**Hore obrázok Aďa**

Adrián sedel na svojom novom invalidnom vozíku a snažil sa zvyknúť si naň.

"Tak toto bude teraz môj nový kamoš," uvažoval nahlas.

Jeho rodičia stáli pri ňom a prizerali sa.

"Veru tak. Nejaký čas budeš na vozíku až dokým sa neuzdravíš. Určite si zvykneš rýchlo," povedala mama.

"Jasné, že si zvyknem rýchlo. Po tej autonehode ma nerozhádže už nič," vyhlásil Aďo odhodlane.

Rodičia sa na seba pozreli. Vedeli, že ich syn je húževnatejší ako mnohí dospelí. Otec ho začal tlačiť a pobrali sa k autu.

"Ale nebudeš ma musieť stále tlačiť, oci," povedal Aďo. "Vždy som túžil mať vymakané ruky, a teraz mám skvelú príležitosť. Nemusím pritom chodiť ani do fitka."

Mama a otec sa zasmiali. "Budeme ti pomáhať, to vieš, že áno. A keď budeme v robote, prisľúbili sa babka s dedkom aj starká so starkým. Vždy ti bude niekto poruke," povedal otec.

"Vždy mám radosť, keď je plno v dome. A keď je veselo," skonštatoval Aďo.

Teraz už bol dôvod na veselosť, ale pred časom to tak nebolo. Aďo aj s rodičmi mal autonehodu, keď do ich auta nabúral jeden z tých arogantných vodičov, ktorých sú dnes plné cesty. Rodičia vyviazli s odreninami, pretože ich chránili airbagy. Najviac to schytal Aďo, ktorý sedel vzadu. Auto narazilo do boku a bolo šťastie, že to prežil. Mal narazené rebrá, mal niekoľko rezných rán, no najhoršie dopadli jeho nohy. V nemocnici mali čo robiť, aby ich dali do poriadku.

Aďo bol však vzorný pacient. Nedlho po prvej operácii sa už usmieval a svojím optimizmom nakazil všetkých naokolo. Svoje zranenie zobral ako fakt, takisto aj to, že po prepustení z nemocnice bude ešte na neurčito na vozíku. Keď ho prepúšťali, lúčili sa s ním primár oddelenia, hlavná sestra aj sestričky, ktoré mali vtedy službu. Jedna z nich si dokonca poplakala.

"Danka, neplačte, veď neumieram," povedal sestričke. "Keď budem chodiť na rehabilitácie, prídem vás pozrieť."

Primár potriasol Aďovi rukou. "Držím palce, chlapče. Bol si obdivuhodný pacient. Ešte nikdy som sa nestretol s niekým, kto svoj pobyt v nemocnici bral tak, ako ty. Verím, že sa čoskoro uzdravíš a budeš behať za loptou na ihrisku, alebo za dievčatami," žmurkol naňho.

"Keď budem môcť znova behať, bude to zásluha vás všetkých. Mal som nohy ako puzzle a vy ste mi ich zase poskladali. Ďakujem za všetko. Dovidenia," pozdravil Aďo a v sprievode rodičov opustil nemocnicu.

---------------------

Doma čakali starká so starkým aj dedko s babkou. Všetci sa návratu svojho vnuka veľmi potešili. Aďo sa s nimi zvítal a už sa nevedel dočkať svojej izby. Lenže vzápätí sa zarazil. Jeho izba je totiž na poschodí.

"Neboj nič, Aďko, mysleli sme na všetko a dali sme namontovať výťah pre invalidný vozík. Takže kedykoľvek budeš potrebovať, len sa vyvezieš a zvezieš," hovoril dedko bodro.

Aďo sa usmieval. "Tak ukážte, ako to funguje."

Dedko potlačil Aďov vozík ku výťahu, pripevnil ho naň a spustil. Výťah sa pohol smerom nahor a Aďo žiaril ako slnko.

"To je super! Ja mám vozíkoťah. Či schodoťah?", vymýšľal nadšene názvy. Bol z neho na chvíľu zase malý chlapec.

Nadšenie Aďa sa ešte znásobilo, keď znova vošiel do svojej izby. Všetko bolo na svojom mieste, no predsa bolo niečo inak. Na Aďovej posteli oddychovala ich mačka Cilka. Keď začula zvuky, otvorila oči a hneď zoskočila z postele, aby privítala svojho mladého gazdu.

"Ahoj, Cilka, tak ty si mi strážila posteľ?", prihováral sa jej Aďo. Mačka zatiaľ vyskočila Aďovi na kolená a začala priasť. Aďo ju hladkal.

"Tak veľmi si mi chýbala," povedal jej a škrabkal ju za uchom.

Aďovi rodičia aj starí rodičia sa im s láskou prizerali. Ich chlapec je konečne doma, všetko je už v poriadku. Už zostáva absolvovať len sériu vyšetrení a rehabilitácií, ktoré musí Aďo podstúpiť, aby si úplne vyliečil nohy. Ale on bol silno odhodlaný sa zo všetkého dostať.

----------------------

Na druhý deň bolo krásne počasie. Svietilo slnko, obloha bola úplne jasná a ešte bolo príjemne teplo. Aďo sa naraňajkoval a chvíľu pozeral televíziu. Ťahalo ho však von.

"Mami?", oslovil mamu, ktorá mala dnes v robote voľno. "Chcem sa ísť previezť von. Ale sám. Chcem si potrénovať ruky, lebo musím v nich mať silu, aby som sa mohol na vozíku ľahko pohybovať."

"Fakt chceš ísť sám? Kľudne by som išla s tebou," povedala mama.

"Naozaj, mami. Ty si zatiaľ oddýchni, ja si dám prechádzku, alebo skôr prevážku, a potom sa vrátim."

"No dobre. Ale nechoď príliš ďaleko. Ku bránke ťa odveziem ja, a potom choď teda sám."

Aďo súhlasil. Mama sa s ním rozlúčila pri bránke a pozerala sa, ako Aďo svižne poháňa kolesá a užíva si krásny deň.

Priviezol sa do parku, kde bolo zopár mamičiek s deťmi a niektorí ľudia si tam boli zabehať. Aďo v sebe potlačil túžbu dať si s niekým preteky, chvíľu si oddýchol, a potom sa pohol ďalej. Tešil sa z každého momentu na vzduchu, pretože doteraz trávil väčšinu času v nemocničnej izbe. Lenže jeho svaly začínali protestovať, pretože neboli na takú záťaž zvyknuté. Aďo sa zatváril znepokojene, pretože ho ešte čaká cesta domov, a on je ešte len na moste. Na moste, pod ktorým je cesta s rušnou premávkou. Aďo si povedal, že skúsi niekoho poprosiť, aby ho odtlačil aspoň kúsok. Zároveň mu to však pripadalo porazenecké a on je predsa bojovník. Zvažoval teda svoje možnosti.