Kráčala som do školy trochu namrzená, trochu neistá. Keby sa len s mojou mamou trochu dalo, hodila by som sa marod.  Lenže ona sa vždy tvárila podozrievavo a hrala sa na detektíva. Pokiaľ  by som nemala aspoň tridsaťosem teplotu, tak by ma aj tak poslala do školy so slovami, že zajtra sa uvidí, či som naozaj chorá. Takýto boj s ňou o uliatie som už toľkokrát prehrala, že som to radšej ani neskúšala. 

Už som vyšla spoza rohu  a videla stáť Sáru s babami  na zvyčajnom mieste. Teraz som ľutovala, že nemeškám. Aj keď som svoj krok spomalila, budú mať dosť času rozprávať o záležitosti Denis.

"Čau hviezda!" Zakričala Jana hneď, ako ma zaregistrovala. Zopár ľudí sa na to otočilo a ja som sa cítila trápne.

"Čaute." Na rozdiel odo mňa jej oči žiarili a mala úsmev, ako filmová hviezda na červenom koberci.

"Bóže, to čo bolo? Všetkých si nás šokla. Nepovedala by som do teba, že sa vieš tak odviazať."

"Ta, tak nejak to vyšlo." V tom momente som si veľmi živo predstavila, ako ma Denis chytil uprostred parketu a pobozkal a aj napriek tomu, že sa mi neozval a tá blbá veta čo mi napísal, bola úplne bez vášne a citu, pocítila som zimomriavky aj úsmev na perách.

"Tak nejak to vyšlo?!" To bol taký výkrik, až ma striaslo. Sára sa úplne rozrehotala. 

"Škoda, že mne nič také nevyšlo." Ešteže sa bavia. 

"A čo sa dialo tam v tej partii? O nás si už ani nezakopla." Tak ma tľapla po pleci až mi trhlo hlavou. Ako som tak na ňu pozerala, to nadšenie v tvári, úsmev od ucha k uchu. Chcela by som zdieľať tie jej pocity, byť v povznesenom vytržení. Prešla som okolie očami. Denisa nikde, ani nikoho z tej partie.

"No predstavil ma  a nech tam už ostanem s nimi, nejak ma nechcel pustiť." Zase výbuch smiechu.

"Heeej, všetci sme videli, prečo ťa nechcel pustiť.  Že by sa nám chlapec zabuchol?" Kývla som plecami a silene som sa usmiala. 

"Vidíš, vidíš, tichá voda a potom tu nabalí Denisa." Nabalí, nabalí? Predstavil ma všetkým ako svoju frajerku, to hej, ale potom sa neozve za celý čas. Som blbá ja, že na neho stále myslím? Na tie jeho bozky a že mi chýba? Jemu to nechýba?

"Čo sa tváriš jak kyslé mlieko, mala by si žiariť."  Zahalil ma oblak dymu a do pľúc sa mi dostal cigaretový dym. Hmm, mala som si zapáliť, ale teraz už je neskoro. 

"Veľmi som sa nevyspala." Poznamenala som si skôr pre seba. 

"A v sobotu si čo nedošla? Tvoj bracho bol." Hej? 

"Nevravel kam ide a akosi ma nevolal, mala som robotu." O tom, že ma poriadne bolela hlava radšej pomlčím. Za to Jana sa sladko usmievala. Hmm?!

"Bola si s ním?"  Trochu sa zaškerila.

"No veľmi nie, nechcelo sa mu veľmi tancovať, skôr bol pri bare. A ešte je doma?"

"Nie išiel nočákom."

"Poďme." Povedala Sára pozerajúc na mobil. Tak sme sa pohli do školy.  Pred vchodom stáli chalani z Denisovej partie, kývli mi na pozdrav. Alebo sa mi to iba zdalo? Denisa nikde a už o chvíľu zvoní.

Celý deň nič. Boli písomky, tak sa už dievčatá okolo mňa nekrútili, že čo ja a Denis. Každú možnú príležitosť som kontrolovala mobil, či nenapísal, ale nič. Pripadala som si akoby som o tom, že sme sa bozkávali, že ma predstavil ako svoju frajerku, celý čas objímal a tancoval, teda dosť odvážne, iba snívala a vymyslela som si to. Keby nie tie poznámky od dievčat ohľadne večera, asi by som fakt uverila, že sa mi to iba snívalo.

Ponáhľala som sa na ruštinu. Z našej triedy tam skoro nikto nechodil, tak som bežala na druhý koniec školy sama a keďže ma Sára zdržala v bufete , tak som dosť meškala. Už mi vyschlo v krku, ako som sa ponáhľala a dychčala. Otvorila som dvere do triedy a profka tam už bola.

"Ospravedlňujem sa pani profesorka, ale dlho sme písali písomku až cez prestávku." Klamala som, ale čo už.

"Sadnite si." Rýchlo som sa šupla do lavice. Nestihla som ani vybrať učebnicu, keď sa zase otvorili dvere. Profesorka zazrela namrzene. 

"Čo je to dnes s vami?" Do triedy vošiel chalan. Bol dosť vysoký, okuliarnatý, vyzeral ako šprt. Asi to robil ten sveter a čierne rifle. Mal čierne vlasy a dosť ulízané. Ešte som ho tu nevidela.

"Prepáčte pani profesorka, ale nevedel som nájsť triedu. Som tu nový."

"Ako sa voláte?" Zazrela na neho. Nemala veľmi dobrú náladu. Táto profka bola inak dosť raketa, s ňou  sa  neradno zahrávať.

"Nikolas Geršéni." To čo je za meno? 

"Posaďte sa." Sledovala som ho ako sa rozhliada a potom sa pohol, išiel ku mojej lavici. Nie , nie , nech si nesadá ku mne. Musela som asi pozerať dosť odmerane. Asi som si aj hlasno vydýchla, keď prešiel ďalej dozadu. Otočila som sa a on si sadal za mňa.  Nevedela som, čo si o ňom myslieť. Odkiaľ sa tu nabral?

"Skontrolujeme si úlohu, čo ste mali urobiť." Rýchlo som sa otočila a nalistovala zošit. Keď ma vyvolala, musela som niekoľkokrát prehltnúť, aby som si zvlhčila vyschnuté hrdlo, kým som odpovedala. Počas hodiny,  niekoľkokrát vyvolala aj toho nového. Vyzeralo to, že rusky celkom vie.  Čítal celkom plynule a ani prízvuk nebol hrozný, nakoniec ho dá aj na ruský deň. 

Zazvonilo a ja som sa balila. 

"Ehmmm, nepovieš mi prosím ťa tú úlohu?" Ozvalo sa za mnou. To ten nový na mňa prehovoril. Asi som pôsobila nechápavo.

"Myslíš, to  ktoré cvičenie?"

"No nestihol som si zapísať." Otvorila som znovu zošit.

"Strana 65, cvičenie 12 a13 a máš ešte napísať aj toto pod čiarou. Kontroluje aj slovíčka, či máš napísané, tak by som ti radila napísať si ich."

"Ako?" Mala som pocit, že jednému z nás to pomalšie páli. Vybrala som zošit so slovíčkami a predviedla som názornú ukážku.

"Takto."

"Aha. Dik." Uvedomila som si, že som asi nepríjemná. Veď nič zlé mi neurobil.  On nemôže za to čo prežívam.

"A ty odkiaľ si prišiel?" 

"Z Trnavy."

"To je trochu diaľka a dôvod?"  Vyzerá to že vyzvedám? Nebol to plán, iba som chcela akosi naviazať konverzáciu, za tie nepríjemné pohľady. Zazrel na mňa.

"Len tak sa pýtam, nemusíš povedať." Na čo som sa snažila o rozhovor? Hodila som si vak cez plece. 

"No prišiel som za otcom, on sa sem presťahoval." Hmm, tak že rodičia nežijú spolu? Čo ťa je po tom Mima! OK, treba to slušne ukončiť.

"Takto zmeniť školu v strede roka, to je dosť na figu nie?"

"Uvidíme." Iba som kývla a už som ho rýchlym krokom opúšťala. Dosť bolo strápňovania sa. Moju pozornosť zaujal hluk na konci chodby. Čo?! Bol tam Denis s partiou. 

"Hej, pozri máš tam frajerku." Niekto zakričal. Srdce mi podskočilo až do krku. Prečo to zakričal? Všetci sa smiali, aj Denis bol jak lečo vysmiaty. Nemala som inú možnosť, musela som popri nich prejsť. Ako sa mám tváriť?

"Ahoj frajerka." Povedal s frajerským úsmevom. Hneď ma stiahol k sebe a prisal sa mi na ústa. Asi som bola v šoku. Prekvapil ma, nečakala som to, jeho pery, ale...Odtiahla som sa. 

"Denis."

"Čo? Veď nás už videli sa bozkávať." Smial sa a všetci ho nasledovali. 

"A čo iné by som mal robiť s frajerkou?" Zase sa priblížil a .... snažil sa vojsť jazykom do mojich úst. Ja, veď to, chcela by som sa s ním bozkávať, v hrudi mi horelo. Prebrali ma potlesky a výkriky jeho partie.  Odtiahla som sa.

"Nie v škole." Vnímala som v okolí aj pohoršujúce pohľady. 

"To je návrh?" Žmurkal na mňa. Čože? Pritiahol si ma bližšie za pás.

"Ani si sa mi neozval."

"Veď som tu." Usmieval sa. Bol ako herec, čo dokončil svoj úžasný výstup a zožal potlesk publika. A asi to presne tak aj bolo. Jeho partia mu fandila a ja som bola ako Alenka v ríši divov.

"Denis poď lebo zmeškáme tréning."

"Čau talizman." Pobozkal ma rýchlo na ústa a ponáhľal preč. Keď som ostala stáť na vlastných nohách a sama, skoro sa mi podlomili. Chytila som sa rýchlo steny. V diaľke som videla toho nového chalana. Do frasa! Čo to malo znamenať? Rýchlo som sa poobzerala, či tu nie sú nejaký profáci.  Takto sa olizovať na chodbe? A ešte tie pokriky? Toto bolo šibnuté. Ja som ako šibnutá. Oprela som sa o stenu a zavrela oči. Mám sa tešiť, že ma Denis berie ako frajerku, že to bez zábran rozkrikuje? Nemá problém ma pobozkať a ako. To je blbé, takto by sme sa nemali bozkávať v škole, ani na verejnosti, ja cítim...

"Je vám zle?" Až som podskočila. Predo mnou stál Sidor.

"Ja, nie, idem, trochu sa mi zatočila hlava."

"Určite vám nie je zle?" 

"Už je to v poriadku ďakujem." Bože, to bol trapas. Nepočula som zvonenie?  Kam to idem? Veď na opačnú stranu. Ach, zase sa ospravedlňovať, že idem pozde.

Zasunula som sa do lavice a položila hlavu do dlaní. Toto by mala byť voľnejšia hodina.

"Stretla si ho?" Drgla do mňa Sára.

"Hej."

"A?"

"A stále som jeho frajerka." Nechcelo sa mi rozprávať, v hlave mi hučalo, mala som pocit, že jeho pery sú stále na tých mojich a tie pokriky, aký je frajer, že sa tak verejne bozkáva v škole. Čo to má všetko znamenať? Má to takto byť? Prečo mi nenapísal, potrebujem ho viac ako iba náhodne stretnúť. 

"Ach."

"Čo ti je?"

"Nič." Tak toto sú tie zmiešané pocity, keď nevieš či vyskočiť z kože od radosti, alebo sa schovať do myšacej dierky.