"Tak, čo, aký si mala deň?" Hmm, konečne preťal to trápne ticho. Ale aspoň on sa snaží. Ja som bola ako ryba na suchu.

"No keďže si svojim príchodom do našej triedy spôsobil Sáre menší šok a tá následne do mňa hučala, že o čo ide, tak sme ták zaujali profesorku, že nás hneď zavolala k tabuli." Schuti sa smial.

"Menší šok, hovoríš, cha, cha." Jasné, že si musel byť vedomí svojho vplyvu, to by sa nemohol tak sebavedomo usmievať. Asi som tak trochu prevrátila oči, lebo sa zatváril akosi previnilo.

"Dúfam, že to dopadlo dobre s tou profesorkou."

"No pre mňa aj hej, ale pre Sáru doslova za dobre." Zase spustil rehot. Asi si začnem pripadať naozaj vtipná. Otvoril dvere do kaviarne a nechal ma prejsť prvú.

"Tak kde chceš sadnúť?" V podstate mi to bolo jedno, ale na tých pohodlných kreslách pod oknom, by to bolo fajn. Lepšie ako v boxe a tiež väčší odstup a súkromie. Ukázala som tým smerom a tak sme vyrazili a ja som sa usalašila do pohodlného kresla.

"Čo si dáš?"

"No kávu, veď na to sme sem prišli." Vyšlo zo mňa bez rozmýšľania. Denis sa na mne smial, akoby som povedala dobrý vtip. Asi to posedenie so mnou na káve nebude pre neho až taký trapas. Škoda, že ja zo seba až taký dobrý pocit nemám. Skrútila som ústa do grimasy podvedome. Oprel sa lakťami o stôl, naklonil sa bližšie ku mne a samozrejme použil úsmev a la som neodolateľný teddy bear.

"To sa len tak hovorí, môžeš si dať na čo máš chuť, koláčik, džús, pohár vína, alebo niečo tvrdé." Pohár vína, či niečo tvrdé?! Asi som vyzerala prekvapene. Zase sa zasmial.

"Ale ty skôr ten pohár vína."

"Bavíš sa dobre? Len tú kávu." Kde sa to vo mne berie? Nuž som z neho tak nervózna, že sa ani nekontrolujem. Práve sa blížila čašníčka.

"Dáma má prednosť." Zhlboka som sa nadýchla.

"Cappuccino prosím." Usmieval sa od ucha k uchu a sledoval ma. Až po hodnej chvíli sa otočil na čašníčku .

"Ľadovú kávu a dvakrát cheesecake." Prekvapilo ma to.

"Je dobrý, výborný uvidíš, nebudeš ľutovať."

"Viem, ale je dosť drahý. Myslím, že ty budeš ľutovať, keď to budeš platiť." Čo to zase plácam.

"Neboj, prežijem to. Inak dnes ti to pristane." Nie, nie ja  sa teraz začnem hanbiť a on z toho bude mať zase srandu. Ako keby si ma všímal a vedel ako chodím poobliekaná.

"Dik." Fajn, to by malo stačiť. Nič viac zo mňa nedostane, aj tak to asi hovorí babám bežne. Obzerala som sa. Nie som zvyknutá na komplimenty, neviem ako reagovať. Neviem, čo si mám o tomto vlastne myslieť. Práve nám niesla koláče.

Položila ich na stôl a kráčala preč.

"Tak." Povedal len a nepokračoval. Nadvihla som obočie.

"Tak?"

"No rozmýšľala si, prečo som ťa pozval?" No jasné a ako veľa som o tom premýšľala.

"Áno a naozaj som na nič rozumné neprišla."

"A chceš to vedieť?" Áno chcem, chcem vedieť, čo všetko si z toho večera pamätá a chcela by som vedieť čo si myslí, to asi najviac. Prikývla som. Zasmial sa.

"Na moje narodeniny si sa o mňa pekne postarala, tak som chcel niečo pekné urobiť aj ja pre teba." Nuž nič nové som sa nedozvedela.

"Hmmm, tak to si už vravel, ale nič také som neurobila. A nehovor, že sa o teba baby nestarajú na tých hromadách párty, čo poriadaš."

"Ty ma stolkuješ?"

"Nie!" Ach , stále som za idiota a on sa baví. Chytila som radšej vidličku a snažila som odkrojiť si z koláčika. Musím mať červené líca, cítila som ako mi horia.

"Na väčšine párty sú iba chalani a tí sa o mňa veľmi nezaujímajú." Priniesla nám kávu. Aspoň sa na chvíľu niečím zamestnám.

"A neukladajú ma do postieľky." Skoro mi zabehlo. On si kľudne odpil z kávy a veselo na mňa žmurkol. Ja predsa nie som , ach.

"No bola to iba náhoda, že mi v tom momente trebalo na wecko." Nedala som sa. Keby sa aspoň tak provokatívne neusmieval.

"Čo si vlastne pamätáš." Vyšlo to zo mňa nahlas, aj keď som to neplánovala. Radšej som sa sústredila na koláč a nepozrela na neho.

"No že sme boli spolu v kúpeľni a ja som pred tebou grcal, za čo sa ti ospravedlňujem. Muselo to byť dosť odporné. " Vtedy som potrebovala tak na wecko, že som iba chcela, aby rýchlo odišiel.

"A potom si ma uložila do postieľky a ja som ťa objal." Pripadá mi to tak? Alebo si naozaj myslí, že som to urobila nárokom, lebo som chcela byť s ním? Tak to nie, to on, ach.

"Myslela som, že keď si nevládal ani rovno stáť, tak ti urobí dobre si pospať a ležať s tebou v posteli som nemala v pláne, iba si ma nechcel pustiť." Zdalo sa mi, alebo som naozaj zaregistrovala pohľady naokolo? Boli tu ľudia z našej školy a toto vyznelo fakt blbo. Ležať s ním v posteli, bože. Capla som si po čele a on sa rozrehotal.

"Pokiaľ viem, tak ti to veľmi nepomohlo, lebo si sa hneď potom dorazil ešte viac." On sa stále zo mňa smeje a ja som z toho taká nervózna, až reagujem takto?

"To ty za to môžeš." Ja?! Skoro mi vypadli oči do tej nedopitej kávy.

"No vážne. Zobudil som sa a teba nikde, tak som ťa šiel hľadať a tam si ma už odchytili. Vidíš, keby si mi neodišla, tak by som pekne spinkal ďalej." Minimálne dvaja ľudia nás ostro sledovali a napínali uši. Asi aj mne by sa zdala táto debata zaujímavá, keby nebola práve o mne. Už to bolo čudné, že tu sedí Denis a ja.

"Kde si zmizla? Prečo si vlastne zdrhla?" Práve pre toto som zdrhla.

"Erik viezol baby, tak som sa zviezla s ním."

"Prečo?" Čo prečo? Nevedela som čo na to povedať, pravdu som nemohla.

"No, bola som unavená a začal ma tam obťažovať aj nejaký magor, tak som nemala chuť."

"Vážne? Mala si ma zavolať. On je debil, keď si vypije, ale sľúbil, že sa bude chovať slušne. Už ho nikdy na chatu nezavolám. Do frasa, mala si ma zavolať, by dostal cez hubu." Prekvapilo ma jeho rozčúlenie.

"Dostal potom tak, či tak, čo vravela Sára. A ty tak bežne ochraňuješ baby?" Pochybovačne som sa zasmiala.

"No, bežne možno nie, ale svoj talizman by som si ochránil." Tak teraz som sa cítila fakt trápne.

"Prestaň." Povedala som popod nos. On sa rozrehotal.

"Ty sa hanbíš."

"Ktorá by sa nehanbila, keby si toto vykrikoval na celú kaviareň." Zahundrala som si popod nos.

"To nemusíš." Postrapatil mi vlasy. Mala som sto chutí ho preraziť. Moje stisnuté pery a prižmúrené oči ho však vôbec nezastavili a veselo sa zabával ďalej. Nechala som ho nech sa ukľudní sám a tvárila som sa, že ma neskutočne zaujíma môj koláč a káva.

"Ty táto pesnička je fakt dobrá, nemyslíš?" Započúvala som sa.

"Ty ich počúvaš?" Netypovala by som to do neho.

"Jasné a ty čo počúvaš?" Rozprúdila sa debata o muzike. Ku podivu sa s ním celkom dalo rozprávať. Plynule sme prešli na školu a čo chceme v živote dosiahnuť. Vysvitlo, že nie je iba športovec. Zapísal sa na stáž do jednej softvérovej firmy a riešil aj projekty v škole. Až som si zrazu pripadala priemerná aj so svojimi dobrými známkami. Pristavila sa pri nás čašníčka a vzala spred nás prázdne taniere.

"Dáte si ešte niečo?" Pozrela som na mobil, aby som si skontrolovala čas. Fuuu, to je už toľko hodín? Keď som dvihla zrak pozerali na mňa Denisove spýtavé oči.

"No dáš si ešte niečo? Ten pohár vina?"

"Čo? Nie."

"Niečo iné?"

"Nie." Čašníčka už nervózne stepovala.

"Zaplatíme." Povedala som rýchlo. Ofučane sa otočila a odišla.

"To som snáď mal povedať ja, cha cha."

"No, hmmm, ja som rýchlejšia:"

"To som si všimol, človek ti normálne nestíha. Aj minule si mi rýchlo zdrhla, cha, cha."

"Ty si ešte niečo chcel? Lebo už je dosť hodín, ja už pôjdem domov."

"No dobre, pohoda. Pôjdem zaplatiť, ale nie že mi za ten čas niekde zdrhneš, jasné?" Predstavila som si seba, ako potajme zdrhám , len tak skáčem pomedzi stoly, skrývam sa poza kreslá a šup von. Musela som sa na tom smiať.

"Vieš čo? Beriem si poistku radšej." Schytil zo stola môj mobil a v pohode si odkráčal.

"Heeeej!" Stihla som akurát vykríknuť.

"To nie je fér."

"Život nie je fér." Je to blázon. Pomaly som sa obliekla a išla za ním. Práve zaplatil, keď som dorazila. Nastavila som ruku.

"Mobil prosím."

"A musím? Chcel som si na ňom ešte narobiť nejaké fotky."

"No to určite. Musíš." Odul pery a robil psie oči. Fakt som bola mimo.

"Počkaj." Vybehol von. Čo robí? Bežala som za ním.

"Denis!" Postavil sa pred kaviareň a zapol mobil na selfie . Ako to tak rýchlo dokázal?

"Čo blbneš?" Objal ma kolo pliec a škeril sa ako najatý.

"Úsmev princezná, úsmev." Cvakal a cvakal. 

"Denis prestaň."

"Usmej sa, lebo neprestanem." Asi nemám na výber. Vycerila som teda jeden, takmer prirodzený úsmev.

"Fajn." Konečne mi dovolil vziať si mobil. Keď som ho už mala v bezpečí svojho vrecka, znepokojivo som nad ním pokrútila hlavou.

"Ako malé decko." Ach, čo som to zase vypotila. Veď pôsobím, ako ropucha.

"Ja? To odvoláš." Rehotal sa. Čo, čo má na mysli? Zohol sa, nadvihol ma a prehodil si ma cez plece.

"Aaaaaa!" Tak toto som nečakala.

"Deniiiis! Pusti ma."

"Odvolaj to!"

"Čo?" Už som aj zabudla.

"Že som ako malé decko."

"Veď si."

"Ha, ha, ha." On si kráčal ďalej a rehotal sa.

"Denis, ja potrebujem ísť opačným smerom."

"Teraz som tu ja šéf."

"Fajn odvolávam."

"Nepočujem."

"Aké nepočujem, veď som pri tvojom uchu." Vykračoval si, akoby som nevážila viac ako ten ruksak,  čo mal na pleci.

"Nie si ako malé decko.OK?" On si kráčal ďalej.
"Deniiis. Toto sa talizmanu nerobí." Zastal a skladal ma.

"Takže berieš, že si talizman a môj anjel?" Boli sme veľmi blízko a ja som už ani netušila, čo je ešte schopný vyviesť. Tak som radšej neprotirečila.

"Dobre, možno." Bolo ticho a on sa na mňa pozeral z tesnej blízkosti a usmieval sa. Toto je nebezpečné. Má pekný úsmev, ale ja. Cítila som mravčenie v prstoch. Zahráva sa takto často?

"Už musím ísť domov. Fakt dík za kávu, ale nebolo to potrebné." Bum! A takto si pekne Mima zničila vyhliadky na... Na čo vlastne? Čo som akože čakala? Široký úsmev Mima, aby si nepôsobila celkom trápne a otočka. Jasné? Už som bola v pohybe.

"Počkaj. Hej Mima čakaj, veď ťa odprevadím." Wau.

"To fakt? Kde vlastne bývaš? Nebudeš to mať potom ďaleko?" Vedela som, kde býva, Sára mi to ukazovala po lyžiarskom, keď sme boli v jednej skupine a on so mnou chodil na lanovke a Sára si samozrejme už namýšľala rozprávky.  Vedela som, že je to presne opačne, ako bývam ja a dosť ďaleko.

"Nenechám predsa, aby sa môjmu anjelovi niečo stalo." To bolo milé, aj keď som nevedela čo presne si o tom mám myslieť, ale bola som z toho namäkko.

"Tak  čo, aké ohlasy boli na tvoju párty?" Musím to zahovoriť. On sa chytil, ako ryba na háčik a rozprával a rozprával a rozprával a bol celkom vtipný. A keď robil grimasy, tak som sa nasmiala.

"Tak tu už bývam. Diki, za odprevadenie." Zastala som a pozerala hore do našich okien.

"Niet zač. Bolo celkom fajn. Nie?"

"Hej, bolo."

"Tak to dakedy zopakujeme?" Hmmm, to fakt? Nemohla so skryť úsmev.

"Keď budeš chcieť, môžeme." Aká zdvorilostná odpoveď Mima, fakt super.

"Asi budem chcieť." Zasmiala som sa. Prečo sa smejem? Smiala som sa, ako keby povedal vtip. Ja sa picnem. Pôsobím ako naivka. Radšej už choď!

"Ale bez toho nosenia na rukách a platím aj ja."

"Fajn, objednám si fľašu šampanského a nechám ťa to zaplatiť, aby si si pripadala nezávislá."

"Nie, nie, tak takto tiež nie." Rehotal sa, prečo si zo mňa robí stále srandu? Ach. 

"Tak sa maj a dávaj si na seba pozor."

"Rozkaz anjelik. Vidím, že sa stále staráš." Žmurkol na mňa. Takto to nemalo vyznieť, viem, že má ďaleko domov. Ach. Kývla som rukou a stratila sa radšej vo vchode. Rýchle som vbehla do výťahu a nohy sa mi pomaly roztriasli. Aaaaaaaaaa! Tak toto, toto, asi mi šibe!

Dopadlo to podľa predstáv?🤔 Alebo ste čakali niečo iné? 😉🙂🤨Mima toto asi nečakala a asi bude ešte veľa v hlave rozoberať.😃😎🙄😮😯