Často sa zamýšľam nad tým, ako by vyzeral svet bezo mňa. Keby som zomrel, aký by bol svet. Určite by bol rovnaký, veď ako fungoval pred mojím narodením, tak bude fungovať aj po mojej smrti. Hlavná otázka však je, že ako by to niesli moji najbližší. Prišiel by mi niekto na pohreb? Plakal by vôbec niekto? Čo ja viem, možno áno. A čo škola? Prerušili by kvôli mne vyučovanie, aby sa moja trieda prišla so mnou rozlúčiť? Asi nie. Len tak uvažujem.

Mám tu otca, s ktorým mám bližší vzťah ako kedykoľvek predtým. Mám Sandru, ktorá je naozaj poklad, stará sa o to, aby som mal lepšiu náladu a nemusel myslieť na smrť.

A potom je tu Aďo, veselý, optimistický chalan, s ktorým som čoraz lepší kamarát. Ten by určite nechcel, aby som zomrel. Minule som bol u neho a debata sa stočila na tému smrť. Aďo vyhlásil, že "ak spáchaš samovraždu a neprežiješ to, tak ťa zabijem". Ja som mu odvetil: "To chceš, aby som zomrel druhý raz? Keby som náhodou ten prvý raz zomrel nesprávne?" Na to sa on rozosmial a povedal, že už začínam chytať jeho štýl humoru.

Chodil som ku nemu často, pretože som sa v jeho prítomnosti cítil dobre. A aj jeho rodičia si ma obľúbili. Teda, aspoň tak sa mi to zdá. V týchto veciach totiž veľmi dobrý nie som. Ale sú radi, že som s Aďom, vraj je dobre, keď mu robí spoločnosť nejaký jeho rovesník. Stretol som aj jeho starkú a starkého, aj babku, iba na deda som nemal šťastie. Všetci boli milí a ja som si užíval, keď som tam bol. Rodinná atmosféra, ktorá u nich vládla, bola na svetelné roky vzdialená atmosfére u nás doma.

-------------------------------

Prišiel už november a s ním už aj chladnejšie dni. Listy boli opadané a častejšie pršalo. Jedného dňa som sa vydal za Aďom, lebo sme boli dohodnutí. Vonku bolo zamračené, schyľovalo sa k poriadnemu lejaku. Napriek tomu som však dúfal, že to počká, kým prídem ku Aďovi.

Jasné, že nepočkalo, také šťastie by som ja nemohol mať. Asi po piatich minútach cesty sa spustil taký zlievak, že som bol v momente do nitky. Bežať sa mi nechcelo, lebo bolo chladno, a ja sa rýchlo zadýcham, nuž som aspoň pridal do kroku. Keď som zvonil pri bránke u Hrabovských, otvorili mi len cez elektronický vrátnik. Ja som vošiel na záhradu, zavrel bránku a rýchlo som bežal do domu.

V chodbe stála Aďova mama a starostlivo na mňa pozerala. "No teda, prišiel k nám na návštevu vodník," skonštatovala a ja som sa zasmial.

"Keď som vyšiel z domu, nepršalo. Prešiel som zopár krokov a zrazu ani čo by sa obloha roztrhla. Takto som ešte asi nezmokol," povedal som.

"Takýmto spôsobom ešte dostaneš zápal pľúc. Bež rýchlo hore za Aďom, daj si uschnúť veci a nech ti požičia nejaké suché oblečenie. Ja ti idem uvariť čaj," povedala mama. Poďakoval som sa jej a išiel som hore do Aďovej izby.

Keď ma Aďo uvidel, vyvalil oči. "Ty si práve vyšiel zo sprchy, alebo čo?"

"Hej, z takej prírodnej. Muselo totiž ako naschvál začať kydať, keď som bol už na ceste sem. Tvoja mama povedala, že mi máš požičať nejaké suché veci. Ja si zatiaľ dám toto trochu uschnúť," povedal som a začal som sa vyzliekať.

"Niečo ti nájdem," povedal Aďo a presunul sa ku skrini. Začal sa v nej hrabať.

"Akú nosíš veľkosť?", ozvalo sa od skrine.

"Elko. Ale to je jedno, nech na sebe mám niečo suché," odvetil som.

Aďo vytiahol tričko a otočil sa na mňa.

"Chytaj," pokynul mi a keď ma zbadal bez trička, zháčil sa. "Ty už máš chlpy na hrudi?"

"Len také drobce. Ale hlavne, že už rastú," prehodil som vecne a obliekol si tričko.

"Ako pekne to vyzerá... Počkaj, nájdem ti mikinu, musí ti byť zima," zahovoril to Aďo a znovu sa začal prehŕňať v skrini.

"To mi ešte nikto nepovedal. Babám v mojej triede sa to nepáči," povedal som.

"Nevedia, čo je pekné," zašomral Aďo.

Ozvalo sa klopanie na dvere. Aďo pustil dnu svoju mamu, ktorá mi niesla šálku čaju.

"Vypi to, kým je to horúce. Potrebuješ si zohriať rúrky," povedala a ja som poďakoval. Potom odišla.

Aďo mi zatiaľ hodil mikinu a tepláky. Usúdil, že mi treba aj teplé ponožky, tak mi hodil pár hrubých, ktoré nosil cez zimu.

"Ja sa u teba mám lepšie ako v päťhviezdičkovom hoteli," usmial som sa a vyzliekol som si premoknuté rifle.

"Máš krásne nohy," hovoril so spokojným úsmevom Aďo.

"Ďakujem, ale mám ich mokré."

"Nevadí. Krásne ti vidno chlpy," zapriadol.

Usmial som sa. "Si asi prvý, komu sa to páči."

"Ja to mám rád. Aspoň na niečo je dobré, že si cestou ku mne zmokol," šibalsky na mňa žmurkol.

Odpil som si z čaju a dal mu tak ešte chvíľu, nech sa pokochá mojimi nohami. Potom som si obul ponožky a nakoniec tepláky. Aďo sa prisunul ku mne.

"Ešte by som ti mal nájsť deku, aby si sa mohol do nej zaňuchriť. Nechcem, aby si ochorel."

"Ďakujem, ale to nebude treba. Budem popíjať čaj a to ma prehreje."

"Tak ti aspoň poviem zopár hrejivých slov."

Začal som sa smiať. "Veď si mi už povedal. A už mi ani nie je zima."

Aďovi padol pohľad na moje mokré veci, ktoré ležali na zemi. "Prosím ťa, podaj mi tie tvoje zmoknuté veci, nech ich dám trochu preschnúť. Síce ešte nekúria, ale nech nie sú skrčené na dlážke.

Položil som mu ich na kolená a Aďo ich išiel zavesiť na radiátor.

Vonku stále lialo a ja som si pomyslel, že je počasie ako stvorené na depresiu. Lenže to by platilo, keby som bol doma. Teraz som bol u Aďa a u neho je depkeodolné prostredie.

"Nothing lasts forever in a cold november rain," zaspieval Aďo, keď pozrel cez okno.

"Čo to spievaš?", zaujímalo ma.

"Nepoznáš November Rain od Guns'N'Roses?", prekvapene sa otočil na mňa.

"Viem, že existuje taká kapela. Ale pieseň nepoznám."

"Tak to treba hneď napraviť. Je to jedna z najkrajších piesní." Aďo prešiel ku inej skrini a našiel tam CD. Založil ho do hi-fi veže a pustil.

Na začiatku hral len klavír a v pozadí bolo počuť nejaké husle. Malo to takú atmosféru zamračeného novembrového dňa. Spevák spieval a ja som sa prichytil pri tom, že sa mi to páči.

Počas gitarového sóla som pozrel na Aďa. Mal zatvorené oči a slastne sa usmieval. Pieseň bola dlhá a na jej konci bolo ďalšie sólo na gitare, ešte krajšie ako tie prvé dve. Bola to fakt dobrá pieseň, bol som rád, že som si ju vypočul.

Keď skončila, Aďo vypol vežu a povedal: "Vždy si želám, aby to posledné gitarové sólo nikdy neskončilo a vždy mi je ľúto, keď sa skončí."

"Mal si pravdu, je to super pieseň. A ty si sa mi rátal. Zavreté oči, úsmev na tvári. Takto som nikoho nevidel prežívať hudbu."

"Ja hudbu počúvam srdcom. Hlavne túto. A teraz som si ešte predstavil, že sa pri tejto piesni s tebou milujem."