Je to nachuja, keď viete, že nič neviete a nebudete tomuto svetu nijako prospešní. S týmto som sa každý deň budil. Môj odraz v zrkadle sa ma pýtal: 'čo chceš v živote dosiahnuť?'. A ja som mu na to nevedel odpovedať.

Čím by som ja mohol byť prospešný pre svet? Veď nič poriadne neviem. V mojom veku najviac záleží na známkach a tie nemám vôbec dobré. Bol som celkom dobrý žiak, ale odkedy sa rodičia začali hádať, išlo to s mojimi známkami prudko z kopca. Skúste sa učiť, keď vo vedľajšej izbe po sebe ziapu tvoji rodičia...

Tvoji rodičia, ktorí ťa majú vychovávať a ísť ti príkladom. A hádajú sa ako deti na pieskovisku o formičky. Je to neskutočne ubíjajúce, keď sa dvaja vysoko inteligentní, rozhľadení a sčítaní ľudia nedokážu v kľude dohodnúť. Namiesto toho "majetok náš rozdelí až súd", ako spieva Müller. Mama je predavačka v kníhkupectve a otec je profesor na gymnáziu, kde učí angličtinu a telocvik. Tak by človek čakal, že konfliktné situácie vyriešia pokojne a s prehľadom. Ale nie.

Áno, dnes som bol zase na dne. Cítil som sa beznádejne. Všetok ten cirkus, ktorý trval aj po tom, čo sa otec odsťahoval, na mňa pravidelne doliehal. Iste, v dnešnej dobe sa rozvádza kdekto. Ale pochybujem, že to niekto robí tak, ako naši.

-------------------------

Bol krásny deň, ale mne to bolo jedno. Rozhodol som sa, že sa prejdem a opäť si trošku zaflirtujem so smrtkou. Môj vnútorný hlas mi pošepol: "Si len obyčajné hovno. Nikdy nič nedokážeš! Bude lepšie, keď tu nebudeš!". Neprotestoval som. Vyšiel som z bytu, zamkol ho, a vybral som sa na prechádzku.

Na mojej potulke po jednej fajnovej štvrti s rodinnými domami mi cestu prekrížila čierna mačka. Hoci som neveril na tie povery, že čierne mačky nosia smolu, teraz sa mi to celkom hodilo.

Mačky mám rád, tak som si čupol a zavolal som na ňu. Spozornela. Pozrela sa na mňa a za chvíľu pricupitala ku mne. Pohladkal som si ju.

"Čau, kamoška. Viem, že nenosíš nešťastie, ale jedno by sa mi teraz hodilo. Čo ty na to? Dá sa, že by si to nejako zariadila? Bolo by to fajn," hovoril som jej. Mačka sa trochu o mňa obtrela, nechala sa pohladiť, no potom ju čosi zaujalo a išla zase po svojom. A ja tiež.

Prešiel som až na opačný koniec mesta. Dostal som sa na sympaticky vyzerajúci most, pod ktorým bola rušná premávka. Podišiel som ku zábradliu. Bolo celkom fajn. Tak som si opatrne sadol obkročmo naň a tak som vegetoval. Podomnou fičali autá, ale ja som bol úplne pokojný. Ako vtedy doma na balkónovom múriku. Vedel som, že stačí jeden zlý pohyb a letím dole. No a čo. Sedel som tam ako kocúr a vyhrieval sa na slnku.

"Dúfam, že nejdeš urobiť to, čo si myslím, že ideš urobiť," vytrhol ma z myšlienok nejaký hlas. Pozrel som sa tým smerom a videl som chalana zhruba v mojom veku. Bol na invalidnom vozíku. Musel som byť inak mimo, keď som ho nepočul.

"A keby aj, tak čo?", opýtal som sa smelo.

"Nerád by som bol priamym svedkom toho, ako sa mladý chalan zabije," povedal.

"Sorry, ale to by už nebol môj problém. Ale zatiaľ tu len sedím a užívam si slnko, netreba robiť paniku," upokojoval som ho, lebo sa tváril dosť vystrašene.

"Máš iks miest, kde si môžeš užívať slnko, a ty sedíš zrovna na zábradlí mostu, pod ktorým je premávka. Je ti jedno, že ťa tu niekto uvidí?", neprestával sa pýtať.

"Pokiaľ viem, zatiaľ ma vidíš len ty. A šoféri áut, ktoré tadeto idú, dávajú bacha na cestu. Nezaujíma ich chalan sediaci na zábradlí mostu. A popravde, neviem, prečo zaujímam teba," povedal som.

"Pretože nechcem, aby si odtiaľ spadol a zabil sa," povedal.

"No vidíš, a ja by som zase nedbal, keby sa to stalo," pousmial som sa ľahostajne. Bolo to odo mňa voči nemu kruté, pretože pôsobil sympaticky. A určite bol na tom horšie ako ja, keďže bol na vozíku. Ale nezaťažoval som sa tým.

"Niečo ti poviem. Nemám rád spoilery, ale prezradím ti, čo sa môže stať, ak by si ten pád náhodou prežil. Ale hlavne zlez z toho zábradlia, lebo mi je nevoľno, keď ťa tam vidím. Prosím."

Pohľad v jeho očiach ma prinútil, aby som zliezol, ale ostal som sa ležérne opierať. Bol som zvedavý, čo mi chce prezradiť.

"No tak spusti," vyzval som ho.

"Predstav si, že by si odtiaľ spadol, ale mal by si šťastie a prežil by si to. Pravdepodobne by ťa v kóme odviezli do nemocnice, kde by ťa dávali dokopy. Dolámaného ako zápalky. No a po nejakej dobe by si sa z tej kómy prebral. Nevedel by si kto si, kde si, čo sa stalo, a podobne. Bol by si napojený na milión hadičiek, pumpovali by do teba infúzie, lieky a bohvie, čo ešte. Bol by si zafačovaný ako múmia, neschopný pohybu.

Jediné, čo by si mohol robiť, je pozerať do steny. Alebo do stropu. Celé dni. Videl by si nohatého pavúka, ako si na strope nad tebou tká pavučinu a mohol by si akurát rozmýšľať, ako dlho mu to potrvá. No a keď ťa po niekoľkých mesiacoch pustia domov, môžeš mať trvalé následky zo všetkých tých zranení a nebudeš môcť žiť poriadny život. Takže tá tvoja hlúposť, skydnúť sa z mosta, ťa bude pekelne mrzieť," zakončil svoj monológ.

Ostal som ticho. Vyrazil mi tým dych. Keď som sa trochu spamätal, povedal som: "Lenže ja som nechcel, aby som to prežil, chápeš?"

"Nechápem," reagoval on. "Nech by si mi to vysvetlil akokoľvek, nepochopím to, hoci sa považujem za inteligentného človeka."

"Tak potom neviem, prečo tráviš čas s takým blbcom, ako som ja," povedal som.

"Nie si blbec. Akurát robíš blbosť v tom, že sa chceš pripraviť o život."

"Uľavil by som tak ostatným, aj sebe."

Chalan prevrátil oči. "Nech sa ti stalo čokoľvek, vždy je dôvod žiť. Ver mi. Poviem ti o tom aj viacej, ale chcem ťa poprosiť, aby si mi trochu pomohol."

"S čím?"

"Bol som sa previezť na vozíku, aby som dostal do rúk trochu sily. Ale očividne som to neodhadol a moje svaly teraz protestujú. Potrebujem sa dostať domov. Môžeš ma, prosím, odviesť domov? Budem ťa navigovať," poprosil ma.

"No dobre, poď teda," súhlasil som a začal som ho tlačiť.

"Ďakujem pekne. Nie som ešte v takej kondičke na takúto štreku," povedal.

"No a bolo by načase, aby som sa ti aj predstavil, keď sme sa tak dali do reči. Ja som Adrián, ale volajú ma Aďo."

"Juraj," predstavil som sa.

"Si nejaký tichý."

"Nebývam veľmi zhovorčivý. Navyše stále vo mne doznieva to, čo si mi povedal."

"Ver mi, nie je to žiadne terno, keď sa zabiješ. Ja som na rande so smrtkou už išiel, ale v poslednej chvíli som si to rozmyslel."

"Čo sa ti stalo? Ak to teda chceš prezradiť," zaujímalo ma.

"Autonehoda. Išiel som s rodičmi autom a napral to do nás nejaký šibnutý vodič. Viem len toľko, že našich od väčších zranení zachránili airbagy a ja som dopadol tak, že mi nohy skladali ako puzzle."

"To vážne?"

"K tomu puzzle som to prirovnal len obrazne. Mám totiž špecifický zmysel pre humor. Niekoľko dní po nehode si vôbec nepamätám, ale jedno viem. Keď som to prežil, tak chcem žiť ďalej. Na smrť nemám ani pomyslenie. Som síce na vozíku, ale to mi nebráni v tom, aby som sa tešil zo života," povedal.

"Tak to ťa obdivujem. Ja keby som bol invalid, tak by ma asi porazilo," vyhlásil som.

"Na tom moste si k invalidite mal veľmi slušne nakročené. Môžem ti povedať, že by ťa bola fakt škoda, keby si sa zabil."

"Škoda? Mňa? Ale prosím ťa," prekvapil som sa.

"Jasné, že by ťa bola škoda, Juri. Si asi v mojom veku, všetko máš pred sebou. A si milý chalan."

"Tak teraz mi riadne lichotíš," povedal som mu. "Na tom moste som bol dosť protivný."

"Veru by som si ťa nenatrel na chlieb, to nie. Ale zase si neodmietol pomôcť vozíčkarovi, a to sa cení," povedal. "Ak chceš, môžeme byť kamaráti a pri mne začneš mať život rád."

Ten Aďo ma neprestával prekvapovať. Už dlho mi nikto nenavrhol kamarátstvo. A zrazu mi to navrhne chalan, ktorý ma vidí prvý raz v živote.

"Nebránim sa tomu byť s tebou kamarát," povedal som. "Ale pochybujem, že začnem mať rád svoj život."

"Chceš sa staviť?", obzrel sa na mňa.

"Nemusím. Viem, že by som vyhral."

Tajomne sa usmial, ale to som už nevidel.

"Ešte ma nepoznáš."