Nenávidel som soboty. Bol som asi jediný človek na svete s odporom k sobotám, ale mal som na to dôvod. Sobota je deň, kedy sa pohádam s mamou. Takmer vždy. Pretože moja mama má tento deň určený ako upratovací. V sobotu sa upratuje. A keď nie, tak sa upratuje. Iná možnosť neexistuje.

Pravdaže, keď vám do toho nevlezie niečo mimoriadne. Napríklad, keď má Roman rannú smenu v hypermarkete. Vtedy je jasné, že upratovať nemôže. Lenže on, poctivec, si uprace izbu v piatok poobede a vďaka tomu má pokoj. Ja? Ja radšej robím iné veci, ako behať s prachovkou po izbe ledva ráno otvorím oči. A to je voda na mlyn pre moju mamu.

"Zase hľadíš do toho mobilu? Koľkokrát som ti už povedala, že si máš utrieť tú tonu prachu, čo máš v izbe?!", kričala na mňa mama, stojac medzi dverami do izby. Ďalšia z typických vlastností mojej mamy je zveličovanie. Hoci som si utrel prach minulú sobotu, podľa nej tam za ten týždeň stihla napadať tona prachu. A ja v ňom plávam kraula a je mi všetko jedno. Moja mama dokáže z krtinca urobiť Mount Everest.

"Môžem za to, že mi píše Sandra? Predsa jej odpíšem, nie?", reagoval som.

"Tak jej napíš, nech ti nepíše, keď upratuješ!", rozkázala a išla robiť svoje.

Musel som teda Sandre napísať, že sa jej ozvem poobede, dovtedy musím upratovať. Sandra vedela, ako to u nás je. Poznala zvyklosti mojej mamy a vedela, aký je obrovský puntičkár na upratovanie. Schoval som mobil do vrecka, zobral do ruky prachovku a začal som.

Neskôr som si k upratovaniu pustil hudbu. Mal som náhodný výber mojich obľúbených interpretov. Troye Sivan, Ed Sheeran, niečo od Biebera, niečo od Shawna Mendesa. Pri hudbe mi to išlo lepšie od ruky.

Keď som mal prach utretý, sedel som za stolom a surfoval som po facebooku. Mama mi do izby doniesla vysávač, keď s ním povysávala celý byt. Musel som znovu odložiť mobil a začať s robotou, pretože keby bolo v izbe ticho, mama by prišla a začala na mňa kričať, prečo zas nič nerobím. Tak som si teda povysával a potom som vysávač odložil na miesto.

Netrvalo dlho a do izby vošla mama. Všimol som si, že má na tvári nespokojný výraz, takže hádka bola na spadnutie. Podišla ku perináru a prešla po jeho povrchu prstom. Ďalšia jej obľúbená činnosť. Kontrolovať, ako som utrel prach. Nerobila to vždy, ale keď áno, tak to stálo za to. Beda, aby na povrchu nábytku bola čo len minimálna smietka. Aj kvôli tomu začala ďalšiu vojnu slov.

"Ako si to utieral ten prach?! Zase je tu neporiadne poutierané!", naštvala sa.

Podišiel som ku nej, lebo som chcel vidieť ten chuchvalec prachu na jej prste. Samozrejme tam bola malilinká smietka, ktorá tam zrejme stačila spadnúť, kým som vysával. Musel som sa skloniť tesne nad jej ukazovák, aby som ju videl.

"Tak na toto by som si mal zobrať lupu, aby som to vôbec videl," utrúsil som lakonicky.

"Je to smietka? Je. Malo byť poriadne upratané? Malo. A nie je," nedala sa mama. 

"Preboha živého, mama, zase sa rozčuľuješ kvôli mikroskopickým smietkam? To sú úplné maličkosti a ty robíš, akoby to bola súvislá vrstva prachu!"

"Nebola by som sa rozčuľovala, keby si to utrel poriadne. Kedy sa konečne naučíš poriadne si robiť robotu? Roman si prach utrie skôr ako v sobotu, lebo vie, že doobeda má brigádu. Zober si z neho príklad!," začala s ďalšou svojou obľúbenou činnosťou.

"A jemu takto kontroluješ prach? Tiež mu beháš prstom po stole a robíš výstupnú kontrolu? Po včerajšku tam určite nejaký prach bude mať, takže keď sa vráti z brigády, môže sa na to znova vrhnúť," naštval som sa aj ja.

"Romanovi nie je treba kontrolovať, či má upratané, pretože viem, že to má urobené poriadne," kontrolovala mama.

"Kde berieš tú neochvejnú istotu?!"

"V tom, že Roman je po mne, preto si domáce práce neodkladá a urobí si ich hneď. Zato ty si presne ako tvoj otec. Všetko nechávaš na poslednú chvíľu a všetko urobíš polovičato. Potom sa čuduješ, že ťa chodím kontrolovať," neprestávala mama, pričom skompletizovala svoje obľúbené terče svojho hnevu - nezabudla na môjho otca.

"Mama, kedy ma konečne prestaneš porovnávať s Romanom?! To, že nie som ako on, neznamená, že som automaticky zlý! Kedy ma začneš konečne brať takého, aký som, KEDY MI KONEČNE PRESTANEŠ VYHADZOVAŤ NA OČI MOJE CHYBY?!", nezdržal som sa a začal som kričať.

"ČO TU VYZIAPUJEŠ? ČO SA TU ROZDRAPUJEŠ?! Každú sobotu sa s tebou musím dohadovať kvôli upratovaniu a mňa to už fakt nebaví!", kričala aj mama.

"ANI MŇA TO NEBAVÍ! STÁLE SA SO MNOU LEN HÁDAŠ, JA UŽ NA TO NEMÁM NERVY!!!", skríkol som a mal som slzy na krajíčku.

"KEĎ SA TI NEPÁČI, ZBAĽ SI VECI A ODSŤAHUJ SA ZA SVOJÍM TATÍČKOM, KEĎ SOM TAKÁ HROZNÁ MATKA!"

Obvyklá scéna. Mame dojdú argumenty a vyhadzuje ma za otcom, hoci by tak porušila rozhodnutie súdu.

"AKO SI ŽELÁŠ!", skríkol som, prešiel som do chodby, obul sa a nedbajúc na to, čo za mnou mama kričala, som zatresol dvere a vybehol som von.

V návale zlosti som si ani neobliekol bundu, išiel som len v mikine. Bolo mi chladno, veď bola už polovica novembra, ale bolo mi to jedno. Mojím cieľom bol most, odkiaľ som mal v pláne skočiť a ukončiť tak všetko toto trápenie.

Celú cestu mi tiekli slzy z očí. Mal som toho už po krk. Míňal som zopár ľudí, ale nevenoval som im pozornosť. Možno aj videli, ako plačem, ale v dnešnej dobe je ľuďom všetko jedno. Ako teraz mne.

Prišiel som na most. Podomnou bola dosť rušná premávka. Utrel som si slzy a preliezol som zábradlie. Držal som sa a hľadel pred seba. Hľadel som do diaľky s vierou, že odteraz budú mať všetci odo mňa pokoj. A ja tiež. Už nikdy nebude musieť mama na mňa kričať kvôli odrobinke prachu. Už nikdy nebudem porovnávaný s Romanom. Už nikdy nebudem musieť čeliť posmechu v škole kvôli mojej uzavretej povahe. Už nikdy mi Aďo nepovie, že všetko bude v poriadku, pretože nebude. Počkať...

AĎO!!!

Jeho meno vo mne zarezonovalo ako keď udriete kladivom o zvon. Zrazu mi celá moja samovražedná akcia prestala dávať zmysel. Roztriasli sa mi nohy, akoby som ich mal zo želatíny. Držal som sa ako o život, ale nedokázal som preliezť zábradlie. Bol som ako paralyzovaný. Vedel som však, že už nemôžem odísť z tohto sveta, pretože som nechcel opustiť Aďa. Ani Sandru. Obzvlášť ju by moja smrť zložila, to viem určite. A Aďo? Ten statočný, nebojácny chlapec na invalidnom vozíku? On mi povedal, že by sa so mnou chcel milovať pri svojej obľúbenej piesni. Nie, už nesmiem ukončiť svoj život. 

"Juro!", začul som zrazu. Pomaly som otočil hlavu za hlasom a uvidel som Romana. Práve išiel z roboty. Pribehol ku mne.

"Brácho... čo blbneš, preboha?", povedal potichu a snažil sa nejako mi pomôcť.

"Romčo... dostaň ma odtiaľto, prosím...," povedal som slabým hlasom a pomaly som sa začal otáčať ku nemu.

"Pomôžem ti, hlavne buď opatrný. Chyť sa ma," vyzval ma Roman a chytil ma tak, aby som nespadol. Chvíľu mi trvalo, kým sa mi podarilo preliezť zábradlie. Keď som bol už v bezpečí, klesol som na kolená, stále zakvačený do Romana, a rozplakal som sa ako malý chlapec.