"No konečne, že sa ti uráčilo."  Frfľal Maťo, keď som za sebou zatvorila dvere auta. Pery ma pálil od bozkov. V hlave mi hučalo a alkohol, ktorý sa mi vstrebával do žíl, to iba umocňoval. Celý čas som presedela pri Denisovej partii, ani neviem koľko som toho popila. Keď na mňa Maťo kýval a ukazoval na hodinky, prišlo mi to ako fatamorgána. Denis ma nechcel pustiť, stiahol ma naspäť. Sáru a dievčatá som ani nevidela.  Maťo mi musel asi trikrát prezvoniť a  poslať sms, aby som sa konečne dostavila, lebo inak pôjdem pešo.  Snažila som sa pozrieť na Peťa, či je veľmi nahnevaný, lebo on nepil a ako sa bavil, o tom ani neviem, lebo pomedzi Denisove bozky a alkohol som toho veľa nevnímala. Zozadu som  na neho dobre nevidela.

"Prepáč, že si musel čakať, nechceli ma pustiť." Nárokom som zvolila formuláciu oni, nie on.

"Na to, že nie je akože tvoj chalan, tak si ťa dosť privlastňuje." Povedal Maťo dosť posmešne. Peťo nereagoval nijak. 

"Fakt prepáč Peťo." 

"Nevadí." Povedal  potichu. Maťo sa na to vyjadri svojim pche. To je taký  protivný z toho alkoholu? Otočila som sa na Maťa, lebo ma žral jeho posmešný tón.

"A už je to môj chalan, ak by ťa to zaujímalo. Všetkým ma predstavil ako svoju frajerku." Na to aká som bola pred pár hodinami zúfalá, som teraz pôsobila asi až namyslene. Už radšej ani slovo Mima! Oprela som sa dozadu a zavrela oči. Do kelu, asi sa to so mnou začína krútiť. Len nech sa to nezhoršuje. 

"Mima vystupujeme." Čo? Už?!

"Diki Peťo, dúfam, že si sa trochu bavil, aj keď si nepil." Maťo ho potľapkával po pleci.

"No síce sa na mňa žiadna nelepila, ako na teba, ale celkom som sa bavil." Rehotal sa.

"Čo?! Lepila sa na teba?" Vyhrklo zo mňa. Pol večera som nevnímala svet kvôli Denisovi. 

"Hej, dnes ste mali obaja úspešný večer." Spustil poriadny rehot Peťo. Ach, že som sa vôbec ozvala. Rýchlo som vystúpila a pozdravila. Maťo sa na tom ešte dlho smial. 

"Maťo počkaj." Išiel rýchlo a ja by som skôr potrebovala oporu, akosi som si nebola úplne istá svojou chôdzou. 

"Dúfam, že mama už spí."

"Čo bojíš sa, že netrafíš do izby?" Smial sa na mne.

"Prestaň. A ako dobrý starší brat, by si ma tam mohol aj odprevadiť."

"No, tam si nevyzerala, že by si potrebovala staršieho brata, k tomu olizovaniu."  Mala som chuť ho aspoň slovne napadnúť, ale potrebovala som sa ho držať. 

"Veď potichšie. Takto mama vstane, aj keby už spala." Na chodbe sa to poriadne ozývalo. Aj ten jeho nekontrolovaný rehot.

"Pššt, veď si zo mňa nerob srandu, ja som to nečakala, ja ani neviem ako sa to zomlelo a asi som sa zabuchla, to  nie je na smiech." Trebalo mi už poriadne na záchod a ocenila by som keby už dal pokoj. Keď sa mi prestane točiť hlava a začnem si premietať, čo všetko sa stalo budem mať o  čom premýšľať a to bude asi bolieť. 

"Rozmyslím si." Vytiahol kľúče z vrecka a už štrngali v zámku. 

"Len aby to nedopadlo zle. A dnes by som na tvojom mieste išiel hneď spať a nečakal kým ti dá dobrú noc, lebo vyzeral, že ešte nekončí  a ty zajtra vstávaš a varíš." 

"To kvôli tebe, tiež by si mohol pomôcť variť." Už som sa to snažila šepkať, lebo sme vošli do bytu a vyzeralo to, že je tma a mama spí. Iba sa chechtal.  Jeho kroky smerovali k záchodu.

"Ne, ja prvá!" Rýchlo som ho odstrčila z cesty a skoro som sa potkla. Smial sa, ale už aspoň sa snažil robiť to potichu. Pako jeden.

Vydýchla som si, až keď som za sebou zavrela dvere izby. Nechcelo sa mi ani zobliekať, ale to si nemôžem dovoliť kvôli mame. Nejako sa mi podarilo pozobliekať, aj keď so svojou terajšou stabilitou to muselo vyzerať komicky. Rýchlo som veci hodila na spodok skrine, aby som ráno nepočúvala preslov o poriadku. Konečne posteľ. Tresla som so sebou do postele.  Svet sa so mnou krútil. Denis, ach, čo si to so mnou urobil? Žalúdok sa mi trasie, svet sa so mnou točí a pery mi úplne horia. Všetko sa mi začalo znovu premietať v hlave. 

Stále som sa vysmievala z párikov, čo sa okato a trápne olizovali pred všetkými  a teraz? Správam sa ako zmyslov zbavená a robím to isté. V pondelok to už bude verejne známe, čo povedia baby? Denis, kde si teraz? Ako povedal Maťo on ešte nekončil. Ak sa s ním točí svet, ako teraz so mnou je to aj preto, čo cíti ku mne? Len nech mi nepríde zle. Fu.

"Mima vstávaj. Och máš tu poriadny puch." V polospánku som vnímala mamu.  Zima. To snáď nie, ona na mňa otvorila okno. Zakryla som sa až po uši. V ústach som mala sucho a fakt odpornú pachuť. Ble. Hlava ma bolela a vstávať sa mi ani náhodou nechcelo. Ešte chvíľu nech ma nechá, aspoň desať minút. Darilo sa mi opäť vzďaľovať do ríše snov.

"Mima! Nebudem ťa budiť na desaťkrát, už aj vstávaj!" Strhla som sa, až mi začalo búšiť srdce. Jej hlas znel poriadne naštvane. Svetlo mi spôsobovalo v hlave bodavú bolesť. Vedela som, že vstať musím, lebo bude problém. Prečo ja? S nervami som sa vytrepala z postele a zavrela okno.  

Káva, áno dúfam, že tá ma zachráni, najprv však záchod. Ani umytie tváre  zimnou vodou mi akosi nepomáhalo a rozmazané oči, k tomu neistý pomalý krok, mohla by som ísť za zombie.

"Mima, už sa daj dokopy, ako to vyzeráš?" Moja mama nemá pre mňa porozumenie, ani pre zombie.

"Hej, hej, len si dám kávu."

"Poď urobiť raňajky." Aaaa, trochu kľudu!

"Mamiii načo? Maťo určite ešte nevstane a ja nechcem." Fuu, asi ani nemôžem.

"Kedy ste prišli?" Káva už zavoňala.

"Neviem, neskoro. Dám si kávu u seba v izbe,  prezlečiem sa a prídem, nepanikár." Už som sa pomalým krokom sunula do izby.

"Ja nepanikárim, Mima." Jak je Maťovi fajne, jeho nikto nebudí. To bude ťažký deň. 

Už som mala vypitú skoro celú kávu, keď konečne začal kofeín účinkovať. Denis a jeho horúce bozky. Až ma mrazilo v hrudi pri spomienkach na ne. Nepísal mi? Rýchlo som našla mobil.

Ach, nič. No, pil  viac a ostával tam dlhšie ako ja a  asi ho nikto nebudí, aby  vstával a varil. Škoda, chcela by som vidieť aspoň jeho správu.  Ďalších pätnásť minút mi trvalo zo seba urobiť človeka. Keď som došla do kuchyne, už ma čakalo čistenie zemiakov.  Nepríjemné. Z toho sa nevykrútim, tak som si sadla a začala čistiť ako popoluška.  Na popolušku čakal niekde princ. A ja mám tiež  jedného a vie sa dobre bozkávať. Zase ma mrazilo a nedalo sa neusmievať.  Dúfam, že sa nečervenám,  ach.

"Tebe čo je smiešne? Som niečo povedala?" Opýtala sa mama pri obede. Zase som na neho myslela, lebo počúvať jej otázky, ako sa má jej Maťko sa mi nechcelo.

"Nič."

"No povedz, lebo aj ja sa chcem zasmiať, keď som povedala dačo také smiešne." A dobrý pocit je fuč.

"Ježiši Mami, ja som ani nepočúvala čo hovoríš, iba som si na niečo vtipné spomenula, to nemá s tebou nič spoločné."

"A ja viem asi na čo." Škeril sa Maťo. Zazrela som na neho výhražne. 

"Hmm, ak by si vedel čítať myšlienky, bolo by dosť možné, že ich viem čítať aj ja, keďže sme súrodenci." Dúfala som, že to pochopil, aj keď mal v sebe určite ešte nejaký alkohol zo včera. 

"Ja už som dojedla." Vstala som a nechala ho tam napospas mame. 

Na mobile som nemala žiadnu správu, že by ešte spal?

Po dlhom čase ďalšia časť, ja viem...🤔🙄😌Radšej by som mala problémy a starosti  našej hrdinky, písanie by išlo ľahšie 😏🙂😄😉