Mama už bola doma.

"Čau."

"Ahoj, kde si bola?"

"Na káve, idem sa už učiť." Zdrhla som do izby.  Zhodila som veci a vyvalila sa na posteľ. Zhlboka som sa nadýchla. Tak mám to za sebou. Bolo celkom fajn, až na to, že sme boli sledovaní. A na to, že si zo mňa robil srandu. Ach, budú reči. A možno nie, veď ja neviem ako často tam sedí a  ako často v dievčenskej spoločnosti. A ja nie som známa po škole, tak koho by to malo zaujímať?   Jednu osobu, ale  určite bude. Sáru!

Pozrela som na mobil. Ešte ma nebombardovala žiadnymi správami.  Zapla som galériu. To koľko fotiek urobil? Bolo ich tam aspoň desať.  Ja sa teda ksichtím. Prišla mi správa. Žeby Sára?

Bol to Denis.

* Už som doma. Môžeš si prestať robiť starosti.*  Ako si to pekne prekrútil.

*Nejako skoro.* Mal to predsa dosť ďaleko.

*Vzal som si taxík.*

*Lenivec.* Aj ja si z neho predsa môžem uťahovať, hlavne teraz, keď ma neznervózňuje svojím úsmevom.

*Tak ty takto? A ja som nechcel, aby si si robila starosti.* Prekrútila som očami. Ja z neho fakt neviem vyjsť. Tak som dala iba zopár smajlíkov.

*Musím sa šetriť, zajtra máme ťažký tréning.* Prečo vo mne vyvoláva takéto pocity stále.

*OK, aj ja sa musím učiť. Tak pekný večer.* Ukončila som to skôr, než sa opäť strápnim.

*Aj tebe talizman.* Zase som krútila očami. No  dobre, odložila som mobil radšej čo najďalej odo mňa. 

* * * 

"Mima, ty čo nevstávaš?!"  Hmmm, mama?  

"Ešte mám čas, ešte mi nezvonil budík."

"Je sedem preč." Hneď som precitla. Ako to?  Posadila som sa a pretrela si oči.  Mama, keď videla, že sedím pobrala sa preč.  Kde je mobil? Prečo nezvonil?  Našla som ho pod knihami na stole. Jasné, vybitý. Do kelu! Rýchlo som ho napojila na nabíjačku a bežala do kúpeľne.  

"Mima, ja už idem. Stihneš?"

"Hej. Ahoj." Zakričala som. Stihnem, ale bude to o chlp. Maľovanie dnes nehrozilo. Tak aspoň špirálu. Čo oblečiem?  Rifle a sveter.  Obzrela som sa v zrkadle. Nie! Ten je moc vykrčený.  Hrabala som ďalej v skrini.   Rýchlo, rýchlo, to je jedno, tak ten modrý.  Ach tie kruhy pod očami. šupla som korektor aspoň do tašky. Desiatu nemám, kávu nestíham. Obula som topánky na nízkom, aspoň sa mi v nich pohodlne bude bežať.  Ešte mobil, do kelu! Musela som sa vrátiť od dverí, vytrhla som ho z nabíjačky a bežala von. 

Po ceste som zapla mobil a ...Milión upozornení a zmeškaných hovorov, od Sáry. Tá bude peniť. zmeškané hovory, volala mi aj včera.  Zakopla som a div som sa nevyvalila na chodník. Nemôžem čumieť do mobilu, lebo sa tu niekde rozcapím, tak som len pozrela čas, no mám na mále.  Pridala som do kroku. Keď som vyšla z bočnej uličky, v diaľke som už videla baby, nad ktorými sa vznášal cigaretový dym. To zase bude. Sára ma zbadala už z diaľky a jej výraz nasvedčoval, že sa mám na čo tešiť. 

"Čaute." povedala som zadýchane. 

"Meškáš, nestíhaš už ani cigu." Ozvala sa Jana, ktorá tú svoju práve zahasila.

"No čo slečna sa stretáva so smotánkou, tak sa  už nemusí s nami ani baviť?"

"Sára, šibe ti? Vybil sa mi mobil a ja som o tom ani nevedela, ani budík mi dnes ráno nezvonil, ešte, že ma zobudila mama."

"Hej? Veď mi to ešte večer zvonilo, chceš povedať, že si nepočula?"

"Nie , nepočula, asi som bola v sprche, alebo s mamou v kuchyni, tebe sa to nikdy nestalo, že?"

"Poďte už. Vadiť sa môžete aj po ceste, lebo nám zatvoria pred nosom." Bola som celkom vďačná za tú Janinu poznámku, aspoň sme sa pohli.  

"Fakt mi nič nepovieš?" Precedila Sára.

"Jasné, že ti poviem, len ma nechaj vydýchnuť, fakt som zaspala a obliekla a vychystala som sa za  päť minút." Tá jej grimasa stála za to.  Kráčali sme rýchlym krokom a ja som sa nestihla vydýchať ani z predošlého behu.

"No tak?" Ach Sára!

"No boli sme v Moode. Ja som si dala cappuccino, on ľadovú kávu." Už mi fakt dochádzal dych.

"A?"

"Objednal aj cheesecake." Vytiahla som ISIC, aby som sa pípla. Ten Sárin pohľad, je ako nočná mora pri výsluchu.

"Rozprávali sme sa o hudbe,  škole, životné vízie a tak."

"A?" Ja jej dám také A, že z toho bude razom K, koniec. 

"A potom sme išli domov."

"Ee, ešte sme sa fotili a domov som ju odprevadil." Denis?! Sára zabudla zavrieť ústa. Kde sa tu vzal? 

"Ty neodpisuješ na správy?" Cítim výčitky v jeho hlase?

"No veď to, kľudne ju zdžub." Tá vždy pomôže, keď môže. Čo to má znamenať? Nechcem sa cítiť previnilo, nemám prečo. Sára sa spratala, ach.  Ostal tu len Denis a jeho spýtavý pohľad. 

"Počkaj." Dvihla som prst a vytiahla mobil. A tu sú správy od Denisa.

*Tak čo, už si poučená?*
*Pošli nejakú fotku čo som cvakol, ani som si ich nestihol pozrieť.*
*Rozmýšľal som o tom opakovaní, možno by som si predsa vedel urobiť čas aj zajtra.*
*Dosť blbé, že neodpisuješ, asi začnem hľadať, kde majú to najdrahšie šampanské a nechám ťa to zaplatiť.*
*Nuž, dobrú vybavíme to zajtra osobne.*

Nadýchla som sa, dajako sa mi ťažko dýchalo.

"Takže áno, nie, uvidíme, šampanské neplatím a dobrú." Rozrehotal sa jak malý. 

"Vybil sa mi mobil a ani som o tom nevedela, ostal pod knihami."

"Tak si sa mala poučiť aj na zajtra, lebo večer ideme von."

"Hej, povedala som uvidíme."

"Musím si narobiť fotky do svojho mobilu, keďže mi nechceš poslať tamtie."

"To určite." Už zvonilo, Denis cúval so sebavedomím úsmevom.

"Beriem ťa za slovo." Smial sa.  Dnešný deň začal fakt skvelo. A aj pokračoval. Keď som si zobliekla bundu, zistila som, že mám na svetri pekné fľaky. Do kelu! No a v triede ma už čakala Sára s tým svojim pohľadom, dokonca aj Jana a Viki  sa tvárili, že sa chcú niečo dozvedieť. No zbohom!

Práve som vychádzala z wecka, kde som sa snažila vyčistiť si fľaky zo svetra, čo skončilo len obrovskými mokrými miestami, čo ma naviac aj chladili. 

"Čau, tak o siedmej?" Čo tu robí? Premeral si ma pohľadom.

"Bola si sa schladiť?" Nie vyprať. Došlo mi čo povedal ako prvé.

"To je neskoro."

"Tak o pol siedmej, odpisuj na správy, lebo si ťa vyzdvihnem osobne, viem kde bývaš Talizman." Nevedela som či sa hnevať a či smiať, bolo mi divne, ako som tak pozerala na jeho odchádzajúcu postavu.