Cítila som sa ako zbitý pes. Sára ma spovedala a ja som nechcela, aby si zase robila nejaké ilúzie. Aj ja som si zakázala robiť si ilúzie. Je to Denis predsa a ja som ja. A väčšinu času si zo mňa uťahuje, ale keď sme sa zahĺbili do zmysluplnej debaty, tak som vôbec nevnímala, že je  tak...tak...ani neviem ako to nazvať. Známy? Obľúbený? Populárny? Pekný. 

Ach, Mima prestaň sa tu rozplývať, lebo skončíš na psychiatrii. No keď sme sa spolu iba tak rozprávali, bolo to fajn, zdalo sa mi, že je rozumný. Pretrela som si oči. Ten beh domov a sedenie nad biolou, anglinou a slovinou, to mi vzalo energiu. Nehovoriac o tom, že hanba za ten môj fľak na svetri ma prinútila si odskúšať rôzne druhy outfitov. Teraz ma čakalo rozhodnutie, čo si vziať a samozrejme ešte upratať rozhádzané šaty, lebo bude zle, keď tu nabehne mama. Pozrela som na hodinky, čas sa mi krátil. Prečo som vôbec neprotestovala? Zase ma dostal tam, kam chcel.

Pípla mi správa. Kde je zase ten mobil? Spomenula som si na to jeho- odpisuj na správy, lebo si po teba prídem.  Tak, kde je?  Určite niekde pod to kopou šiat. V zámku zaštrngali kľúče.  Mama je doma. 

"Mima, poď mi pomôcť!" 

"O chvíľu!"

"Nie o chvíľu, teraz. Mám ťažký nákup!" Ach! No konečne tu je ten mobil. Schmatla som ho a bežala k nej.  Vyzerala ako býk v aréne, keď sa mu pred útokom otvárajú nozdry. 

"Nechaj ten mobil teraz." Keby si vedela, aké je to dôležité. Nepovedala som ale nič, iba ho šupla na botník a vzala od nej krabicu  s nákupom.  Ona zložila ďalšiu tašku  a zobula sa.  Bez ďalších poznámok, som to odniesla do kuchyne a začala vykladať nákup. 

"Konečne bude plná chladnička, už pomaly nebolo čo zjesť."

"Prosím?! Stále je tam niečo. Ja nemôžem za to, že si to nevieš ani ohriať v mikrovlnke, ani nič uvariť, lebo sa ti nechce." Prekrútila som očami. Dnes má bojovú náladu. Určite príde Maťo, bežne toľko nenakupuje, ale čo sa budem naťahovať. Poodkladala som všetko rýchlo, aby som mohla vziať mobil a konečne pozrieť na správu.

Fu, písala Sára. Aspoň, že nie Denis.  

*Vychystaná? Sexi vymaľovaná? Mini suknička?* Ťava. 

*Nie, nie a nie a daj pokoj.*

"Mima! To je čo za bordel?" Tak som sa zľakla, že mi skoro vypadol mobil.

"Mamiiii! Čo tu strašíš? Zľakla som sa." Zrúkla som. Trochu som predýchavala to preľaknutie.

"Veď upracem."

"Som zvedavá." Otočila som sa a už nevenovala pozornosť jej nesúhlasnému pohľadu. Čo vezmem? Čo? Určite nie minisukňu.  Možno tieto rifle s vyšívanými kvietkami na boku. Zase správa. Daj pokoj Sára. Natiahla som si aspoň rifle, až tak pozrela. 

"Aaaa, nie." To nebola Sára.

"Čo hovoríš?" Ozvala sa mama.

"Nič." 

*Stretneme sa pri potravinách pri tvojej bytovke o desať minút.*  No paráda. Prešla som kopu šiat trikrát pohľadom.  Fajn, tak biela košeľa. Nie je veľmi pokrčená? Ok, dá sa.  Mama mi nedovolí odísť a nechať to tu takto. Rýchlo som hádzala veci do skrine. Dúfam, že ju teraz nenapadne kontrolovať poriadok v mojej skrini. Tak, zatvoriť. Pohľad do zrkadla mi prezradil že špirála z rána je všade inde pod očami a vlasy sú ako po výbuchu. Mimáá! Rýchlo som si prečesávala vlasy, hlavne to hniezdo vzadu. Ach, teraz som bola ulízaná, akoby ma oblízal dinosaurus. To, poriešim potom. Micerálna voda a tampón aspoň trochu zažehnali krízu. Pre nedostatok času som napravila nedostatky korektorom, zvýrazniť kontúry, špirála a jemný rúž.   Hmmm, baby čo predvádzajú líčenie na internete ,by asi spokojné neboli, ale čo už. Ešte bundu.  Niečo som zabudla? Mobil. Šupla som ho rýchlo do vrecka. Peňaženku, veď som vravela, že platím. Musím vziať nejakú mini kabelku. Rýchlo som vytiahla krabicu spod postele a prehrabala sa ňou. Niečo nenápadné by to chcelo. Fajn, asi túto. Vytiahla som plátenú malú kabelku s vyšívanými etno-vzormi. hodila som si tam ešte servítky, rúž, kľúče.  Na odchode z izby som na seba špricla ešte parfém. To nemôže uškodiť.  Vytiahla som kotničky na opätku.

"Haló! Ty si sa kam vybrala?" Zakričala mama z kuchyne a už sa blížila s prekvapeným výrazom.

"Idem ešte von. Už som sa poučila."

"A to už prečo?!

"Lebo sa potrebujem aj socializovať, stretávať so spolužiakmi a tak." 

"Mima nebav múdru. Upratala si si tie veci?"

"Ano mami."

"Určite?!"

"Áno. Ahoj." Už som otvorila dvere.

"Počkaj. Kedy prídeš?"

"Neviem."

"Aké neviem?"

"Mamí, ponáhľam. Určite nebudem do noci. OK?" Narýchlo som ju pobozkala a padala preč. Už určite prešlo tých desať minút. Nemohla som sa dočkať, kým príde výťah. Keď som doň konečne vošla,  v zrkadle som zbadala, že stále mám ten úliz na hlave. Ešte, že tu je to zrkadlo. Rýchlo som sa predklonila a začala si strapatiť vlasy, nech majú trochu objem.  V takom pohadzovaní hlavou som vybehla rýchlo z vchodu.

"Aaaa!" Vrazila som rovno.... 

"Denís!" Zapišťala som.  Zachytil ma v náručí, nestihla som sa z toho ani spamätať. On spustil rehot.

"Pekné od teba. Najprv meškáš a potom ma skoro prevalcuješ."  Nabrala som rovnováhu aj dych a odstúpila som od neho do bezpečnej a neformálnej vzdialenosti. 

"Veď ponáhľam, vidíš. Musela som pomôcť vyložiť nákup." Už sa iba frajersky usmieval. Ja som radšej vykročila preč od vchodu, nech tu nestretneme ešte zvedavých susedov. 

"Tak, kam ideme?" Toto ma zaskočilo. 

"Neviem. Kam chceš ísť ty?"

"Ja som vyberal minule." A ja zase nechodím veľmi po baroch, takže neviem. Povedala som prvú blbosť, čo mi napadla.

"Niekde, kde sa nefajčí, aby ma mama potom nespovedala." Ach, ja som trapka.

"A ty fajčíš talizman?" Tak toto ma zarazilo. Ani neviem či tá otázka, alebo ten talizman viac.

"A ty?"

"Hej, hej, chceš sa vykrútiť? Ja som sa pýtal prvý." Ten úsmev od ucha k uchu ma znervózňoval. Čo mám povedať, čo čaká? 

"Hmmm, sem, tam. A ty?"

"Čo znamená sem, tam?"

"No, že niekedy, keď mám chuť a príležitosť si dám, ale nepotrebujem to každé ráno a tak. Teraz ty."

"Keď sa pije, tak sa akosi nekontrolujem, ale inak sa snažím šetriť si pľúca." 

"Oooo, aké rozumné." To som nemala povedať. Objal ma okolo pliec, pritiahol tesne k sebe a  z úplne tesnej blízkosti sa na mňa vyškieral.

"Ozaj talizman?!" Prečo takto blbne, ťažko sa mi  dýcha, nehovoriac o mojom rozume, čo sa úplne zastavuje.

"Dobre, dobre športovec." Pripadala som si ako jeho kamoš, čo sa s ním doberá. Vyšmykla som sa z jeho objatia čo najnenápadnejšie. 

"Čo keby sme išli do podchodu, tam u Pepeho je dobrá pizza aj burgre."

"To znie sľubne. Si hladná?" 

"Ani nie, ale také hranolky by som si dala." Asi si protirečím. 

"Fajn, ideme tam." Po ceste mi rozprával aké kraviny vystrájali na tréningu.  Že Paľovi  dali do fľaše s vodou , octovú vodu a potom sa rehotali ako kone, keď sa z nej poriadne napil. Ako schovali ďalšiemu šaty, keď sa sprchoval a on musel ísť na kovboja, iba v trenkách domov pri mínus desať.  Trochu mi to pripomenulo časy, keď bol ešte Maťo doma a s kamošmi sa predbehovali, ako sa viac napália a mňa ako malú sestru vyháňali preč.   

U Pepeho  bolo príjemne teplo, tak som moju voľbu bielej košele vôbec neľutovala.  Aj Denis uznanlivo kývol hlavou, až som sa zľakla, či som si zapla všetky gombíky.  

"Pohár vínka?"  Opýtal sa ma, keď došiel čašník. 

"Ja, ehmm."

"Alebo mám hľadať to šampanské?"  Pokrútila som hlavou. Čašník pozeral najprv na jedného, potom na druhého a ja som akosi stratila reč.

"Tak biele, či červené?"

"Biele." Povedala som akosi zahanbene.

"Tak dvakrát biele."Zahľadel sa do lístka.

"Ja si dám šunkovú a ty tie hranolky? S tatárskou?" Prikývla som. V hlave som kalkulovala, či budem mať dosť peňazí. Veď som vravela, že dnes platím ja. Pokračoval v rozprávaní zábavných historiek a aj ja som niečím priebežne prispievala. Štrngli sme si a keď doniesli jedlo, perfektne to zavoňalo. Bolo tu menej ľudí, ktorí by nás sledovali, takže aj atmosféra bola uvoľnenejšia. Párkrát som sa zamyslela nad tým, že nebude zlé mať chlapčenského kamaráta. 

"Daj si je dobrá." Strčil predo mňa kúsok pizze a nedal pokoja, kým si neodhryznem. Vzápätí z nej odhryzol aj on. Zaujímavé, fakt ako dobrí kamoši. Ja som ho núkala hranolkami a po pár poriadnych hltoch z vína, ktoré som vypila aj od smädu mi bolo úplne do smiechu. Nebolo pre mňa nič zábavnejšie, ako ho kŕmiť hranolkami a vyjedávať mu kukuricu z pizze. 

"Dáme si ešte pohár?"  Opýtal sa. To by dopadlo.

"Nie, nie." Pozrela som na hodinky a smiech ma prešiel. 

"Už budem musieť ísť. Zaplatím."

"Nie neplatíš. Nemal som predsa to šampanské."

"Šampanské ti nekúpim, ani keby si pekne prosil."

"Pekne prosil? Asi takto? Prosím, prosím." Pohotovo zopäl ruky a robil psie oči. Pridal aj žmurkanie. Ach, aké má pekné mihalnice. Mimááá, prestaň. Pokrútila som hlavou.

"Ani tak."

"Tak ja ti nedovolím zaplatiť."  Momente sa postavil a vykročil. 

"Denis, nie."

"Sadni." Dvihol prst.

"Čo som pes?" Zatvárila som sa pobúrene.

"Keď tak, tak šteniatko a dosť neposlušné." Pobehol k baru a pýtal účet. To snáď nie. Hodila som na seba bundu a bežala za ním. On už platil.

"Takto sme sa nedohodli." Zachmúrila som sa. 

"Tak budeme musieť ísť ešte von, aby si platila ty."

"A čo ak poviem nie."To som zabavila teda drsňačku. Moje vnútorné ja sa v duchu treslo po čele a neveriacky krútilo hlavou. 

"To by si mi predsa neurobila." Zase zaklipkal tými dlhými mihalnicami a ja som bola na mäkko. Iba kamoš, pamätaj. Radšej som zašomrala popod nos.

"A možno hej."  Vyšla som von a hneď ma ovanul chladný vzduch. Toto som potrebovala, trochu sa schladiť. 

"Odprevadím ťa." Iba som sa pousmiala. Je to také galantné gesto, ale už bola tma a nechcelo sa mi kráčať po tmavej ulici samej. Chvíľu sme kráčali potichu. 

"Hneváš sa?" Neviem prečo, ale zachichúňala som sa. Že neposlušné šteniatko. Začala som ale kašľať, akosi mi vyschlo v hrdle. 

"Nie." Nasledoval jeho veľavravný spýtavý pohľad.

"Som smädná, vyschlo mi v krku." povedala som na vysvetlenie.

"Počkaj." Zrazu odbehol.  Obzerala som sa a snažila sa prehĺtať, aby som zahnala to dráždenie na kašeľ. 

"Nech sa páči, napi sa." Podával mi zrazu fľašu s vodou. Napila som sa. To bola úľava.

"Ďakujem." Vzal si ju a hneď sa napil tiež. Pozerala som na tú fľašu, ktorú som ešte pred chvíľou mala pritlačenú na perách ja. Zdalo sa mi to, alebo ma naozaj premeriaval pohľadom?

"Bolo  mi s tebou fajn." Prečo sa musím usmievať ako pripečená? Prečo sa tak díva? Prečo sa tak približuje? Odhrnul mi vlasy, ktoré mi vietor zafúkol do tváre.

"Môžem?"

"Čo?" 

"Môžem ti dať pusu?"

☺️😊☺️Tak a teraz je to ..... Môže, alebo nie?🤨😏 Prišlo mi to vtipné to takto nechať a vy si môžete domýšľať. 😉😁