Obzerala som sa po tých nadšencoch.  No musím uznať, že mať bohatých rodičov, čo ti kúpia auto musí byť asi fakt fajn. Väčšina z nás ostatných si ledva požičia auto od rodičov, nie to, že by mali vlastné a ešte také nové a jednoznačne drahé. Nebola som macher v autách, ale to že Audi je tá drahšia značka som zase vedela. 

"Mima, ty máš šťastie." Zrazu sa predo mnou zjavila Sárina natešená tvár. 

"Aké? Veď to nie je moje." 

"Ty si ale trubka. Veď už voziť sa na takom autíčku."

"Čo, voziť sa na autíčku?" Aj Denisova vysmiata tvár prikvitla predo mňa.

"To je pravda. Ideme povoziť moju frajerku, lebo sa už nevie dočkať." Bol tesne, tesne pri mne. Ten sebavedomý úsmev. Chytil ma za krk a pritiahol. Jeho pery hneď skončili na tých  mojich a dožadoval sa viac. Nestihla som ani zareagovať, ruky som mala stále založené.  Do uší sa mi dostávali pokriky smiech. Ach Denis.  Odtiahol sa.

"Tak ideme, nasadaj." Líca mi horeli, toľko očí na mne. Cítila som sa trápne a nohy sa mi triasli. Odstúpili sa od auta, aby som sa mohla dostať ku dverám. Chvíľu mi trvalo, kým som bola schopná chôdze. Keď som nasadala, ešte mi Sára nezabudla poznamenať.

"Dočista to nedáva najavo, že?, Dúfam, že potom povozíš aj jej najlepšiu kamošku."

"Uvidíme." Zakričal z miesta vodiča Denis. Dvere sa zatvorili. Denis naštartoval a ja som bola rada, že sedím. Vyšli sme z parkoviska a nechali za sebou ten zhluk ľudí. Prechádzali sme cez mesto a ja som bola ticho.  Denis si nastavoval rádio. 

"Tak čo povieš?"

"Pekné."

"Má to aj vyhrievané sedadlá a volant, zapni si, keď ti je zima, tu." Zapol to a ja som po chvíli cítila ako mi to ohrieva zadok. 

"Kam chceš ísť?" Až teraz som si uvedomila, že vlastne neviem kam ideme, ani čo on zamýšľa. Od kedy ma vyhlásil za svoju frajerku sme spolu sami ani neboli, ani sa dôverne nerozprávali.

"Pôjdeme k jazeru."

"To je ďaleko." Nevedela som, čo si myslieť.

"Musíme odskúšať autíčko." Odskúšať autíčko, nič o tom, že chce byť so mnou. Ale na druhej strane som tu, zobral mňa. Zaujímalo by ma či už včera sa vozil na tomto aute, ale bála som sa odpovede, tak som radšej bola ticho. Keď sme vyšli z mesta, Denis začal pridávať. Motor dosť reval. Priblížili sme sa k autu pred nami veľmi rýchlo. Zrazu pribrzdil, oproti išlo auto, hneď ako nás minulo, pridal až so mnou trhlo a obehoval. oproti nám zase išlo auto. Zraď sa, rýchlo, hovorila som si v duchu. Keď sa konečne zaradil, vydýchla som si.

"Denis ideš rýchlo."

"Paráda, nie? Treba odskúšať čo to dá."

"Trochu sa bojím."

"Nemáš čoho, toto je paráda, bezpečné autíčko." Od kedy ma k tomuto autu pritiahol, ešte mu oči žiariť neprestali. Zakukla som na tachometer, išiel cez 110.

"Más aj na pokuty?" Zasmial sa.

"Neboj, viem kde väčšinou stoja." Bol ako zhypnotizovaný. Chytila som sa opierky na dverách. Zistila som, že ma akosi rýchla jazda nevzrušuje. Pozerala som sa von oknom, ale nepomáhalo.

"Vedel si, že ti vaši kúpia auto?"

"No tušil som niečo, ale nevedel som aké, ani kedy. Museli na neho čakať, došlo neskôr. Inak by som ho dostal už na narodky."

"Mal si ho už včera?"

"Hej, veď som ti volal." Aha, takže už včera sa chcel pochváliť. Odbočil na vedľajšiu k jazeru. Pred nami bola prázdna cesta a Denis začal pridávať. Neviem koľko išiel, ale mala som pocit, že ma tá rýchlosť poriadne tlačí do sedadla.

"Deniiiis!" Zmohla som sa iba na upišťaný pokrik. On na to spustil iba smiech. Tesne pred zákrutou tak prudko zabrzdil, že keby nie pásu, som na prednom skle. 

"Auuu." Zabočil na parkovisko. Keď konečne zastavil, rýchlo som sa odpútala. 

"Si blázon." Bola som naštvaná. Ja som sa fakt bála.

"Predo mnou si sa nemusel predvádzať." Rýchlo som vystúpila.

"Heej. Čo ti je?" Zabuchla som dvere. Nevedela som kam mám ísť, čo robiť, tak som došla  iba na koniec parkoviska a oprela sa o strom. Pozerala som na jazero. Počula som ako vystúpil, zabuchol a kráčal ku mne. Postavil sa predo mňa. Ach ten jeho sebavedomý úsmev. 

"Čo sa deje talizman?"

"Vravela som ti, že ideš rýchlo. Ja to nemám rada. Ja som sa bála a ty si išiel ešte rýchlejšie."

"Bála? Ale veď to sa so mnou nemusíš."

"Lebo ty povieš?"

"No." Oprel sa jednou rukou o strom a nebezpečne sa približoval.

"Čo robíš?"

"Musím ťa poprosiť o odpustenie predsa." 

"Hnevám sa." Vôbec to nebral na vedomie.  Jeho tvár sa približovala, jeho pery sa približovali. Mne začala stúpať horúčava z hrude až do hlavy a dych, nevedela som ho kontrolovať. Chcela som sa hnevať, ale keď sa  jeho pery dotkli tých mojich a nikto tu nevýskal a nepokrikoval, nechala som sa unášať a dokonca som bola rada keď prehĺbil bozk. Neprestával a pritlačil sa na mňa aj celým svojim telom. Už som nevládala dýchať. Zaklonila som sa dozadu, aby som prerušila bozk a nadýchla sa. Denis si oblízal pery  a trochu sa odtiahol.  Usmieval sa, tiež zrýchlene dýchal. 

"Hmmm. Sa nezdáš Talizman. Začínam ľutovať, že som ťa už včera nevytiahol."

"Ja.."

"Čo? Ešte sa hneváš? Tak to aby sme pokračovali." Chcela som povedať, že sa nechcem bozkávať pred jeho partiou, že... Jeho pery sa prisali na tie moje a spacifikoval ma svojim telom. Môj mozog sa zatemnil, cítila som len ako mi horúčava a zimomriavky blúdia po tele.

Neviem ako dlho sme sa bozkávali. Pálili ma pery a Denis ma dosť tlačil, mali by sme si dať aspoň na chvíľu pauzu.

"Nejdeme sa prejsť?" Ach ten jeho sebavedomý úsmev. 

"Tak fajn, ale ja by som ešte kľudne vydržal." Chvíľu trvalo, kým som sa upokojila a prestali ma páliť opuchnuté pery. Išli sme vedľa seba až k brehu a potom popri brehu  okolo jazera. Nedržali sme sa za ruky. Denis si dal ruky do vrecák džínsov,  tak som si aj ja strčila ruky do kabáta. Trochu mi to chýbalo, alebo to boli iba moje romantické predstavy? Bolo by krásne  sa prechádzať po brehu jazera  držiac sa ruky. 

"Denis?" Nevedela som ako začať, ale chcela som mu to povedať. Trápilo ma to.

"No? Chceš sa zase bozkávať?" Sladko sa usmial.

"Nie."

"Nie?!"Už sa ku mne približoval. 

"Počkaj." Vytiahla som ruky z kabáta, aby som ho zastavila v tom, čo sa chystal urobiť.  Nie že by som nechcela zase pocítiť tú vlnu vzrušenia, čo ma pri tom vždy zasiahne, ale konečne sme boli sami a mala som možnosť sa s ním porozprávať. Zaškeril sa.

"No tak, dobre.  O čo ide?" Vzdychol si a zase zastrčil ruky do vreciek.

"Ide o to, že sa mi nepáči, keď ma bozkávaš pred všetkými v škole."

"Tebe sa nepáči, keď ťa bozkávam? Ani sa mi pred chvíľou nezdalo." Ešte aby sa neurazil.

"To nie. To nie je tak. Páči sa mi s tebou bozkávať, ale nie ako atrakcia pred všetkými."

"Takže, môžeš byť moja frajerka, ale len potajme?" On to nechce pochopiť?

"Veď to tak nie je. Denis! Len sa cítim blbo, keď všetci tvoji kamoši kričia a tlieskajú." Vykročil ďalej po brehu. Zabolelo ma to. Ponáhľala som za ním a chytila ho za rukáv.

"Denis, veď stoj, pochop ma prosím." Zastal a s povzdychom na mňa pozrel.

"Ja sa snažím, nevidíš? Vravela si, že nechceš byť len taká zábavka, tak som z teba urobil frajerku a teraz hovoríš, že nechceš byť frajerka na verejnosti." Mala som skľučujúci pocit. Prečo to nechce pochopiť?

"Denis nič také som predsa nepovedala. Ja len hovorím, ach." Chytila som ho za ramená, aby mi zase neodišiel. Možno som si myslela, že ho tak skôr presvedčím. Vzdychla som si.

"Sme spolu, lebo nám je spolu dobre, nie?" Skúšala som to povedať inak a tajne dúfala, že sa znovu neotočí. Kývol plecami. To ma vôbec neupokojilo.

"Nie je ti so mnou dobre?"

"Hej."

"A k tomu predsa nepotrebujeme publikum."

"Takže sa mám v škole tváriť, že sa nepoznáme?"

"Nie! Denis,  ja iba. Bože, tie bozky sú tak pekné a ja si ich chcem užiť a  v škole sa to nedá vychutnať a profesori to neradi vidia, potrebujeme v škole problémy? To predsa nepotrebujeme."

"Takže." Mala som pocit, že Denis sa so mnou nechce dohodnúť, bolo mi do plaču. Chytila som mu tvár do dlaní.

"Môžeme sa dohodnúť, že sa v škole pobozkáme, na líce, alebo si dáme aj pusu na ústa, takú malú, ale tieto bozky, si necháme iba pre seba, keď budeme sami? Tieto bozky."  Pritiahla som si jeho tvár a prvýkrát som ho pobozkala ja. Na začiatku boli jeho pery ešte pevné. Ja som mala pocit, že to je moja posledná príležitosť ho presvedčiť. Možno aj posledný bozk. Do očí sa mi tlačili slzy.  Ešte raz som skúsila jemne obmäkčiť jeho pery, keď sa konečne uvoľnili. Zrazu ma chytil za pás a pritiahol k sebe, zaútočil na mňa takým nenásytným bozkom,  až sa mi podlomili kolená.

Tak, čo vy na to? 😏Myslíte, že sa dohodnú?