Na hrane života
Stojím tu nad hrobom ktorý som neverila že v živote uvidím. Meno na kameni je až príliš známe aby bolo skutočne vyryté do tvrdého povrchu. Vlasy sa mi v prameňoch lepia na tvár a steká po nich nevábna hnedá zmes bahna a vody. Sama sebe začínam byť odpornou. Neviem čo ma drží aby som sa nerozbehla. Neutiekla od všetkého čím som sa stala. Jediná vec čo ma udržuje v realite je všade vládnuca zima ktorá ma bodá v kostiach. Akoby každá kvapka ktorá padá bola vytvorená tenkým sklom ktoré sa do mňa zarývali čím ďalej viac. Pri realite ma však o niečo viac držia pierka otierajúce sa o moju špinavú pokožku na krku ktoré sa tiež snažia skryť pred záplavou bodavého dažďa. Nemusím otočiť pohľad aby som vedela že aj jeho pohľad smeruje na pár písmen vyrytých do skoro neopracovaného kameňa. Oči stále sledujú miesto ktoré by snáď mohlo byť len preludom z nedostatku spánku. Pôsobí však až píliš skutočne. Opatrne natiahnem ruku a pohladím premočené perie. Po chvíli sa mi odpoveďou stane tlak na ruke. Niekto by si pomyslel že je to len prirodzený pohyb ja však počujem jeho hlas, aj bez neho by som rozumela.…
