Aďo sa usmial. "Ja som taký celkom obyčajný chalan. Žijem so svojimi rodičmi a som jedináčik. Ale u nás sú často aj starká so starkým, alebo babka s dedkom. Alebo sú u nás naraz. Vtedy je doma veselo a to mám rád.

Ako som už povedal, mňa nikto nešikanoval. Nikdy som nemal problém zapadnúť do kolektívu, takže v tomto som tvoj protipól. Rodičia mi dovolili pozývať si ku nám kamarátov, lebo vedeli, že v takom veľkom dome je lepšie viacerým ľuďom. A my sme sa hrali a veľakrát sme pobehali po celom dome.

No keď som vletel do puberty, zistil som, že sa mi páčia chlapci. Aby to nebolo také jednoduché. Keď sme sa prezliekali na telesnú, často som sa pozeral na mojich spolužiakov, zvlášť na jedného, do ktorého som sa zaľúbil. On si všimol, že sa naňho pozerám a opýtal sa, že čo tak pozerám. Ja som to obrátil na srandu a povedal som mu, že po ňom liezol chrobák. Spolužiak sa začal obzerať, na čo som sa začal smiať a povedal som: 'uveríš každej somarine, ktorú ti poviem'. Na to sa začali smiať aj ostatní, on tiež, a krycí manéver bol dokonalý.

Ale on gay nebol. V trinástich začal chodiť s kočkou z našej triedy a ja som si preto doma poplakal. Rodičom som povedal, že som gay, a čo ma trápi, a oni s tým boli úplne v pohode. Utešili ma a ja som to nebral tragicky. Ostal som s tým spolužiakom kamarát a prajem mu šťastie.

Vo februári tohto roka nás postihla tá autonehoda. Vozovka nebola mokrá, ani zľadovatelá, bola pekne suchá. Lenže niektorí vodiči jazdia ako dementi a na jedného takého sme natrafili my. On trafil bok nášho auta a naši vyviazli celkom dobre, lebo airbagy okamžite vystrelili. Ja som prežil, ale mal som zlámané nohy a ešte som bol porezaný na viacerých miestach. Dlho som ležal v nemocnici, kde ma dávali dokopy. Naši boli v poriadku a navštevovali ma, takisto celá moja rodina a mnohí ľudia z mojej školy. Tak bolo veselšie.

Keď ma pustili z nemocnice, bol už október, čiže tento mesiac. Po dohode s riaditeľom školy celý tento ročník vynechám, pretože kvôli rehabilitáciám by som mal veľmi veľa vymeškané a v deviatom ročníku si to dovoliť nemôžem. Takže som doma, mojím najbližším priateľom mi je invalidný vozík. Rodičia chodia do práce a vtedy sa o mňa starajú buď starí rodičia, alebo ktokoľvek z rodiny, kto môže. U nás s týmto problém nikdy nebol. A ani ja nemám problém s invalidným vozíkom, aspoň si zadarmo vymakám ruky. Ale budem rád, keď budem môcť chodiť po svojich, to sa vie," zakončil.

Zamyslene som pozeral na Aďa. Nebolo by mi napadlo, že je gay. Doteraz som žiadneho nepoznal a teraz mám jedného pred sebou. Je od neho odvážne, že sa mi priznal tak skoro. Ale ja takéto veci neriešim.

"Je fakt šťastie, že si tú nehodu prežil," povedal som. "Ale nechcel by som chodiť do školy o rok dlhšie, to teda nie."

"Za to sa môžem poďakovať tomu somárovi, čo do nás nabúral. Jediné, čo s tým môžem urobiť, je zmieriť sa s tým. Nie som ten typ človeka, ktorý by vyplakával na nepriazeň osudu."

V tom sme sa líšili. Keby som mal chodiť o rok dlhšie do školy ja, poriadne by ma to sralo.

"Ako zvládaš rehabilitácie?", zaujímalo ma.

"V pohode. Som disciplinovaný pacient, robím to, čo mi povedia. Navyše, môj rehabilitačný lekár je veľký fešák. Má asi tridsať a podobá sa na Dylana O'Briena. Keď sa dotýka mojich nôh, aby ich rozcvičil, so mnou šijú všetci čerti," šibalsky sa usmial.

"Aké to je byť gay?", opýtal som sa.

"Aké to je byť heterosexuál?", odpovedal mi otázkou, stále sa usmievajúc.

Dobre, spýtal som sa blbosť. Ako zvyčajne.

"Sorry, ja len, že aké to je milovať chalana," pokúšal som sa napraviť blbú otázku.

"Také isté ako milovať babu. A nemyslíš na babské prsia, ale na mužský penis. Hoci ja si na chalanoch všímam iné veci."

Bolo pre mňa zaujímavé, ako o tom Aďo dokáže hovoriť. Úplne prirodzene. Ale to asi preto, že jeho rodičia ho prijali v pohode. Aj Sandra hovorí o svojej orientácii prirodzene. Ale nebolo to vždy tak. Keď mala kvôli tomu zvady s matkou, nerada o tom hovorila. Odkedy žije s otcom, akoby z nej spadol balvan.

"Už sa stmieva, mali by sme ísť," prerušil moje myšlienky Aďo.

"Máš pravdu. Tak poď," postavil som sa a začal som tlačiť jeho vozík.

Cestou sme sa rozprávali a ja som cítil, že sme si o čosi bližší. Aďo mi prezradil svoje tajomstvo, čím mi prejavil svoju dôveru. Asi by som mal nájsť medzeru vo svojom múre a pustiť ho tam. A možno aj niekoho ďalšieho. Časom.