povedal.

Túžil som po tom byť s ním. Ísť spolu zo školy a zájsť niekde na rande. Zašiť sa, no teraz som nemohol.

,, Nebuď smutný, poobede ti napíšem a môžeme niečo podniknúť, ak máš teda samozrejme záujem. Čo verím, že máš. " usmial sa úprimne hnedovlásol a silno ma objal.

Moje srdce v momente začalo byť rýchlejšie.

Bolo až neuveriteľné, ako sa všetky moje obavy, nervozita a mierny odstup vytratili a nastal len pokoj a láska.

Hlúpa láska.

,, Okej, budem sa tešiť. " zablabotal som mu do hrude, ospravedlnil sa ešte raz za taký rýchly odchod a po zavretí dvier som sa rozbehol za chalanmi, ktorí na mňa čakali pred bránou školy.

,, Pozrime sa, kto konečne prišiel? " začal Jimin a šťuchol do Jina, ktorý ma skúmal očami.

Ošil som sa.

,, Podľa tvojho úsmevu usudzujem, že vaše stretnutie malo šťastný koniec. Takže, okamžite sa na ním vrát, ale potom večer nám musíš všetko povedať. Úplne do detailu. "

Jin žiaril ako taká prskavka na vianočnom stromčeku.

V tom momente som si nebol istý, kto je z nás viac šťastnejší.

A to som bol práve ja, kto začal nový vzťah.

,, Áno, dali sme sa dokopy, "vydýchol a začervenal som sa. Nemal som sa ako vidieť, no podľa toho, že ma pálila celá tvár, som tak usúdil, ,, všetko vám teda poviem. Ak vám to naozaj nevadí, rád by som sa vrátil za ním. " ukázal som prstom za seba na školu a hodil po chalanoch šteňacie očká.

Mám Jina s Jiminom fakt rád, len teraz som v celkom zložitej situácii. Navyše, s chalanmi pokecám aj potom, s YoonGim si budem musieť vážiť každú minútu, keďže je učiteľ a má svoje povinnosti. Nehovoriac o tom, že náš vzťah budeme držať inkognito.

Nakoniec som sa rozlúčil a ako lesná víla sa rozbehol späť to školy, nehľadiac na to, že v túto hodinu boli v škole len upratovačky a pár učiteľov.

Zastavil som sa v strede hlavnej chodby.

Kde by mohol byť?

Kabinet alebo trieda?

Zamyslel som sa.

Kabinet.

Padla jasná možnosť a rozbehol som sa ku dverám kabinetu chemikárov.

Čo keď tam ale bude ešte niekto iný?

Čo poviem?

Prišiel som na to doučovanie?

Zabudol som si zobrať knihu?

Som tu za svojím učiteľom lomka priateľom?

Nie, nie.

Niečo vymyslím zapochodu.

Akoby to japsoledy vyšlo, že?

Ticho!

So srdcom kdesi až v krku som zaklopal na drevené dvere kabinetu a začal, keby sa otvoria.

Keďže sa ani po pár dlhých chvíľach nič nedialo, neisto som chytil kľuku a zatlačil.

,, Dobrý deň, " začal som trasľavo a hlavu strčil do miestnosti.

Hoci som diel sľúbila skôr, inšpirácia mala meškanie. Prepáčte. Užívajte. Snažím sa byť aktívnejšia.
🥰❤