Chcela som ísť čím skôr domov. Mala som Denisa plnú hlavu. Chcela by som cítiť jeho bozky, pri predstave na nich mi bolo príjemne horúco, ale bez divákov, bez potlesku. Ako vtedy, keď sa opýtal, či môže.  Ofúkol ma chladný vietor a striaslo ma. 

"Kde ponáhľaš?" Dobehla ma Sára.

"Idem domov, na dnes mám dosť."

"Nečakáš na Denisa?"

"Určite má tréning. Nedohodli sme sa  na stretnutí." Možno by sme sa dohodli, keby mi napísal, ale...

"Tak choď na tréning." Pri predstave jeho partie a ako by mu fandili. Možno si len namýšľam a preháňam. 

"Veď môžem ísť s tebou." Prekvapene som na ňu kukla.

"Máš záujem o nejakého športovca?" 

"Nie, toho najlepšieho si si ukradla ty." Musela som sa zasmiať. 

"Tak?" Fakt by chcela sedieť  na ich tréningu? Veď je to prebabraný čas.

"Nie, nejdem tam, ešte by sa chudák nemohol sústrediť."  Fakt dobrá blbosť, ale určite tam nepôjdem.

"Veď keď ste teraz spolu, tak sa to od teba tak trochu očakáva."

"Tak tam choď a pozdrav ho odo mňa." Zasmiala som sa.

"Vôbec si nevážiš svoje šťastie." Čože?! Ja?! A on si váži? Zasiahlo ma to ako poriadne zaucho.

"Ti šibe? On sa mi za celý čas nie je schopný ozvať a ja mám za ním behať?"

"No, asi má toho veľa."

"Sára, halooo! To ja som tvoja kamoška, mňa by si sa mala zastať."

"Veď dobre, čo som povedala?"

"Nič!"

"Čo si taká, máš dostať krámy?"

"Ja som sa zabuchla a ani nevieš ako s ním chcem byť, ale nebudem ho prenasledovať predsa, chcela by som, aby aj on chcel byť so mnou. Mám na dnes dosť."

"Veď chce byť s tebou, dal to najavo pred všetkými, nepamätáš?" Nemala som chuť sa s ňou ďalej naťahovať, asi mi nedá za pravdu. Veď čo by mi mohlo vadiť, on predsa dáva najavo, že spolu chodíme. Keby to dával najavo mne a iba mne.

"Idem ešte na nákup." 

"Fajn vidíme sa zajtra, ja pôjdem na kávu." 

"Maj sa." Vzdychla som si ťažko, až keď som bola od nej v dostatočnej vzdialenosti. Išlo sa mi, akoby som mala topánky z olova. Cesta domov mi išla neskutočne pomaly. Keď som konečne zatvorila za sebou dvere, bola som vďačná, že som doma sama. Zvalila som sa do postele  a chcela som len jediné - nerozmýšľať.

"Mima, Ty spíš?" Čo? Mama? Už je doma? Fakt som zaspala. Cítila som vietor, ako sa prehnala izbou. Pretrela som si tvár. V izbe už bolo šero.

"Celý čas ti tu vyzváňa mobil na chodbe." Nechtiac som sa musela postaviť. Všetko som zhodila na chodbu, keď som prišla domov.  Fakt nechápem, ako som mohla tak tvrdo zaspať. Vzala som si vak a zase sa odšuchtala do izby. Mobil zase začal zvoniť. Chvíľu mi trvalo, kým som ho vybrala.

Denis! Prešlo mnou dvestodvadsať voltov a zježili sa mi vlasy na krku. Zhlboka som sa nadýchla.

"Ahoj."

"No konečne talizman. Kde si mi zase zmizla, takto sa mi to nepáči."

"Nič si nevravel, ani nenapísal."

"Volám ti už hodinu."

"Zaspala som."

"Chcel som ťa zobrať k sebe domov." K sebe domov? Och. 

"Chýbajú mi tvoje bozky." To je sladké. Predstavila som si ako pri tom robí tie psie očičká. Usmievala som sa.

"Aj mne." Povedala som potichu.

"Tak to už na budúce nerob."

"Dobre." Pod zavretými viečkami som si predstavovala ako po mne túži.

"A čo robíš?"

"Ideme sa povoziť s chalanmi, pôjdeme na benzínku, dáme kávu. Ideš s nami?" Moje krásne predstavy sa akosi rozplynuli. Chcela som byť s ním, ale predstava voziť sa v aute s jeho partiou.

"Ešte som si nepozrela veci do školy,  vieš ako som ti vravela, spala som doteraz."

"Noa? Pozrieš sa večer, alebo raz vynecháš. Poď bude sranda."

"Nie, nedá sa, fakt."

"Škoda, bude mi smutno, tak sa maj talizman, vidíme sa zajtra."

"Ahoj." Zvalila som sa naspäť do postele. Zavolal, zavolal mi.  Bude mu smutno a chýbajú mu moje bozky. Zase som sa usmievala. Zrazu mi bolo príjemne teplo na hrudi a na to olizovanie na chodbe som si ani nespomenula. 

Bolo asi jedenásť, keď som sa uložila do postele. Nenapísal.  Možno sa dlho vozili a musí sa ešte učiť. Naposledy online pred polhodinou. 

*Dobrú noc Denis.* Odoslala som správu. Nič. Možno už spí. Myslí na mňa? Vzdychla som si a zatvorila oči. Ja na neho myslím.

***

Ráno som sa zobudila s dobrou náladou, dokonca predtým, než mi zazvonil budík. Mala som sa chuť namaľovať aj obliecť trochu krajšie, ako iba vytiahnuť zo skrine to prvé, čo tam na mňa vyskočí. Hmm? Zrak mi padol na tmavozelené úpletová šaty. Žeby?  Sú dosť teplé, aby mi v nich nebola zima  a dosť pohodlné, aby som sa necítila ako poviazaná. Prečo nie. Oooo! Treba ich vyžehliť. Po ťažkých vdychoch a škerení sa, som takúto obeť hodlala podstúpiť a tak som sa vybrala do spálne pre žehličku. 

"Ty ideš žehliť?" Mama sa tvárila úplne prekvapene. Prekrútila som samovoľne očami.

"Hej, niekedy, také robím." Ona sa nejako nad mojou iróniu nezamýšľala. 

"Nezabudni vypnúť žehličku."

"Hej." Už bola na chodbe a obúvala sa.  

"Určite!"

"Veď dobre." Zabuchli sa za ňou dvere. Fajn, musím si pohnúť. Nakoniec som to stíhala, len tak, tak. Posledný pohľad do zrkadla.  Úsmev tej osoby v zrkadle svedčil o tom, že vyzerám dobre. 

To isté zhodnotila aj Sára.

"Hej, ty čo dnes? Na to ako si bola včera nijaká, dnes žiariš."

"Čau. No, asi som sa lepšie vyspala."

"Vyzerá to tak." Spustila rehot.

"No tak vyťahuj matroš." Zahrabala som teda do vrecka vaku a vytiahla jej cigarety. 

***

Denisa som nestretla ani pred školou, ani v škole.  Väčšinu hodín sme mali v našej triede, tak som sa po chodbe veľmi nepremávala.  Žiadne správy a pri tom vidím, že je online. A potom mi povie, že mu zdrhnem. Akurát som vyšla z weciek . 

"Čau. Denis má pre teba prekvapenie." Veľavravne na mňa zažmurkal Erik. Prekvapenie? Mala som trochu strach zmiešaný s radosťou. Ale prečo to vie Erik? Poobzerala som, či tu neuvidím Denisa, alebo jeho spolužiakov. Ale nikde nikto, zahliadla som iba toho nového. Dnes už nevyzeral až tak upäto. Mal normálne džínsy.  Čo ma je po tom. Musela som rozmýšľať aké prekvapenie má pre mňa Denis a prečo o tom vie  Erik. Nemohla som sa sústrediť ani na hodinu.  Našťastie skoro celú hodinu skúšal, tak nebude treba veľa poznámok prepisovať, lebo som nezvládla ani písať si poznámky. 

Konečne koniec. A čo teraz? Kde je Denis? Mám na neho čakať? Vyčíta mi niečo, ale nedohodne sa so mnou. Ja predsa neviem čítať myšlienky. Cítila som nervozitu. Sára štebotala celý čas o nejakom filme, ale akosi som nemala chuť to vnímať. Vyšli sme na chodbu.

"Tak kde si talizman. Wau, to si sa tak nahodila kvôli mne?" Stál tam Denis. Obchytil ma okolo pásu pobozkal rýchlo  a ťahal preč. 

"Hej počkaj."  On sa iba usmieval. 

"Mám pre teba prekvapenie." 

"Ale ja sa musím obliecť."

"Dobre." Otočil sa so mnou a nasmeroval si to ku skrinkám.  Počkal kým sa oblečiem, prezujem a hneď ma ťahal za ruku von. Ledva som za ním stíhala. Sára sa tiež usmievala ako by to prekvapenie malo byť aj pre ňu a bežala za nami.  Vyšli sme pred školu a na schodoch som skoro spadla. 

"Poď, poď už." Ťahal ma za sebou na parkovisko jak handrovú bábiku.  Zrazu som zbadala hlúčik ľudí. Skoro všetci z jeho partie. Trochu ma zamrazilo. Nechce sa pred nimi predvádzať dúfam. 

"Pozri sa. Tadá!" Nechápala som. Na čo sa mám pozerať? Venovala som mu dosť nechápavý pohľad.

"Na čo?" Chalani už pokrikovali, že paráda, že je macher, ale ja som stále bola mimo.

"Auto, nevidíš?" Pozrela som sa pred seba a áno bolo tam auto, ktoré si chalani obzerali, nakukovali dovnútra a tľapkali Denisa po pleci.

"Dostal som na narodky. Toto je moje nové auto."

"Aj ja by som chcel taký darček na osemnástku." Povedal nejaký chalan. Denisovi žiarili oči a ja som nevedela čo robiť. Tak toto je to prekvapenie. Pocítila som sklamanie. Padali otázky o výkone motora, výbave a podobne. Pre mňa to bolo proste auto. Bolo pekné, bolo nové, strieborné a bolo to audi, ale...

"Čo na to povieš?" Vyzeral oko zapálená prskavka, ktorá žiari a vysiela iskričky dookola. 

"Super." Zmohla som sa iba na to. Denis pootváral dvere a chalani obzerali vnútro a chválili, híkali nad všetkým. Dokonca aj Sára si sadla dovnútra a chválila interiér.  Obchytila som si plecia, cítila som oko sa mi chlad šíri po tele. 

"Zrazu ma Denis chytil okolo pása a pošepkal mi do ucha, dnes ťa povozím vo svojom novom aute."

Čo vy na tekéto prekvapenie??? 😯😯