Kailee šmátrala v taške až nakoniec víťazoslávne vytiahla zväzok kľúčov. Teraz ju však čakala dalšia výzva. Zistiť, ktorý je ten správny. Vybrala prvý a chcela ho vsunúť do kľúčovej dierky vchodových dverí na bytovke, ale zarazila sa. Žiadnu nenašla.

Ako sa potom otvárajú tie prekliate dvere? pomysela si. Všetky normálne dvere sa otvárajú na kľúč, len tieto nie. Samozrejme, v obchode sa dvere otvorili samé od seba, ale Kailee si bola istá, že tieto fungujú inak. Pamätala si, že ich už niekoľkokrát otvárala, ale ani za svet si nevedela spomenúť ako.

„Môžem ti nejako pomôcť?" ozval sa hlas za ňou.

Kailee sa otočila, aby videla neznámemu do tváre a zbadala chlapca, ktorý vyzeral o niekoľko rokov staršie ako ona.

„Do...," začala, ale uvedomila si, že nie je to ten za koho ho považuje.

Kailee zasiahol tŕň bolesti. Tak veľmi jej pripomínal Dominica svojimi ostrými črtami tváre, strapatými vlasmi a aj úsmevom. Tak veľmi je pripomínal osobu, ktorá sa tak trošku pričinila na jej nešťastí. No z väčšej časti bola vinná ona.

„A... Áno," dostala zo sebe, keď sa spamätala

Neznámy sa usmial ešte viac. Vytiahol zvláštnu podlhovastú vec s kovovým kruhom na konci a nasmeroval ju ku železnému kvádru vedľa dverí.

Vtedy to Kailee konečne došlo. Dvere sa otvárali na čip.

„Aha, jasné," zamrmlala polohlasne

„Niekedy človeku trvá dlhšie kým si zvykne na tento systém," poznamenal a potom sa otvárajúc dvere spýtal, „Si tu nová, že?"

„Ehm, áno. Je to až tak vidno?"

„Trošku. A nikdy predtým som ťa tu nevidel. Vieš čo? Odprevadím ťa až hore."

Kailee s ochotou nastúpila do výťahu.

„Na ktorom bývaš?"

„Štvrtom,"

„Super. Ja bývam o poschodie nižšie. Možno sa ešte niekedy uvidíme," rozlúčil sa a keď Kailee došla ku dverám, otočil sa a zakričal, „Mimochodom, volám sa Marcus!"

„Kailee," usmiala sa a potom sa už venovala dverám. Bola strašne rada, že tieto sa otvárajú normálne.

Cítila sa strašne, keď nevedela nič o svete súšanov. Celý život strávila v mori, ale kruto ju vyhnali. Teraz je navždy odsúdená na bytie človekom. Súšanom, tvorom, ktorý nevie dýchať pod hladinou, rýchlo plávať a ovládať mágiu!

Pre morskú vílu neexistovala väčšia potupa ako odobranie jej podstaty.

Kailee nemala nič proti ľuďom, a ani ostatní jej druhu, ale keby mohla s tým zvyškom mágie čo jej ostal zničiť tých čo ju odsúdili, spravila by to.

Tak veľké bolo jej zúfalstvo. Vzali jej more. Jej domov. To čo milovala... Už nikdy nemohla byť vo vode bez strachu, že sa utopí. Mohla by sa naučiť plávať, ale keď je niekto raz morskou pannou, tak obyčajné plávanie nestači.

A to všetko len pre ten jeden hlúpy zákon.

A ešte jej posielajú tie perly. Kúsky jej srdca jej odrátavajú čas do konca...

Zo slzami v očiach sa zvalila na posteľ a plakala. Nevedela ako dlho. Prešli sekundy, minúty, možno aj hodiny - ona sa utápala vo svojom zármutku.

•

Beatrice nervózne klopkala špičkou topánky po podlahe a každú chvíľu pozerala na čas na mobile. Kailee by tu už mala byť pred pol hodinou.

„Môžeš s tým prosím ťa prestať? Je to otravné," zamrmlala Rita vedľa nej

Aj ju už čakanie omrzelo. Najradšej by sa vydala po svojom, ale Beatrice ju prinútila aby zostala s ňou  na lavičke pri vstupe do nákupnécho centra. Keby bola išla nakupovať len s Beatrice, už by dávno bola preč, ale keďže Kailee bola nová, tak nechcela sa k nej správať zle. Takže kvôli tomu musela pretrpieť nákupy s Beatrice. Normálne by sa na niečo také dala nahovoriť len keby jej za to zaplatili. Nakupovanie so svojou dokonalou tmavovlasou spolužiačkou bola hrôza. Niekoľkokrát to už zvládla, ale nervy mala napnuté ako struna- musela sa kontrolovať aby jednoducho neodkráčala preč.  A to s bola s nimi aj Aminta, ktorá Beatrice brzdila, no napriek tomu bola z toho unavená ešte viac ako po hodine telesnej. Prebenhnúť všetkých dvesto obchodov s oblečením nie je veľký relax.

„Ahojte," dobehla k nim uháňajuca dievčina

„Konečne!" neudržala sa Rita

„Kde si tak dlho bola?"

Kailee len pozrela do zeme a vydala zo seba pár nezrozumiteľných zvukov.

„No poď. Pôjdem ti niečo vybrať. Nemôžeš predsa vyzerať takto," vyhlásila Beatrice a ťahala ju do najbližšieho obchodu

Kailee sa chystala obrániť svoje pásikavé tričko na ramienka a krátke nohavice s kvetovaným vzorom, ale Beatrice pokračovala

„Nechceš si dať aj nejaký melír? Podľa mňa by to vyzeralo skvelo. Čo povieš Rita?"

„Hej, jasné. Bolo by to super," odpovedala. Nemala síl sa s ňou hádať

Beatrice schytila Kailee za ruku a ťahala ju k najbližšiemu kaderníctvu.

A Rita poslušne ako pes, so zvesenou hlavou išla za nimi.

•••

Kailee sa na seba neveriacky pozerala do zrkadla. To čo s ňou baetrice spravila bolo neuveriteľné. Blonďavé vlasy sa jej krútili ešte viac ako zvyčajne a na koncoch boli svetlejšie.

Baetrice to volala obmré alebo tak nejako. Tiež ju prinútila obliecť si bielo-kvetované šaty a nechať si maľovať na tvár.

  „Tak, čo na to hovoríš? Vyzerá skvelo, nemám pravdu, Rita?"

„Mhm," prisvedčila 

Kailee otvorila ústa aby niečo povedala no prerušili ju policajné sirény a zvuky alarmov.

„Čo sa stalo?" vyplašene vykríkla

„Pomoc! On má zbraň!" miešali za hlasy utekajúcich ľudí

Všade nastal zmätok a hluk.

„Prosíme vás, aby ste urýchlene opustili budovu!. Opakujem, prosíme vás aby ste urýchlene opustili budovu!" zahlásil muž do mikrofónu, ale hlasy kričiacich ho takmer prehlušili.

Všetci ľudia sa predierali k východu kričali o pomoc. Jedna žena sa ukryla pod pult. Ďalší človek schytil figurínu a zaháňal sa s ňou po ostatných na obranu. Vedľajší človek to nezvládol a päsťou ho trafil do brucha. A on plnou silou vrazil do regálu. Rita zakričala. Ale bolo neskoro. Kolieska sa po klzkej podlahe blížili nezastaviteľnou rýcholsťou. A nakoniec jej podkopli nohy. Rita padala na zem. Tesne pred dopadom stihla ešte raz zakričať. Potom ucítila už len bolesť. Náraz jej vyrazil dych a zalhmlilo sa jej pred očami. Regál sa však nezastavil. Prešiel cez sklenenú tabuľu. A tá sa ako ohňostroj roztrištila na milión kúskov.

„Rita!" zdesene vykríkla Kailee a pribehla k nej

Rita sa omámene porela nahor. Telom sa jej rozliala vlna pokoja. Bola rada, že jej kamarátky sú v poriadku. Ale pokoj zakrátko vystriedala ostrá spaľujúca bolesť.

Beatrice ju podoprela z jednej strany a Kailee z druhej. S námahou sa postavila. Kailee, Rita a Beatrice už neváhali ani chvíľu. Rozbehli sa ako o život preč.

•••

„Čo sa to vlastne stalo?" zmätene sa spýtala Rita keď vyšli na námestie a situácia sa mierne upokojila. Zranenú hlavu a tvár aj jej ošetrili a plece aj obviazali, ale nebolo nutné aby šla do nemocnice.

„Netuším, ale asi niečo zlé," poznamenala Trice

Kailee len uprela znepokojený pohľad na policajta, ktorý ňaťahoval pásku okolo obchodného domu, záchranárov odnášajúcich telo do sanitky a muža s rukami v putách, ktorý bol nútený nastúpiť do auta. Zamrazilo ju pri pohľade na jeho tvár. Nevedela či bola viac zdesená z jeho šialeného a temného výrazu v očiach, alebo z toho, že sa s ním ešte včera rozprávala.

•

Konečne ho v chladnej cele nechali samého. Úzko zovreté pery sa mu vykrivili do úškrnu a vzápätí sa mu z hrdla vydral smiech. Všetko išlo podľa plánu. Úplne všetko. Necítil v sebe ani štipku viny. Tí zločinci si to zaslúžia.
Páni, Fertig bude strašne rozčúlený. Myšlienka na to ho pobavila a celou sa rozoznela ďalšia várka smiechu
Čo to vlastne povedal pred pár dňami Fertig? Ach, áno, spomenul si.
Najhoršie by bolo keby organizáciu niekto rozbil zvnútra...