**Túto kapitolu venujem babuwixx za nádherný cover, ktorý mi vytvorila.**

**Hore obrázok Juraja.**

Zase som nezomrel v spánku. Síce neviem, aké to je zomrieť, keďže som to nikdy nezažil, ale vnímal som, dýchal a napokon aj otvoril oči, tak som bol celkom isto nažive. Bohužiaľ.

Posadil som sa na posteli a rozmýšľal nad dnešným dňom. Ako bude prebiehať, a tak. Či bude mama zase podráždená a bude ma naháňať do upratovania ako každú sobotu. Či mi zase niečo spadne z rúk ako obvykle. Alebo sa dozviem zase nejaké detaily o rozvode mojich rodičov.

Otvoril som okno, aby som vyvetral puch v izbe, ktorý sa tam v noci vždy nahromadí. Vtiahol som do pľúc vzduch. Už je cítiť chlad. Ešte je babie leto, ale jeseň už klope na dvere. Pozrel som z okna a potlačil som v sebe túžbu skočiť dole. Áno, mám také morbídne túžby. Odkedy sa naši rozviedli a ešte vždy sa vláčia po súdoch, ja mám chuť tu so všetkým seknúť.

Cez letné prázdniny som relaxoval tak, že som si jedného dňa, keď nikto nebol doma, sadol na balkónový múrik. Bolo mi úplne fuk, či spadnem alebo nie. Kašlal som na to. Dokonca som si zapálil cigaretu, hoci inak nefajčím. A nemám ani osemnásť. Ale keď si nechám narásť fúzy a bradu, ktoré síce ešte nevyzerajú úplne dospelácky, no trochu mi navonok pridajú vek, tak mi cigy predajú a ani nepýtajú občiansky. Fakt.

Tak som teda sedel na tom múriku, z ktorého som najprv zložil všetky tie muškáty a petúnie, čo tam pestuje mama, vypaľoval som zobák, hoci to nebolo dvakrát príjemné, a frajersky som odklepával popol z balkóna. Cítil som taký zvláštny pokoj, keď som tam bol.

Mama o mojej morbídnej záľube ešte nevedela, pretože by som inak pravdepodobne dostal facku. Ak by sa dozvedela, že chcem spáchať samovraždu, určite by mi v tom zabránila. Chce totiž zo mňa vychovať poriadneho človeka, ktorý sa dobre zamestná a bude dobre zarábať. Má ma rada, o tom nepochybujem, ale je večne podráždená.

Vyšiel som z izby a prvé, čo som uvidel, bola mama v plnom upratovacom nasadení, prachovka v ruke, ozdobná váza v druhej ruke a na tvári nespokojný výraz. Zasa.

"No dobré ráno, už som myslela, že na teba pôjdem vyliať vedro studenej vody, aby si sa vôbec zobudil," frflala.

"Keby si obliala mňa a posteľ vodou, akurát by si si tým prirobila robotu, lebo by si mi musela dať sušiť pyžamo, perinu, plachty a matrac. Nehovoriac o tom, že by z tej vody ostal na stene fľak, ktorý by ťa dennodenne vytáčal. A také malé bezvýznamné plus, z tej studenej vody by som pravdepodobne dostal nádchu, čo by zase vytáčalo mňa. Takže dobre, že si to neurobila," povedal som a zavrel som sa na záchode. Mama ostala zarazená, lebo takto výrečný nie som, no za chvíľu pokračovala v upratovaní.

Keď som si po wecku umýval ruky, do kúpeľne nazrela mama. "Rýchlo sa najedz, treba, aby si si v izbe utrel prach a povysával. Máš najvyšší čas."

"Nechystám sa o minútu zomrieť, mám na to celý deň, mami," skúsil som namietnuť, no zbytočne.

"Načo to budeš robiť celý deň? Urob to teraz, nech máš pokoj. Roman svoju časť izby upratal včera, aby mohol dnes skoro vstávať na brigádu," nezabudla mi zase dať za príklad môjho brata Romana. Roman mal osemnásť, takže už mohol chodiť na brigády, aby mame prispieval na domácnosť. Robil v supermarkete pokladníka. A na mňa, pätnásťročného šraca, platil výživné otec, ktorý u nás už nebýval.

Súd ma pridelil mame a s otcom som sa mohol vidieť dva víkendy v mesiaci. Neboli sme z toho šťastní, ale museli sme sa podvoliť. Ale otec si našiel spôsob, ako byť so mnou v kontakte aj mimo stretnutí. Zriadil si na facebooku profil s fiktívnym menom, aby som mu mohol kedykoľvek napísať. Mama na nič neprišla. Keby áno, bol by poriadny bašavel.

Jediný človek, ktorý dokázal moju situáciu pochopiť, bola moja najlepšia kamarátka Sandra. Tá si tiež prešla peklom. Jej mama ju neprijala, lebo sa jej priznala, že je lesbička. Odvtedy boli vo vojnovom stave. Sandra často plakala a tiež chcela zomrieť. Situácia sa zlepšila až keď ju súd na matkinu žiadosť prisúdil otcovi. Otec ju prijal a teraz majú dobrý vzťah. Preto je Sandra teraz mojou bútľavou vŕbou. Môžem jej povedať hocičo, aj sa jej môžem vyplakať na pleci. A ona je asi jediná, kto ma drží pri živote.

Poobede, keď som si s nevôľou upratal izbu, išiel som von so Sandrou. Boli sme sa, ako obvykle, prejsť.

"Nazdar, chcípak," pozdravila ma Sandra so širokým úsmevom. Ach, ten jej humor... Už som si naň zvykol.

"Čau, metláčka," odzdravil som ju. Sandra počúvala metal aj metalcore, či ako sa tomu žánru nadáva. Ja som to nepočúval.

"Dobre, že žiješ," skonštatovala.

"V tomto sa asi nezhodneme," reagoval som.

"Nemusíš súhlasiť, ale je ti to prd platné. Pri mne proste budeš žiť, a hotovo," vyhlásila.

"Máš novú mikinu?", zmenil som tému. Všimol som si, že má mikinu s nejakým tankom a nápisom Sabaton. "Chystáš sa do tankoch, alebo čo?"

"Ty si vôl. To je kapela. Metalová. Majú peckovú hudbu. Spievajú o druhej svetovej vojne a o hrdinoch rôznych bojov aj v iných vojnách," informovala ma.

"Asi by mi to odpálilo dekel, čo?" Ja som bol zvyknutý na pop, Troye Sivan, Ed Sheeran, Pink a podobne.

"Tomu ver. Ale naplnilo by ťa to nadpozemskou silou a mal by si pocit, že premôžeš všetkých."

"Tak schválne, či so mnou pozametáš zem," postavil som sa pred ňu.

"Teba nezbijem, teba mám rada. Si jediný chalan, ktorý mi môže povedať 'zlato'. A potom...," premerala si ma, "Takéto tintítko by som premohla aj bez počúvania metalu," podpichla ma.

"Ha ha ha," zasmial som sa ironicky, no vedel som, že Sandra by mi neskrivila ani vlas na hlave.

Sandra je jediná baba, s ktorou sa môžem normálne rozprávať. Možno aj preto, že je lesbička a ja by som u nej nemal šancu. S babami to totiž vôbec neviem.

Napriek tomu som bol takmer úspešný s dvomi. Prvýkrát sa to odohralo v osmičke na školskom výlete. Súčasne s mojou triedou tam bola iná trieda, kde bola jedna veľmi pekná baba. A dokonca ja som sa páčil jej. Mala chuť sa so mnou milovať. Ja takisto. Takže keď moja trieda išla na akúsi túru, ja som predstieral nevoľnosť a mohol som ostať na chate. Kočka prišla za mnou na izbu. Chvíľu sme sa rozprávali, potom sme sa pobozkali a vyzliekli sa. Mala skvelú postavu. Ale mne sa vôbec nepostavil. Keď mal byť v pozore, dával si pohov. Tak z toho nebolo nič.

Druhý pokus som mal cez tieto prázdniny. Len tak na skúšku som sa zaregistroval na jednu internetovú zoznamku. Padol som tam do oka jednej kočke, ktorá mala záujem o sex. Bola z dediny blízko môjho mesta, tak sme sa stretli. Vystihol som chvíľu, keď nikto nebol doma a pozval som ju ku nám. Išla na to zhurta, až som bol prekvapený. No keď ma videla hore bez, až sa znechutene odtiahla.

"Čo je?", opýtal som sa.

"Prečo nie si oholený?", zaujímalo ju.

"Načo? Veď nie som žena," namietol som.

"Aj chlapi sa dnes depilujú. Čo sme niekde v praveku?", odfrkla a začala sa obliekať.

"To kvôli tomu nebude nič?"

"Neznášam zarastených. Je mi to protivné!", vyhlásila a rýchlosťou blesku zmizla z bytu.

Dobre, priznávam. Nechytil som sa na súčasnú módu, keď si muži depilujú celé telo. Mám na svoj vek dobrý porast. No a čo. Nechce sa mi to dávať dole. Je to proste súčasť mňa. Odvtedy som ale so žiadnou babou nebol. Ak majú riešiť skôr moje chlpy ako povahu, tak radšej ostanem sám.

Aspoň som poprosil Sandru, aby mi dala tipy na to, ako ísť na baby. Prisľúbila mi pomoc, no varovala ma, že s babami to je ťažké. Sandra je skvelá. Niekedy som ľutoval, že je lesbička.

Tak, to som ja, Juraj Lesniak. Snažím sa nejako tu prežiť, hoci by som to tu najradšej nechal, ako to tu leží a beží. Alebo sa nesnažím prežiť. Neviem. Ani ja sám sa v sebe nevyznám...

----------------------
Ahojte :-). Nesedím so založenými rukami a hneď sa púšťam do nového príbehu. Dúfam, že sa vám bude páčiť. Dajte vedieť do komentu ;-). Poteší aj vote. Majte sa krásne. Váš JurajNewt.