Mario Damael si nervózne potiahol kravatu a pozrel na hodinky. Už čakal desať minút. Nebolo to veľa, ale pre Maria každá sekunda trvala nekonečne dlho.

V hlave si už po stý krát opakoval všetko čo chce povedať a modlil sa aby mu bolo dobre rozumieť. V uliciach Berlína sa ešte so svojou lámavou nemčinou vedel dorozumieť, ale riaditeľ mu to pravdepodobne tolerovať nebude.

„Poďte ďalej," zavolala naňho blonďavá sekretárka a zaviedla ho do priestrannej kancelárie.

Mario v mysli zanadával. Preklínal dážď. Zo všetkého chcel najmenej, aby sa naňho jeho najvyšší šef naštval preto, lebo mu na podlahe zanechal odtlačky od blata.

Nádych, výdch.

S klopaním topánok o vyleštenú podlahu prešiel cez miestnosť okolo skrine a vítriny s oceneniami až zastal pred veľkým stolom z rovnakého tmavého dreva ako bol všetok nábytok. Za ním sedel muž.

Vyzeral ako typický riaditeľ. Starší vysoký pán v obleku so sivými vlasmi a okuliarmi zasadenými na krivom nose. A k tomu veľmi dôležitím výrazom na tvári, ktorý nedokázal skryť aj napriek tomu, že sa skláňal nad stolom.

„Zdravím, Mario, s čím za mnou prichádzaš?" privítal ho Alan Fertig, vodca organizácie Systada.

Ani nemusel riadne zdvihnúť hlavu, lebo poznal muža podľa rázneho kroku a tak naďalej preberal kopu papierov.

„Ja, ehm... Volali ste ma...," Mariovi sa od stresu zahmlilo pred očami.

„Už si spomínam! Volal som ťa aby sme spolu prebrali výsledky testov," konečne zdvihol hlavu od svojich dokumentov.

Mario prikývol.

Jeho otec bol Fertigovim priateľom. Spomínal si, že niekoľkokrát do roka k nim chodil na návštevu a preberal s ním veci týkajúce sa organizácie, ktorým Mario, vtedy ešte ako dieťa, nerozumel. No ako sa zotmelo, obidvaja nechali prácu prácou a bavili sa ako starí známi.

Pred niekoľkými mesiacmi, Mario prišiel o otca, a tak jeho bremeno vodcu pobočky v Taliansku, musel prevzať on.
Fertig bol k nemu preto veľmi milostivý a dohodol sa s ním na stretnutí aby mu pomohol vybrať výnimočné deti z Talianska. Deti, ktoré mali špeciálne schopnosti a boli iné než ostatní. Deti, ktoré Mario bude musieť pripraviť pre projekty Systady.

„Posaď sa," Fertig mávol rukou pred seba

Mario odsunul stoličku a poslušne si sadol.

Zase tie psychologické triky, pomyslel si a zahniezdil sa na nepohodlnej lacnej stoličke. Alan Fertig mal veľké kožené riaditeľské kreslo v čo najvyššej výške, aby sa zamestnanci sediaci oproti na obyčajnej drevenej stoličke cítili menší a tak aj podriadení ich riaditeľovi.

Z tašky vybral zakladač a na stôl vyložil ďalšie množstvo papierov: „Tu je prvý kandidát."

Slová vyslovoval veľmi pomaly. Nechcel byť nezdvorilý, preto sa zúfalo snažil niečo skomoliť po nemecky. Ale zároveň aj vedel, že Fertig ovláda dokonale angličtinu a dokonca aj niečo z taliančiny. Pamätal si, že keď bol malý chlapec, prpiadala mu Fertigova taliančina veľmi smiešna. Teraz by sa však už neodvážil ani len pousmiať.

Fertig jeho výber odsúhlasil kývnutím hlavy a prerušil jeho spomínanie jednoduchým: „Dobre."

Chlapec, ktorého spis mu podal bol iluzionista. Teda človek, ktorý vie vytvárať dojem niečoho, čo nie je skutučné.
Tento nebol ktovieako silný. Nedokázal by zamaskovať človeka, nieto ešte vytvoriť ilúziu na dlhšie ako pár hodín, ale bol dosť dobrý na to, aby prešiel testom.

„Vzhľadom k jeho schopnostiam, nemusí mať veľmi intenzívny tréning, ale nesmieš ho ani zanedbávať. No je skôr..."

Posledné slovo bolo pre Maria neznáme. No vytušil, že tým myslel niečo ako "náhradník" alebo "do zálohy".

„Táto je dobrá," Mario podal Fertigovi ďalšie portfólio.

„Výborne. Vezmi ju. Je to výborná pre misiu..."

Mario sa ťažko snažil zachytiť slová. Nakoniec z toho vyrozumel, že ju má vyučovať postupne a pomaly ju zo všetkým oboznamovať. A nakoniec jeho šef dodal, aby mu pravidelne posielal informácie o jej pokroku.

„Bella Ramirez. Má superzmysly," Mario uvážil, že je čas presunúť sa k ďalšiemu kandidátovi.

„Nie! Nie! Má dobré výsledky, ale neber ju! Je...."

Fertig sa od rozhorčenia až postavil a pri svojom monológu výrazne gestikuloval. Slová vyslovoval rýchlo so zápalom, preto Mario naňho iba nechápavo a bezradne hľadel. Jedine vedel, že spravil niečo zle.

Riaditeľ sa upokojil a sadol si späť stoličku. Znova už prehovoril po anglicky: „Nie. Má dobré výsledky, ale neber ju. Jej rodičia kedysi boli v Systade, ale chceli začať vzburu. Vyvraždili niekoľkých členov, protestovali, kazili misie a snažli sa zosadiť vtedajšieho vodcu. Samozrejme, nepodarilo sa im to. Je príliš nebezpečné ju prijať,"

zamračil sa Fertig a potom ešte dodal, „Mario, zapamätaj si, keď robíš výber, nepozeraj sa len na schopnosti, ale aj na výsledky psychologických testov. Povaha a osobnosť, tá je veľmi dôležitá a môže ovplyvniť celý tréning.

Toho iluzionistu nemôžeš cvičiť rovnakým spôsobom ako to druhé dievča. Majú úplne odlišné charaktery. Inak vnímajú veci a podnety. On je mierny a zjavne poslúchne presne všetko čo mu rozkážeš, ale zdá sa, že je zároveň aj trošku lenivší a ona zase je energická, rebelka, a s ňou rozhodne budeš mať problémy, no oplatí sa to.

Ďalšia vec je rodina. Musíš si pozisťovať informácie aj o rodinných príslušníkoch. Ako dopadli ich testy, či boli alebo sú v organizácii, či nie sú náhodou kriminálníci alebo majú niečo proti nám. Najhoršie by bolo keby niekto rozbil organuzáciu zvnútra. Musíš ju chrániť, Mario!"

Taliansky vedúci bol znepokojený. Pamätal sa, že sa vravelo o akejsi vzbure. Rodičia tej Belly boli Taliani, takže ju musel riešiť jeho otec, keď bol vedúci on.
Ale prečo si nepamätal konkrétne na ňu? Myseľ mal prázdnu. Akoby vygumovanú. Napadlo mu.
A vtedy sa musel trpko pousmiať. No napriek tomu mu telom oreši ihličky mrazu. Vygumovanú. Aká presná definícia mu prišla na rozum...

Straislo ho ešte raz a potom sa prebral do reality: „Eh..."

Fertig ho prerušil netrpezlivým hlasom: „Rozprávaj anglicky. Inak nás len zdržujejš."

„Áno, pane. A nabudúce si dám na to pozor," pokorne sklonil hlavu

„Ale nabudúce môže byť neskoro! Nesmieš to zanedbávať!"

Postupne prešli ďalších piatich kandidátov, ktorých vybral Mario a nakoniec celkovo prijali troch nových členov. Dohodli sa na podrobnom postupe ich výcviku a pridelení na projektoch.

„Je to všetko čo sa týka kandidátov?" spýtal sa Fertig a odpil si z kávy. Dobre mu padla po takom náročnom dni.

„Ešte nie..."

„Áno?" Nepáčil sa mu Mariov tón. Tušil, že to neveští nič dobrého.

Mario sa zhlboka nadýchol: „Našli sme novú stráźkyňu hodín."

Ako to Fertig počul, šalka mu takmer vypadla z ruky: „Mario, si si tým istý?"

Mario mlčky prikývol a posunul Fertigovi posledné výsledky.

„Výborne," poznamenal keď dočítal, ale na tvári mu vznikla vráska starostí.

To dievča spĺňalo všetky predpoklady. Bola by z nej dokonalá cestovateľka časom. Najradšej by ju prijal hneď, ale bol tu jeden problém. Bývala strážkyňa ešte stále žila a bola nahnevaná, že jej vzali hodiny, vďaka ktorým mohla využívať svoje schopnosti. A keď sa hnevala, žiadna sila ju nemohla zastaviť.

„Myslíte, že by bola schopná ublížiť aj dieťaťu?" Mario vytušil nas čím sa trápi. Veď sám bol preto znepokojený.

„Netuším. Ona sa nikdy nezastaví. Odkedy sme jej tie hodiny vzali spôsobuje samé problémy. Teda, spôsobovala ich aj predtým. Čert aby vzal tú jej dlhovekosť a strategické schopnosti! Už sme sa jej pokúšali zbaviť, ale neúspešne. A stále ju potrebujeme. Musíme niečo vymyslieť. Tú novú strážkyňu však potrebujeme, nemôžeme to zveriť naspäť Tesse!"

„Tak čo mám robiť?" opýtal sa polohlasne

„Zatiaľ jej nič nehovor. Pošli výsledok, že sme ju neprijali. Keď tak, oznámime jej, že sa stala chyba alebo niečo také," rozhodol Fertig, „a tu máš informácie o tom novom projekte, o ktorom sme diskutovali minule. Tiež mi aj z neho posielaj všetky informácie. Som rád, že sme sa stretli. Tvoj otec by bol na teba hrdý."

Mario si vzal svoj zakladač a aj nové papiere, všetko to napchal do kufríka a rozlúčil sa.

Išlo to celkom dobre, pomyslel si. Podarilo sa mu nestrápniť, rozprával angličtinou, ktorá mu ide lepšie, šef bol s jeho výberom spokojný a takisto aj s pokrokom členov prijatých minulý rok. Odtlačky od blata, ktoré zanechal neboli veľmi na podlahe viditeľne a vypil skvelú kávu. S úsmevom odkráčal z kancelárie a vydal sa do berlínskych ulíc.

Fertig stále sedel v kamcelárii a rozmýšľal.  Narozdiel od Maria, nemal práve najlepšiu náladu. Čo môžem s ňou urobiť? Tá žena mu spôsobovala samé problémy, ale zároveň mala výnimočné schopnosti. Schopnosti, ktoré potreboval. Najlepšie by bolo, keby ju nejako mohol prinútiť poslušnosti, ovládnuť...

Do kancelárie vpadla sekretárka a prerušila jeho prúd myšlienok.

Neviete, že máte klopať? chystal sa ju napomenúť, ale ona bola rýchlejšia:

„Práve mi volal francúzsky vedúci. Stalo sa to znova."

Jej slová mu zarezonovali v mysli. Zatvoril oči a vyslovil tichú modlitbu. Presne ako človek čo čaká len najhoršie.

———
Ahojte! Po veeeeľmi dlhom čase som späť aj s novým príbehom. Nebojte sa, tie staré úplne nezmizli. Postupne ich chcem opravovať, takže sa môže stať, že sa tu objavia.

Ako sa vám páčila kapitola? Čo hovorilte na Maria a Fertiga? A čo môže byť podľa vás cieľ organizácie?